02. 12. 2016 10:56 | BRATISLAVA/Martin Dančiak, Marcel Marcišiak

Dôchodca, ktorý poľuje na extrémistov: Vyhrážajú sa mi zabitím, ale mňa nezastavia

Ján Benčík sa musel naučiť žiť s tým, že každý deň dostane od ľudí na internete niekoľko vyhrážok. Sám tvrdí, že istú obavu má. Aj napriek tomu je odhodlaný pokračovať.

Ján Benčík
Ján Benčík Foto: TVNOVINY.sk

Ján Benčík je obyčajným dôchodcom s neobyčajným koníčkom. Namiesto pokojne stráveného dôchodku sa rozhodol, že svetu ukáže pohľad do duše niektorých extrémistov, žoldnierov a konšpirátorov. Denne sa stretáva s tým, že sa mu vyhrážajú smrťou. Aj napriek tomu hovorí, že zastrašiť sa určite nedá. Biela Vrana - bloger Ján Benčík.

Pracujem desať hodín denne za vatikánsku menu

Na Slovensku nie je zvykom, že blogujú starší ľudia. Ako ste sa vy ako dôchodca dostali k tomu, že píšete blogy o konšpirátoroch a extrémistoch?

Prečo práve o týchto píšem? Chytilo ma to za srdce.

Ľudia, o ktorých v súčasnosti píšete, nie sú väčšinou verejne známi. Ako sa k nim dostanete?

Mnohí z nich nie sú až tak neznámi, pretože som začínal s veľmi známymi ľuďmi na konšpiračnej scéne ako je Tibor Rostas, Norbert Lichtner, Ľubomír Huďo.

Ale potom rozoberáte aj ľudí od Mariana Kotlebu, no nie verejne známych, ale skôr ľudí z miestnych úrovní. Ako sa k nim dostávate?

Oni majú zoznam svojich funkcionárov, ktorý je na internete k dispozícii. A keď si ich človek vyhľadá na Facebooku, tak sa k nim dostane. Následne cez nich sa dostane aj k ďalším, ktorí nie sú bohvieako významní, ale sú pozoruhodní nejakým iným spôsobom.

Títo ľudia zvyknú na sociálnych sieťach vystupovať pod pseudonymami. Aj k nim sa treba nejako dopracovať.

Väčšinou píšem len o tých, ktorí tam majú pravé mená.

Takže vy fungujete len na základne verejne dostupných informácii alebo máte vytvorené aj nejaké falošné účty, vďaka ktorým sa dokážete dostať do uzatvorených komunít?

Nie, nie. To, čo píšem, tak to je z verejne dostupných zdrojov. Sú to informácie, ktoré oni sami publikujú a môže sa k nim dostať každý užívateľ Facebooku.

Za vašimi blogmi je určite veľa roboty. Pracujete na nich sám, alebo máte spolupracovníkov?

Všetko to robím sám. Sem-tam sa mi stane, že ma niekto na niečo upozorní, ale samotná práca je na mne.

Ako prebieha váš „pracovný" deň?

Ani sa nepýtajte. Moja manželka by vám o tom vedela veľa povedať. Tá už má toho plné zuby (smiech).

Zapnem počítač niekedy predpoludním a niekedy v noci ho vypnem. Okrem toho sa akurát tak najem. Je toho veľmi veľa a nepracujem vždy na jednom prípade. Mám o nich pomerne dosť nazhromaždených materiálov a keď usúdim, že niektorého z nich by bolo dobré predstaviť širšiemu publiku, tak ho predstavím.

Hovoríte, že pracujete deň-noc. Ale viete aj zhruba vyčísliť, koľko trvá napísať takýto blog?

Samotný blog netrvá napísať tak dlho. Nejakých pár hodín, možno deň. Ale zhromažďovanie materiálov, tak to je náročné.

A to viete povedať, koľko to trvá?

Radšej to ani nebudem hovoriť. Je to množstvo hodín. Denne sa tomu venujem aj viac ako desať hodín a sedem dní v týždni.

Tak to je taká plnohodnotná práca.

Taká plnohodnotná práca za vatikánsku menu.

Prečo podľa vás ľudia čoraz viacej prestávajú veriť tradičným médiám a hľadajú alternatívne zdroje?

Hovorí sa, že už nezavážia fakty, ale nejaká emócia. A keď je emócia vnímaná kladne, tak sme ochotní veriť každej hlúposti.

 

Ľudia si mýlia slobodu slova s anarchiou

Internet je slobodným priestorom, kde neexistuje vôbec žiadna cenzúra. Táto sloboda má však aj svoju odvrátenú stránku a síce tú, že na internete si vďaka tomu môže každý zverejniť rôzne bludy a klamstvá. Ako to vnímate vy? Mal by podľa vás internet ostať takýmto slobodným médiom?

Videl som takú karikatúru asi od Shootyho. Je tam taká počítačová učebňa a učiteľka hovorí deťom, že milí žiaci, dnes sa naučíme vyhľadávať informácie, ktoré nám vyhovujú. Takto sa dá povedať, ako to na internete dneska funguje.

Internet zastihol ľudí na celom svete nepripravených. Dovtedy keď chcel niekto o niečom vyhľadať informáciu, tak musel chytiť do rúk nejakú knihu. Keď ju nemal doma, tak musel ísť do knižnice. Čo sa týka literatúry, tak sa vydáva kadečo, ale predsa len tam nie sú až také neseriózne veci. Tie informácie boli premakané, písali ich ľudia, ktorí mali niečo naštudované.

Dnes ale človek bez akéhokoľvek medicínskeho vzdelania napíše nejakú prácu alebo článok na internete a ľudia sú z toho celí preč. Veria tomu, že sa vyliečia sódou bikarbónou z rakoviny alebo im všetky choroby prejdú, keď budú piť nejaké riedidlo na čistenie WC a bazénov.

Vidím to tak, akoby sa virtuálny priestor zvlčil. Vždy boli veci v spoločnosti zákonmi regulované, verejnou mienkou, čo má niečo spoločné s etikou, morálkou. Dnes sa mi zdá, že niektoré veci, ktoré boli nedávno považované za úplne bláznivé alebo neakceptovateľné a spoločnosťou odsúdené, tak dnes sa stávajú normálnymi. Dnes sa už nikto nepozastaví nad tým, keď niekto napíše, že niekoho treba zabiť, obesiť, utopiť atď. To sa už berie ako niečo normálne alebo len ako nejaký folklór.

Potom máme aj nejaký trestný zákonník, sú tam nejaké paragrafy, ktoré hovoria o tom, že niektoré veci sa písať nemajú. A pokiaľ ľudia takéto veci píšu, tak si myslím, že benevolencia nie je na mieste a zákony by malo byť uplatnené.

Kto by mal tie zákony sledovať? Mala by to byť polícia alebo nejaký špeciálny orgán?

Čo sa týka konkrétne extrémizmu, tak pri ministerstve vnútra existuje špeciálne oddelenie pre boj s extrémizmom. Avšak pred časom boli takéto oddelenia na krajských riaditeľstvách policajného zboru zrušené. Policajti, ktorí sa tomu venovali, tak tam zostali, ale nevenujú sa už len tomu a chýbajú ľudia, ktorí by sa v tom vyznali, boli by v tom doma.

Potom tam došlo ešte k jednej veci. Nejakou vyhláškou bolo umožnené vyšetrovateľom kvalifikovať extrémistický skutok buď ako trestný čin alebo ako priestupok. A veľa vyšetrovateľov to využíva a kvalifikujú to len ako priestupok, čím sa štatistika vylepšila. Počet extrémistických priestupkov tak štatisticky klesá, opak je však pravdou.

Prečo si myslíte, že si takto polícia skratkovito pomáha? Veď aj jej, ale aj štátu musí záležať na tom, aby extrémizmus nerozkvital.

Ja som čítal tie zdôvodnenia. Nie je problém, že to nedokážu dotiahnuť do konca. Tam reálny problém vyšetrovateľa spočíva v tom, že musí stotožniť dotyčného človeka, ktorý tam píše, s akousi virtuálnou identitou. A keďže Facebook má centrálu v Spojených štátoch, kde sa na slobodu slova pozerá trochu inak, kde je akosi všetko v poriadku a hranice akoby ani neboli, tak Facebook s vyšetrovateľmi nespolupracuje. Z tohto hľadiska je to ťažké.

Keby to vyšetrovateľ takýmto spôsobom aj zdôvodnil. Ale pre mňa je nepochopiteľné, keď vyšetrovateľ v uznesení napíše, že sa odvoláva na slobodu slova. Tá je ale zakotvená v ústave a vyšetrovateľ je viazaný trestným zákonom a konkrétnymi paragrafmi.

Sloboda slova má určité pravidlá a zákon ich jednoznačne vymedzuje. Ale ani tu štátny aparát nie je schopný sa toho domôcť. A je veľmi otázne či vôbec vykonáva túto aktivitu, pokiaľ ich niekto na to neupozorní. Mali by na tom cielene pracovať? Mala by vzniknúť špecializovaná jednotka, ktorá by mala sledovať a hľadať extrémistov?

Ešte sa vrátim k slobode slova. Ľudia si ju neuvedomujú a berú ju tak, že je v demokracii bezbrehá. Každý môže robiť úplne všetko, mýlia si to s anarchiou. Ale moja sloboda končí tam, kde začínate obmedzovať slobodu druhého.

Ja nie som žiadny veľký odborník, ale komunikujem s ľuďmi, ktorí sa tomu venujú . Tí hovoria, že je najvyšší čas zriadiť niečo podobné ako je Národná kriminálna agentúra, ale pre boj s extrémizmom, lebo nám to prerastie cez hlavu.

Existuje nejaký spôsob, ako by sa dali odhaľovať falošné informácie, bludy a hoaxy na internete tak, aby to malo aj nejaký účinok?

To spektrum tých rôznych falošných informácii je veľmi rozvrstvené. Pred časom, vtedy to boli ešte študenti medicíny, mladí chalani nadaní. Urobili takú stránku lovcisarlatanov.sk, kde vyvracali bludy rôznych medicínskych šarlatánov. Tých to samozrejme nesmierne zlostilo a chalanom sa dostalo asi takých reakcií, aké sa dostávajú bežne mne. Pamätám sa ako jeden z nich bol úplne deprimovaný z toho, čo mu tí ľudia kvôli tomu písali, keď prišli na jeho identitu a že on je jeden z tých lovcov šarlatánov. Takže toto je jedna z ciest. Existuje aj stránka hoax.sk, kde sa vyvracajú tieto jednotlivé hoaxy. Ale to vlastne robia nadšenci vo svojom voľnom čase. Nie je to nič systémové.

Ďalšia vec je tá, že ako by proti niektorým veciam mohol bojovať Facebook. Tam je pre mňa najväčším paradoxom to, že keď nahlásite nejaký vyložene antisemitský, alebo tvrdo rasistický komentár, Facebook vám odpovie, že tam nič nenašiel. Že je to v poriadku. Ale keby ste nahlásili nejaký obrázok, kde by bol poodhalený jeden prsník, tak som si istý, že to Facebook vymaže. Tak ja neviem čo ohrozuje viac spoločnosť. Jeden poodhalený prsník, alebo veci ktoré su hranou jednoducho.

Magát ma nepozval na žiadnu besedu

Vy sa vo vašich blogoch venujete aj rôznym žoldnierom, ktorí bojujú napríklad na Ukrajine. Čo motivuje ľudí, že idú bojovať do konfliktných zón v cudzích uniformách?

U niektorých to môže byť aj kvázi romantická túžba po dobrodružstve. Jedného z nich by som tam zaradil, pretože ten človek nie je svojou podstatou zlý a skazený. Teda aspoň ako ho ja vnímam z toho povrchného poznania cez virtuálnu realitu, pretože osobne ho nepoznám. Ale potom sú tam aj ľudia, ktorí utekajú reálne pred zákonom. Je tam napríklad chlapík, ktorý bol na Slovensku odsúdený za podvody na štyri roky na tvrdo. Je tam aj ďalší, ktorý bol tuším päťkrát súdne trestaný. To je ten, ktorý zverejnil na svojom profile ostrý náboj s mojím menom a opakovane je mnou priam posadnutý. Denne niečo píše na mňa, že čo ma čaká, a tak podobne. Ďalší bol kedysi v cudzineckej légii, potom slúžil v našej armáde, kde bol na zahraničných misiách. Potom prehodil vyznamenania prezidentovi cez plot. Chodil na všetky tie demonštrácie, ktoré volali Berieme si späť svoju krajinu. To bola po Gorile taká séria demonštrácii, ktorá potom odišla do stratena. No a nakoniec odišiel na Ukrajinu. Ako ich tak sledujem, oni veria tomu, že sa na Slovensko raz vrátia a že tu urobia poriadok. To asi čo robili tam, že budú robiť aj tu u nás.

Keď ste už spomenuli ten náboj. Neobávate sa o svoj život?

Každý má nejaký pud sebazáchovy, tak sa obáva. Ale mám dosť rokov by som povedal. Ten človek je zatiaľ v Donecku. Pokiaľ by sa vrátil, tak ho čaká súd pre službu v cudzích ozbrojených oddieloch, kde je paleta dva až osem rokov. Ten ďalší, na toho je vydaný zatykač pre nebezpečné vyhrážanie. V tomto prípade to bola prvá žaloba, ktorú som ja osobne podal na polícii. To trestné stíhanie bolo zatiaľ pozastavené, pretože jeho miesto pobytu zatiaľ nie je známe. Paradoxom je, že práve včera som zachytil na Facebooku informáciu, že on podáva na mňa žalobu za ohováranie a prenasledovanie a tak ďalej.

Čo pani manželka? Je spokojná s vašou aktivitou?

Pani manželka sa samozrejme celkom prirodzene obáva. Jednak o mňa, jednak sa bojí o našich synov a našich vnukov. Pretože neviem, kam tí ľudia sú schopní a ochotní zájsť, ktorým sa toto, čo robím nepáči. Bojí sa. Ale inak ma v tom podporuje.

 

Marián Magát, ktorému ste aj vy venovali niekoľko svojich blogov mal mať prednášku v Brezne na tému Rasa a rasizmus. Mesto sa však po niektorých protestoch rozhodlo, že akciu nepovolí. Zaujalo nás aj to, že pán Magát verejne vyzval vás, pani Biháriovú a Dušana Mila aby ste sa jej zúčastnili. Dostali ste oficiálnu pozvánku?

(smiech )Hoci o tej prednáške viem, toto počujem prvýkrát od vás. Bol som aj ja jeden z tých, ktorí poslali e-mail pánovi vedúcemu miestneho kultúrneho strediska aj pánovi primátorovi na túto tému. Aj som im poslal odkaz na blog, ktorý som o Magátovi písal, kde boli teda svojim spôsobom popísané jeho názory. Ako si váži Hitlera, alebo čo bol holokaust.

Pýtam sa na to preto, lebo sú dnes rôzne názory ako s pravicovými extrémistami komunikovať. Sú ľudia, ktorí sú odhodlaní svoje názory vysvetľovať, ale aj takí, ktorí hovoria, že s fašistami sa nekomunikuje.

Bola taká iniciatíva, a tá sa týkala poslancov ĽSNS v parlamente. Tá sa týkala ale ostatných poslancov a volala sa S fašistami sa nehovorí. Aj ja som bol jedným zo signatárov. Ale čo sa týka hlavne ich priaznivcov, tak nie všetci tí, ktorí ich volili, sú automaticky všetci fašisti či neonacisti. Mnohokrát tí ľudia ani nevedia, aké názory táto strana v skutočnosti reálne propaguje. Alebo to vedome potláčajú do pozadia, pretože sú celkom oprávnene sklamaní z pomerov, ktoré u nás sú. Všetko im nahráva. Korupcia nie je žiadny mýtus, rozkrádanie nie je žiadny mýtus. To všetko je tvrdá a nepríjemná realita. Čo si má o tom jednoduchý človek myslieť? Ten sa poobzerá po niekom, kto mu z tejto biedy pomôže, kto týchto politikov, ktorí sa mu nepáčia, odstráni z tejto špičky moci. Mnohí ľudia nerozoberajú programy strán a veria skôr niekomu silnému, kto tresne poriadne po stole. Myslia si, že tento s nimi zatočí, tak volia trebárs aj extrémistickú stranu.

Je to len frustráciou, alebo aj laxným prístupom k našim dejinám? V čom to je, že je v nás tento latentný rasizmus tak hlboko zakorenený?

U jedných je to, ako ste povedali, taká laxnosť. A u ďalších je to presne zažraté v mnohých ľuďoch. My sme sa poriadne nevysporiadali s dvomi totalitami. Či už s tou, čo bola počas druhej svetovej vojny alebo s tou komunistickou. Stále to zľahčujeme a ľudia, ktorí by mali byť pre nás nejakým morálnym kompasom sú schopní povedať, že Slováci nikdy za nič nemohli. Slováci nikomu nikdy neublížili. To všetko, čo sa odohralo, bola len vina Nemcov v jednom prípade, a to druhé Rusov. No ale my Slováci sme národ holubičí. My sme nikomu nič neurobili a nemá čo rozoberať v čom sme urobili chybu. Je tu ale reálna situácia, kedy bolo v minulosti vyvezených viac ako 57-tisíc občanov len pre svoju rasu a pre svoje náboženstvo. Na viac sme za každého zaplatili tretej ríši 500 ríšskych mariek. To neurobil žiadny satelitný štát v Európe. Z týchto 57-tisíc ľudí tu každý žil, každý mal nejaký majetok a zázemie. Ten majetok sa ale nerozplynul. Ten majetok sa dostal do rúk dobrých, poctivých Slovákov, ktorí mnohí teda v dobrom spomínajú na tú dobu. Prišli vtedy k majetku a cítili sa ako takí páni. A to prenášajú na ďalšie pokolenia.

Spomínali sme, že štát, ktorý by mal byť hlavným bojovníkom proti extrémizmu, toho veľa nerobí. Čo by mali byť tie prvé kroky, ako by mal štát zareagovať na rast extrémizmu?

Ja viem, že to je nereálne. Že to je beh na dlhé trate, pretože vždy sa kradlo, vždy bol klientelizmus a je idealizmom myslieť si, že sa kradnúť nikdy nebude. Ale ide o tú mieru. Tá miera je už neakceptovateľná jednoducho. Veď to už musí vidieť každý a každému to ide na nervy. Arogancia tej moci občana už natoľko deptá a znechucuje, že prirodzene potom hľadá inú cestu a prikláňa sa aj k extrémnym riešeniam.

Vyhrážajú sa mi smrťou, ale mňa nezastavia

Nejde ani teraz o to, ako riešiť narastajúci extrémizmus, ale skôr ako ho potláčať už niekde v zárodku. Nezlyháva tu napríklad náš školský systém?

Iste je to otázka na zamyslenie aj pre školstvo. Pre školu, ktorá by mala deti jednak naučiť vyhodnocovať informácie. Ale mala by sa aj viac venovať histórii aktuálnejších období namiesto bifľovania nejakých dátumov zo stredoveku. Aby tie deti pochopili, že niektoré veci nie sú v poriadku. Že sú zlé.

 

Vidíte na politickej scéne nádej?

Momentálne som v situácii, že už len dúfam, že vznikne konečne niečo. Sú nejaké náznaky dvoch - troch subjektov. Jediný normálny politik, ktorého si môžem vážiť je pán prezident. Ten svojou autoritou naznačuje ako by sa mali riešiť a ísť dopredu.

Vy ste za svoju aktivitu dostali ocenenie Biela vrana. Keď ste preberali túto cenu, tak ste prejavili aj veľké emócie. Čo pre vás znamená táto pocta?

Samozrejme bolo to určité zadosťučinenie. Je to pocta, pretože to udeľujú ľudia, ku ktorým mám rešpekt, ktorých si vážim a ktorí nie sú skorumpovaní ani skompromitovaní. Ktorí naopak bojujú proti spoločenským nesvárom. Takže to bolo hlavne po tom, čo sa deje z druhej strany, tie masívne útoky a klamstvá, ktoré o mne šíria. Bolo to samozrejme veľké zadosťučinenie a bral som to naozaj ako veľkú poctu.

Je niečo, čo by vás vo vašej aktivite mohlo zastaviť. 

(smiech) Nie, nezastavia ma. Takú radosť im predsa neurobím.

 


Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?