22. 12 2016 10:00 | BRATISLAVA/Zuzana Vanková

Boris Pršo: Keď som bol malý, chcel som byť pápež

V rozhovore okrem iného opísal aj to, ako ho zbili v bratislavskom autobuse.

Boris Pršo
Boris Pršo Foto: TV Markíza

Tvoja mamina mi prezradila..

Fajn, fajn to začína. Ako? Aha, Facebook..

Prezradila mi, že ako dieťa si strávil veľa času so starými rodičmi, pozorne si načúval debaty o živote a dokázal si sa rozprávať na úrovni "dospeláka". Mal si vždy bližšie k starším ľuďom?

Pozdravujem maminu. Je to pravda. Mamina - učiteľka, otec - starosta. Vždy som bol to decko, ktoré bolo v skupinke dospelých. Je to asi aj tým, že som prešiel na osemročné gymnázium a odišiel som v štvrtej triede 25 km z dediny Nitrianske Rudno na gymnázium. Takže som vlastne stratil detských kamarátov.

Sklony k novinárčine si mal evidentne od detstva. Veľa si písal, čítal, dokonca si vyhral Talent Trenčianskeho kraja. Čo si robil počas školy najradšej?

Vždy som chcel byť novinár. To som povedal niekoľkokrát. Videl som seriál Murphy Brownová, ktorý si budú pamätať asi 30-roční. Bol to prvý seriál z televízneho prostredia. Robila tam rozhovory so známymi ľuďmi. Ovplyvnilo ma to.

Veľa som písal aj čítal. Môj bráško, ktorý je o dva roky starší, je taký chalanisko z ulice. Mne keď niečo chceli kúpiť, tak to bola knižka. Cez Vianoce sa chystám vrátiť sa k Trom pátračom, ktoré som ako decko čítal.

 

Ale teraz trošku klameš. Nechcel si byť len novinárom. Miništroval si, bol si kostolník a chcel si byť podľa tvojej maminy pápežom. Problém bol, že si sa vraj bál, že ti teta kaderníčka nebude vedieť vystrihnúť taký kruh na hlave, aký mal váš pán farár.

Od útleho detstva som chodil do kostola, miništroval som, mám za sebou birmovku. Náš pán farár mal tú čiapku a pod ňou plešinu. Ja som si myslel, že to je povinná jazda. Že tá čiapka je presne na tú plešinu. Bál som sa, že mi to budú musieť vystrihať.

Téma račkovanie ti nerobí problém, keďže si človek, ktorý si dokáže zo seba urobiť srandu. Návštevu logopedičky si vraj vôbec nemal rád. Tdnka a tdpaslík sú asi tvoje najneobľúbenejšie slová. Nakoniec si sa rozhodol, že „Kto chce, ten ti bude rozumieť."

Ja som bol papuľnatý. Keby si moja mama a otec povedali, že na tú logopédiu pôjdem a dotiahli ma tam, tak tam chodím. Keďže som im to vypapuľoval, že všetci známi ľudia račkovali a nemali s tým problém, tak sa na to vykašlali.

Si asi prvý redaktor, ktorý račkuje a bez problémov pracuje v televízii. Bojoval si s tým zo začiatku?

Stále s tým tak trošku bojujem. K logopedičke som sa vrátil pred 7rokmi v Markíze. Zuzka Štelbaská, šéfka Reflexu mi povedala, choď to vyskúšať. Takže všetky slovíčka začínajúce na td mám za sebou. Len stále je to také..

Nie si ty len náhodou lenivý rozprávať R? Alebo ho dokonca vieš, no je to už tvoja značka?

Naozaj som mal obdobia, keď som sa snažil. Keby som mal okolo seba ľudí, ktorí by ma podporovali, tak by som to niekam s tým R aj dotiahol. Kým ale poviem dobré ráno, tak je obed.

Na Slovensku a v Česku to asi je moja značka. V zahraničí to nepočujú. Nechápu, že neviem vysloviť vlastné meno. Tu, keď niekomu zavolám a začnem „dobrý deň, tu Televízia Markíza", už vedia, s kým hovoria.

 

Najlepšia vlastnosť podľa tvojich rodičov je dobrosrdečnosť a rozdávanie dobrej nálady. To môžeme potvrdiť. Nie si z toho niekedy unavený?

Ďakujem pekne. To je najmilšia vec, ktorú som počul o sebe. Ale hovorí to moja mama, tak to vydeľte desiatimi. Som panna a ľudia narodení v tomto znamení vedia, že vstúpime do miestnosti a pozorujeme celý priestor. Máme potrebu chrániť svojich ľudí. Keď je všetko v poriadku, vtedy som ticho. Keď sa niečo stane, tak to vždy otáčam na humor.

 

To je tvoja dobrá stránka. Kamaráti ale na teba „nabonzovali", aká je tvoja najhoršia vlastnosť. Čo to podľa teba je?

Určite povedali, že všade meškám a vždy na mňa čakajú pod bytom 20 minút.

Vysvetli nám ešte niečo, čo sme o tebe netušili. Vraj máš zvláštnu chorobu. Kým vyjdeš z domu, musíš skontrolovať všetky kľučky, elektrinu, plyn, svetlá.

Toto naozaj robím. Ak si to číta nejaký odborník, tak by mi s tým mohol pomôcť. Keď už som pripravený, oblečený, tak mi ešte trvá 17 minút, kým vyjdem z bytu. Z jednoizbáku prenajatého podotýkam.

V spálni skontrolujem okná a zásuvky. Potom v kuchyni začínam oknami, zásuvkami. Raz som vytiahol zo zásuvky aj chladničku, potom som pochopil, že to nemám robiť, keď som vyhodil všetko jedlo.

Potom skontrolujem plynový sporák a rúru, ktorú som pritom za 9 až 10 rokov v tom byte ani neskúsil. Keby som si predstavil, že tam raz niečo upečiem, tak by som to musel kontrolovať doživotne a už nevyjdem z bytu.

Potom kontrolujem uzáver vody, práčku a žehličku, ktorú som nezapol asi rok a pol. Potom odchádzam z bytu a tento okruh spravím ešte raz. Ale ja si to uvedomujem, že som v tomto „blbý".

Robíš to aj v hotelových izbách?

Tam len skontrolujem kľučku, keď zavriem. To nie je môj majetok. Predpokladám, že sú tam ľudia, ktorí, keby sa niečo dialo, tak to zachránia. A mne ide hlavne o susedov.

 

Londýn je také tvoje prechodné bydlisko. Vždy si chcel odísť z dediny do väčšieho mesta?

Londýn mám rád, lebo sa tam cítim dobre a bezpečne. Bezpečnejšie ako v Bratislave. Tam ma nikdy nikto nechcel biť. V Bratislave sa mi to stalo trikrát. Ale nikdy som nemal pocit, že musím odísť z Nitrianskeho Rudna do veľkomesta. Vyžadovala si to práca. Tam by som mohol písať katolícky občasník pre spádovú oblasť.

Prečo som odtiaľ ale chcel zdúchnuť bolo, že moja mama mala byť moja triedna, a preto som sa na „tajnáša" pripravoval na osemročné gymnázium. Vždy som z mojej maminy ako učiteľky mal trému. Neviem, či to predýchala, že som ušiel kvôli nej.

Ale som najšťastnejší, keď môžem byť doma. Takže ja si stále vychutnávam prítomnosť rodiny. Podľa mňa nie je nič krajšie, ako ráno vstať a dať si s mamou alebo otcom kávu a pokecať o tom, čo budeme robiť.

Keby sa dalo a nie je to úplne divné, tak by som s mojimi rodičmi hneď býval. Ten pocit je super.

Prečo ťa chceli zbiť?

Zbili ma v autobuse o 19.30, keď som išiel do kina. Nebolo to také, že aha Boris, poďme mu dať. Boli to traja chalani s fľašou vodky, ktorí za hranicou pitia nemali pocit oslavy ale agresivity. Rozbili mi okuliare a dostal som pár úderov.

Horšie je, že sa to stalo v autobuse plnom ľudí. Chápem, že ľudia sa boja zasiahnuť. Nevieš, či ten človek nemá nôž a niečo sa ti nestane. Na druhej strane nechápem, že plný autobus sa nevie zastať človeka, ktorý je na zemi a díva sa do zeme. To je asi vec, ktorú by sme v spoločnosti ako takej mali zmeniť. Ja som nakoniec do toho kina išiel.

Potom som mal ale dlhé obdobie blok. Keď som videl večer na ulici viac ako dvoch ľudí, tak som prešiel na druhú stranu. Neviem si predstaviť, ako sa cítia ľudia, ktorí zažili niečo drastickejšie.

 

Nechajme to zlé za nami a prejdime radšej k svetlejším stránkam tvojho života. Ako ti vôbec napadlo začať robiť rozhovory so známymi osobnosťami?

Prvotná myšlienka bola veta, že sa to nedá. Nebola to ani zahraničná hviezda. Bol to Karel Gott, ktorý oslavoval jubileum. Povedal som, nech mu ráno v Teleráne zavoláme. Veď on má malé deti, aj tak stáva o piatej. Ja som mu zavolal, dvihol mi to a o 6.15 h, po spravodajskom bloku, sme gratulovali božskému Kájovi. Potom to išlo.

Čo musíš urobiť všetko pre to, aby si dostal rozhovor so svetovou osobnosťou?

Najskôr dostaneš informáciu, ponuku. Tú posielajú všetkým. Potom sa ti ozvúdruhýkrát, kedy to bude a kto tam bude. Ak to chceme, musíme im poslať, kde to uverejníme, aký to bude mať dosah a sledovanosť. Ty musíš vytvoriť ponuku, kde všade to môžeš dať. Potom čakáš. Keďže sa tá situácia vo svete zmenila, už to nie je až také bezpečné miesto, tak to strašne naťahujú. Keby dostaneš tú informáciu tri až štyri týždne dopredu, tak si nájdeš lacnejšiu letenku či hotel. Naposledy mi povedali, že idem na rozhovor päť, šesť dní pred tým. Nemôžeš to zrušiť, lebo ťa viac nezavolajú. Na taký rozhovor sa priemerne dostane 30 novinárov z celej Európy. Čiže na poslednú chvíľu riešiš, ako tam pôjdeš, kde tam budeš bývať.

Prečo si práve ty v tej TOP 30 novinárov Európy, ktorých volajú na rozhovory? Dokonca ti osobnosti dávajú viac priestoru ako ostatným.

Charitatívny rozmer celebrít. Neviem. Je pravda, že aj ten produkčný štáb ma má asi nejakým spôsobom radšej, že ma už poznajú. Je nás tam pár , ktorí sme tam často. Aj po robote vybehneme na pivo alebo poohovárame celebrity, ktoré si napríklad nechcú ani podať ruku s novinármi, aby náhodou neochoreli.

Kto?

Jennifer Lawrence. Ale vraj pre chorobu. Nechcela ochorieť, lebo nakrúcala dva filmy. Ale chápem to, tiež sa vyhýbam kolegyniam, ktoré kašľú.

 

Sú svetové osobnosti nad ľudia?

Nadľudia sú tí okolo. To je väčší problém. Môžu ťa stopnúť, nemusia ťa tam pustiť. Tých sa treba báť, tých treba rešpektovať a dodržiavať pravidlá.

Najmilšia osobnosť, s ktorou si robil rozhovor?

Kylie Minogue, Will Smith a Hugh Jackman.

Osobnosť, ktorá bola najmenej milá?

Povedal by som nároční, nie zlí. Vincent Cassel, Edward Norton. Oni sú nároční na otázky. Sú to ľudia, ktorí majú vysoké IQ a otravujú ich povrchné otázky. Ale hneď, ako ich chytíš prvou otázkou, tak sa s tebou budú rozprávať o všetkom. Pri nich sa spotíš, len si sadneš.

Najväčší horenos?

Nepovedal by som horenos, ale modelka Waris Dirie, o ktorej je kniha aj film Púštny kvet. Všetci sme sa tešili, že ideme za človekom, ktorý si prežil svoje. Ona bola veľmi nepríjemná. Spýtal som sa jej, čo ju robí šťastnou a odpovedala mi, že na čo sa jej také veci pýtam, keď neviem byť šťastný, nemusím jej dávať takúto otázku. Bola drsná. Ale potom zmäkla a rozhovor bol super.

Osobnosti, s ktorými by si ešte chcel urobiť rozhovor?

Helen Mirren, Meryl Streep, Cate Blanchett, Tom Cruis, Madonna...

Ako ti napadlo dať si vytetovať „čarbanicu" od Willa Smitha?

(Smiech). Bola to úplne spontánna vec. Keď som sa dozvedel, že všetci tí herci sa dávali počas filmu Suicide Squad tetovať, tak som si povedal, poďme do toho. Mám rád tetovania, zopár ich mám a nie všetky musia byť premyslené. Nečakal som ale, že ich to bude baviť a pôjdu do toho.

Ty si sa s nim opäť stretol, ako na tvoje tetovanie reagoval? To uvidíme aj v tvojom vlogu.

Po rozhovore som sa ho spýtal, či si pamätá, čo mi urobil naposledy. Reagoval, že "ja som ti niečo spravil?" Potom som mu to ukázal a on neveril, že je to reálne. Brutálne sa z toho tešil. Pofotil si to a poslal to ostatným, Margot a chalanom.

Ako vidíš svoju kariéru vlogera?

Do reportáži nezmestím všetko. Ani by si asi diváka Markízy ako redaktor nemal zaťažovať svojimi pocitmi. Tak som si povedal, že to môžem ukázať vo vlogu. Ako chodím po Londýne, kupujem darčeky, situácie, v ktorých sa osobnosti správajú najľudskejšie.

Druhá vec je, že som celkom v kontakte s Gogom. Považujem ho za super človeka a asi v tomto najpovolanejšieho. Niekoľkokrát mi povedal, že to mám robiť. Teraz mi chodia také správy. Že spravil si jeden vlog za mesiac, myslíš, že je to veľa? Tak sa snažím, vymýšľam, robím. Je super, keď to vidí niekto ako Rytmus a Darča a napíšu ti, že je to perfektné, tak asi to má nejaký zmysel. Asi ich nebudem dávať pravidelne von ako Gogo alebo Sajfa. Ale baví ma to.

Dokážeš sa dostať pod kožu aj takým na oko „drsnejším" ľuďom, ako je napríklad Rytmus. Máš vo svete šoubiznisu priateľov?

To ale ani nie je otázka, že ako sa im dokážem dostať pod kožu. Skôr je to o tom, že ťa pustia. Je to o ich benevolentnosti a o tom, že ti veria. Rytmo je obyčajný super chalan. To je aj Majk Spirit. Ty máš proste dve mená. Si Patrik Vrbovský a na pódiu si Rytmus, Si Michal Dušička a potom si Majk Spirit. To nie je maska, to je nejaké tvoje alter ego. Niečo čo robíš v tom biznise inak.

Ja som Boris Pršo v Teleráne a potom som Boris, ktorý je na pive. To má tak každý. Ani učiteľka na základnej škole sa nemôže pred žiakmi správať tak, ako v súkromí. keď ťa pustia do druhého sveta, je prvý znak dôvery.

 

-1 komentárov


Už ste čítali?