Utorok 21.11. meniny má
°C
Bratislava zmeniť
09. 03. 2017 14:10 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak, Martin Dančiak

Fotograf Ján Husár: Videl som odtrhnuté detské nohy. Neodfotil som ich, je to už za hranicou

Ján Husár fotografoval konflikty na Ukrajine, v Gaze, ale aj v Iraku na hranici s Islamským štátom. Napriek tomu, že videl toľko nešťastia, dáva ľudstvu ešte šancu.

Vojnový fotograf Ján Husár
Vojnový fotograf Ján Husár Foto: TVNOVINY.sk
Vojenský konflikt na Ukrajine
Vojaci pri irackom meste Mósul
Vojaci pri irackom meste Mósul

Viackrát mu išlo o život, ale strach vníma úplne inak ako bežný človek. Po návrate z vojnových zón však priznáva, že s odstupom času sa môže prejaviť posttraumatický syndróm.

Okrem fotografovania konfliktov sa Ján Husár venuje aj podmorskému svetu, najmä žralokom. Sám sa dostal k rybárom, ktorí sa zameriavajú na žraločie plutvy. Opísal, ako tieto dravce vytiahnu hákom za oko a potom ich palicou ubijú na smrť. Nechcel ukázať len brutalitu lovu, ale aj jeho súvis s konzumom západného sveta.


Ako ste sa dostali k fotografovaniu vo vojnových zónach?

Najprv som filmoval, až potom som sa dostal k fotografovaniu, ktorému sa venujem niekoľko rokov.

Do vojnovej zóny som sa dostal tak, že som robil podmorskú kameru pre National Geographic v Juhoafrickej republike. Produkčná spoločnosť, ktorá tento projekt zastrešovala, hľadala aj kameramana na letisko v Kandaháre v Afganistane.

 

Boli ste vo viacerých konfliktoch, ktorý vám najviac utkvel v pamäti?

Zo všetkých mám veľmi silné zážitky, ale najviac mi utkvel v pamäti konflikt na Ukrajine, ktorý je najbližšie k domovu. Je to postkomunistický štát s podobnou kultúrou a architektúrou ako je u nás, navyše ľudia sú tam veľmi podobní nám, tak práve preto Ukrajina a nikdy som sa na ňu nevrátil.

Ján Husár je producent dokumentárnych filmov a fotograf, ktorý mapuje konfliktné zóny, humanitárne a prírodné katastrofy po celom svete. Venuje sa aj charitatívnym projektom, najnovšie zastrešuje humanitárnu lekársku misiu vo východnej Afrike, kde bude pôsobiť väčšinu tohto roka. 

Chodím do situácií, z ktorých iní ľudia utekajú

Išlo vám niekedy o život? Resp. povedali ste si, že stačilo naozaj málo a neskončilo by to dobre?

Vždy je to aj o šťastí, ale nebezpečenstvu sa dá aj predísť, hlavne tak, ako sa človek k danej situácii stavia. O život mi šlo asi trikrát, z toho ma dva razy uniesli.

Môžete o tom niečo bližšie povedať?

Jeden rok som mal tri zadržania a z toho dva únosy. Začiatkom marca 2014 začali ruské špeciálne jednotky obsadzovať ukrajinské vojenské základne na Kryme a letisko v hlavnom meste Simferopol. Na jeden deň toto letisko otvorili a viacerí novinári sme sa tam išli pozrieť. Keď väčšina ľudí odišla, tak som sa išiel poprechádzať po okolí letiska. Narazil som na skupinu asi 30 Ukrajincov, ktorých som si odfotil. Následne ma zastavili a asi po hodinovej výmene názorov ma odtiahli do lesa, kde mi zobrali všetky veci. Po troch hodinách sa tam objavil starší pán, ktorý vedel po anglicky a celú situáciu upokojil. Napokon ma pustili, ale zobrali mi všetky pamäťové karty, čo je celkom problém, keďže vo vojnovej zóne ich zoženiete len veľmi ťažko. Takže takto ohrozili moju prácu.

Spomínate, že ohrozili vašu prácu, ale nebáli ste sa o život?

Nejde o to, že by sa človek nebál, ale strach má úplne iný význam pre človeka ako som ja a pre človeka ako ste vy. Ja chodím do situácií, z ktorých iní ľudia utekajú a snažím sa tam tvoriť.

Ukrajnci, ktorí uniesli Jána Husára
Ukrajnci, ktorí uniesli Jána Husára Foto: Ján Husár
 

Čo je súčasťou vášho výstroja na fronte? Máte nepriestrelnú vestu a možno aj nejakú zbraň?

K používaniu zbraní mám veľmi blízko, ale zo žiadnej som v živote nevystrelil. Sú situácie, ako napríklad na hranici s Islamským štátom, kedy novinári nosia zbrane alebo majú ozbrojené konvoje, ale ja zbrane nenosím.

Dôležité je taktiež ovládať pokročilú zdravotnú pomoc, lebo sa môže stať, že budete musieť pomôcť kolegovi. Na druhej strane treba vedieť, čo komu povedať, ako sa správať, koho k sebe bližšie pustiť, aké informácie zdieľať atď.

Nemôže zbraň novinárovi v určitých situáciách priťažiť?

Keby ma zatkli a mal by som pri sebe zbraň, tak to určite neuhrám na novinára.

Vo vojnových zónach vidíte veľa nešťastia. Dostane sa vám to pod kožu alebo to už viete nejako odfiltrovať?

Nevnímam to ako nešťastie. Beriem to tak, že smrť je súčasťou života. Nešťastie skôr vnímam to, ako si ľudia medzi sebou robia zle.

Zanecháva to však dlhodobé stopy. Určite netreba podceňovať posttraumatický syndróm, ktorý fyzicky zmení mozog a vie spätne vyvolať traumu. Keď som sa vrátil po dvoch mesiacoch na vojnovej línii s Islamským štátom, tak prechod do tohto sveta bol naozaj zlý. Mne napríklad prekážalo, keď v kuchyni niekto otvoril skrinku s pohármi. Prišlo mi tak zle, že som musel z miestnosti odísť.

Viete súvis medzi skrinkou a vojnovou zónou?

Neviem. Ale asociácie môžu byť rôzne. O mesiac som sa však už tejto skrinky nebál.

Môj najväčší problém je, že neviem prestať myslieť na Irak a stále by som chcel ísť naspäť. Neviem za tým spraviť hrubú čiaru, a to je poznačenie z vojny.

 

Vrátite sa teda do Iraku?

Možno nie.

Hovorili ste, že na Ukrajinu sa už nechcete vrátiť. Preto sa pýtam aj na Irak, keďže vám takto prirástol k vašej osobnosti.

Viac času som strávil so strieľajúcimi vojakmi ako so svojou priateľkou. Toto bol môj život - byť v akcii. A okrem toho som bol aj v iných konfliktoch. Jeden rok som bol vo vojne v Gaze, na Ukrajine, v Iraku a ešte som robil aj tajfún na Filipínach. Napriek tomu som sa do Iraku vrátil. Človek, keď sa vráti domov, tak je pre neho tento život veľmi fádny a má pocit, že sa tu nič nedeje.

Zranený vojak pri irackom meste Mósul
Zranený vojak pri irackom meste Mósul Foto: Ján Husár
 

Pri fotografovaní mám svoje hranice

Cítite sa byť skôr fotografom alebo fotoreportérom?

Ja som prišiel z dokumentárnej tvorby a vo fotografii som našiel žurnalizmus. Samotná fotografia môže byť aj viac abstraktná alebo vykonštruovaná, ale pri reportážnej či dokumentárnej fotografii sa dbá hlavne na to, aby nezobrazovala vykonštruovaný fakt. Takže mňa zaujíma zaznamenávať svet taký, aký je.

Ja som len pozorovateľ a najťažšie je dostať sa na dané miesto v danom okamihu tak, aby som zachytil to, čo potrebujem.

A ako sa na tieto miesta dá dostať?

Mne sa to už veľmi ťažko hovorí, lebo keď to človek nejakú dobu robí, tak si vytvorí sieť kontaktov. Sledujem situáciu v daných oblastiach a podľa toho si vyberám jednotlivé destinácie v dostatočnom predstihu, aby som mohol byť včas na mieste.

Keď idete do vojnovej oblasti, tak si naštudujete aj problematiku konfliktu?

Áno, pozerám veľa dokumentov, ktoré majú 10-20 minút. Hlavne od ľudí, ktorých osobne poznám alebo sú známi mojich známych. Ale nejdem do hĺbky až tak, že by som analyzoval napríklad články atď.

Ako dodávate vašim fotkám kontext? Napadá vám to za chodu, alebo keď idete fotiť, tak máte nejakú predstavu?

Za chodu. Asi 95 percent za chodu, dopredu sa toho veľa pripraviť nedá.

Pred pár dňami získala cenu World press photo snímka tureckého policajta, ktorý zastrelil ruského veľvyslanca. Vznikla okolo toho veľká diskusia, či bolo zverejnenie tejto fotky etické. Kde je vaša hranica? Čo už neodfotíte?

Existuje na to termín „too graphic" - čo je už za hranicou. Pri tejto konkrétnej fotke chápem pohoršenie, lebo sa dostala k ľuďom, ktorí fotografie nekonzumujú resp. ich nezaujímajú. Áno, zachytila vraždu, ale nebola tam krv.

Napríklad, ja som videl dieťa, potom padol mínomet a už som ho nevidel, len detské nohy v topánkach. A takúto fotku som nikdy neurobil, lebo som to tak necítil. Toto je už za hranicou.

Rybári žralokovi odrezali plutvy a hodili naspäť do mora

Okrem vojnových zón fotografujete aj podmorský svet. Je tam nejaká spojitosť?

Áno, je. Vždy keď som sa potápal za žralokmi, tak som z nich mal úplne iný pocit ako z toho, čo produkcia pustila divákom. Robili sme experiment, kde sme dráždili žraloky, aby na nás zaútočili. Pretavilo sa to do toho, že produkcia zanechala v ľuďoch pocit strachu zo zvieraťa. A toto mi strašne prekážalo, lebo skutočnosť bola iná.

Potom som sa dostal k vyvražďovaniu žralokov ľuďmi, ale toto už nikto uverejňovať nechcel. Bol to konflikt západného sveta, pre ktorý sa to robí a napríklad bývalých somálskych rybárov, ktorí už nemajú, čo loviť. Z týchto situácií potom môžu vznikať civilné či vojnové konflikty, ktoré sú späté s našim konzumom. Takže takto som sa dostal od točenia ryby až po to, ako sa ľudia vraždia. Pre mňa je to tá istá téma.

 

V Ománe ste fotografovali lovenie žralokov pirátmi. Ide zrejme o nelegálnu činnosť. Prečo vám to dovolili?

K ľuďom som veľmi úprimný, a aj k tým, ktorých dokumentujem. Oni pochopili, že tam nie som preto, aby som im zakázal loviť žraloky, ale preto, aby som poukázal na úplne iné veci, ako je napríklad obchod so žraločími plutvami.

Ako prebieha samotný lov?

Zažil som tri typy lovov žralokov, ale ten, čo bol v Ománe, mal svoj vlastný level. Jeden typ bol taký, v ktorom rybári mali 60-kilometrové lano, na ktorom bol každých 10 až 50 metrov háčik s návnadou. Na to sa chytili všelijaké zvieratá, ktoré sa udusili. Žralokovi odrezali plutvy a hodili naspäť do mora, čo, samozrejme, znamenalo smrť.

V spomínanom Ománe mali rybári na plaváku napichnutú rybu, ktorú nechali v mori 12 hodín. Na túto návnadu chytali asi štvormetrové kladivohlavé žraloky. A keď sa žralok nestihol udusiť, tak mu dali do oka hák, za ktorý ho vytiahli a potom zobrali palicu, ktorou ho udierali po hlave, až kým nezomrel. Toto bolo dosť drastické.

Ale keď chytili mantu (raja), tak ten istý rybár, ktorý ubil žraloka palicou, skončil do vody s nožom v zuboch, aby ju oslobodil. To bolo také automatické, že sme si to nestihli ani nafilmovať.

Lov žralokov v Ománe
Lov žralokov v Ománe Foto: Ján Husár
 

Spomínali ste, že žraloky zabíjajú pre plutvy. Je to len pre polievku alebo sa využívajú aj v iných odvetviach?

Áno, vo veľkom sa začína rozoberať, v ktorých produktoch sa ešte používajú. Hovorí sa o rúžoch, mejkapoch či voňavkách. Takže trh so žralokmi je zrejme oveľa hlbší, ako sme si doteraz mysleli a polievka je len vrchol ľadovca.

Na frontovej línii nedokážem pracovať, lebo je pre mňa dôležitejšie pomáhať, ako robiť fotky

Hovorili sme o vojnových zónach, podmorskom svete. Podľa akého kľúča si vyberáte destinácie?

Asi nikdy som nešiel niekam, kde som si len tak povedal, že pokryjem nejakú tému. Vždy ma niekto zavolal alebo som niekomu pomáhal s prácou. Spravidla si ale vyberám dlhodobé projekty.

Boli situácie, kedy vás uniesli emócie a chceli ste zasiahnuť do deja?

Keby som bol sám, ale ja mám zodpovednosť za prekladateľa, vodiča alebo lokálny kontakt, ktorých nemôžem ohroziť. Lebo ja raz odídem, ale oni tam ostanú žiť. Takže snažím sa nezasahovať, ale keď sa dá, tak zasiahnem. Ošetril som ľudí alebo zranených vojakov a dokonca tak, že som im zachránil život.

Vojnový fotograf často stojí pred dilemou - fotiť alebo pomôcť. Ako sa s tým človek vysporiadava?

To je ťažká situácia. Napríklad, keď som bol v Mósule, tak tam boli vojaci, lekári, jednoducho mnoho ľudí a mohol som si fotiť, čo som chcel. Ale situácia bola taká vážna - veľa sa tam strieľalo, padali mínomety, boli tam letecké útoky a navyše sme mali podozrenie, že strieľajú po nás plyn, ktorý rozleptá pľúca, že som v prvom rade pomáhal - nosil som vodu alebo lekárničky, lebo mi to prišlo prioritnejšie ako fotografovať. A tu som zistil, že na frontovej línii nedokážem pracovať, lebo je pre mňa silnejšie pomáhať iným, ako robiť dobré fotky.

Fotíte aj na Slovensku?

V ponímaní toho, čomu sa venujem, nie.

Nie sú na Slovensku témy, ktoré by vás vedeli osloviť?

Milión tém. Prejdem päť ulíc a nájdem tému.

Celú svoju dokumentárnu prácu som ale robil v zahraničí a zvykol som si na to aj napriek tomu, že sa mi zmenilo zloženie v rodine a mám skrátka úplne iný život ako pred rokmi. Takže von chodím vyslovene tvoriť a na Slovensko chodím domov (úsmev). A hlavne doma robím veci, ktoré sa inde robia ťažko. Je iné sa na svoju prácu pozerať hneď a iné, keď sa na ňu pozriem s odstupom času. Vidím tam úplne iné veci a tá práca je lepšia.

Vo svete vidíte veľa zla. Aký máte názor na ľudstvo?

(Úsmev) to je veľmi osobná otázka. Dávam mu šancu a myslím si, že to vieme zmeniť, keď sa budeme viacerí snažiť.


Ján Husár rozhovor autorizoval.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?