22. 05. 2017 10:50 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Súdny lekár Peter Kováč: Na kontakt so smrťou si zvyknete. Sú ale veci, ktoré vedia vykoľajiť

Peter Kováč priznal, že spočiatku mal tendenciu v pitevni odpadávať. Po rokoch praxe však počas práce prepína do iného módu, aby neurobil žiadnu chybu.

Peter Kováč
Peter Kováč Foto: TVNOVINY.sk

Peter Kováč už viac ako 15 rokov prichádza do kontaktu s mŕtvymi a má za sebou okolo 1 300 pitiev. Zvyčajne sa nezamýšľa nad osudmi ľudí, lebo by to mohlo byť v konečnom dôsledku kontraproduktívne. Okrem pitevne chodí aj na miesto činu, kde si ako prvé všíma okolie. Zároveň prízvukuje, že pri tejto práci i v tých najťažších momentoch, musia ísť emócie bokom. Jediným ventilom je humor, ktorým sú súdni lekári známi. Ilustruje to aj slovami, že niet väčšej srandy ako o pol druhej v noci na mieste činu.


Patológia u ľudí nevzbudzuje veľmi pozitívne emócie. Prečo ste sa rozhodli venovať tejto oblasti?

Na úvod chcem upozorniť na rozdiel medzi patológiou a súdnym lekárstvom. Patológia je skôr určená pre živých pacientov, keďže patológ vo väčšine prípadov posudzuje vzorky tkaniva a dáva odporúčania na ďalšiu liečbu. Súdne lekárstvo je naproti tomu jediný medicínsky odbor, ktorý nevznikol z potreby liečiť ľudí, ale z potreby tlmočiť odborné medicínske poznatky pre právne účely. Súdny lekár teda posudzuje napríklad pôsobenie násilia na živý, ale aj mŕtvy ľudský organizmus.

A prečo som sa tomu začal venovať? Išlo v podstate o náhodu. V 5. ročníku na lekárskej fakulte som sa na praktikách zo súdneho lekárstva pohádal s docentom Megom o kalibroch strelných zbraní. Napokon mi na skúške dal za pravdu a ponúkol mi, či nechcem na lekárskej fakulte učiť.

Aké je to byť dennodenne s mŕtvymi? Ako ste to spočiatku vnímali?

Keď mám povedať úprimne, tak som mal prvé tri-štyri týždne tendenciu odpadávať. Vyriešili to laborantky, ktoré mi vždy pred tým, ako som išiel na pitevňu, uvarili kávu. Tú som musel povinne vypiť a je pravdou, že mi po nej bolo lepšie. Až po rokoch mi prezradili, že mi do nej dávali kúsok tvrdého alkoholu (úsmev).

Človek si však postupne zvykne na kontakt so smrťou, ale sú veci, ktoré vás vedia vykoľajiť, ako je napríklad posudzovanie úmrtí u malých detí. To je nepríjemná záležitosť, hlavne, keď viete, že doma máte dieťa v podobnom veku.

Viete vyčísliť, koľko máte za sebou pitiev?

Povedzme, že je to jedno mále mestečko, teda okolo 1300 tiel.

 

Keď prichádzam do pitevne, tak prepínam do iného módu

Pozrime sa na samotnú pitvu. Mohli by ste opísať jej celý proces?

Pitva začína ešte predtým, ako sa dostanete do pitevne. Najprv si naštudujete okolnosti prípadu, aby ste mali nejakú prvotnú informáciu. Pitvu začínate už od prvého pohľadu na telo, následne prebehne dôkladná vonkajšia prehliadka. Prezrie sa oblečenie, všetko, čo sa nájde, sa zapíše a odloží. Telo potom vyzlečiete a popíšu sa všetky vonkajšie poranenia atď. Následne prebehne samotná pitva. To, ako ju vykonávate, predurčuje charakter prípadu. Inak robíte pitvu pri bodnutí, inak pri strelnom poranení a inak pri náhlom úmrtí.

Peter Kováč absolvoval Lekársku fakultu (1996) a Právnickú fakultu (2002) Univerzity Komenského. V roku 2003 bol zapísaný ako súdny znalec v odbore Súdne lekárstvo. V rokoch 1996 - 2009 pracoval ako asistent a odborný asistent na Ústave súdneho lekárstva Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. V roku 2008 založil Inštitút forenzných medicínskych expertíz, čo je nezávislá spoločnosť pôsobiaca v oblasti forenznej medicíny. Okrem toho prednáša na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej Univerzity.

Keď som si pozrel záznam z pitvy na internete, tak bolo pre mňa najhoršie pozerať sa na prvé rezy. Neskôr, keď už telo nepripomínalo človeka, pozeralo sa mi na to jednoduchšie. Stávalo sa vám to alebo máte aj dnes niekedy podobné pocity?

Ani nie. Skôr som mal problém v tom, že som ľavák a všetky postupy pitvy sú písané pre pravákov. Niektoré grify som sa preto musel naučiť robiť inak - metódou pokus omyl.

Zamýšľate sa aj nad osudmi jednotlivých ľudí?

Nie je vždy nevyhnutné zamýšľať sa nad osudmi ľudí, dokonca je to niekedy na škodu veci. Človek by si mal zachovávať profesionálny odstup.

Spomínali ste, že vás dokážu vykoľajiť prípady s deťmi. Dostane sa vám to aj pod kožu?

Keď prichádzam do pitevne, tak prepínam do iného módu. V pitevni sa musíte sústrediť na množstvo vecí, preto nie je čas myslieť na podružné záležitosti.

Napríklad pri tragických nehodách sú mŕtvi veľakrát zohavení. Vy dbáte aj na to, aby po vykonaní patológie vyzerali prijateľne?

Po pitve by sa malo telo nejakým spôsobom upraviť, ale sú prípady, kedy úprava už nie je možná. Je však veľa trikov, ako sa dá telo po smrti upraviť. Pre laikov sú niekedy výsledky veľmi prekvapivé. Neraz sa stalo, že podľa príbuzných daný človek vyzeral lepšie po smrti ako za života.

Pitvali ste niekedy človeka, ktorého ste osobne poznali?

Áno a nechystám sa to zopakovať.

Rozprávate sa, resp. nejako komunikujete v pitevni s mŕtvymi?

Pitva je svojím spôsobom komunikácia s mŕtvym. Telo na pitevni rozpráva lekárovi príbeh o tom, čo sa stalo a tento príbeh dokáže súdny lekár potom prerozprávať buď v pitevnom protokole alebo znaleckom posudku.

 

Som profesionál a nad emóciami sa nezamýšľam

Chodíte aj na miesto činu?

Áno, ale nie len na miesto činu.

Čo si ako prvé všímate?

Väčšinou si všímam okolie. Keď prídem na miesto činu, tak sa nezačnem hneď sústrediť na mŕtvolu, lebo okolie vie strašne veľa povedať. Neverili by ste, aký neporiadok dokážu mať ľudia v miestach, kde žijú. A to sa bavíme aj o luxusných lokalitách. Pokojne sa môže stať, že v byte je metrová vrstva odpadov a pomedzi ne sú vychodené chodníčky.

Ako obhliadka tela prebieha?

Závisí to od okolností. Ale v prvom rade sa zisťuje totožnosť, čo sa stalo a úlohou obhliadajúceho lekára je určiť príčinu smrti a kedy nastala. Na základe toho sa nariaďuje pitva alebo sa pripúšťa telo na pochovanie.

Na miesto činu asi nie je príjemný pohľad, keďže dojem dotvára aj prostredie, kde sa mŕtvola nachádza.

Som profesionál a nad emóciami sa nezamýšľam. Keď ide o prípad vraždy, tak si treba uvedomiť, že to, čo robím, je neopakovateľné. Teda, ak urobím chybu, tak to môže mať fatálne dôsledky a možný vrah nemusí byť kvôli tomu odsúdený.

Takže počas vašej kariéry vás na mieste činu nikdy nič nezaskočilo?

S istou dávkou „nadsádzky" sa dá povedať, že nie je väčšej srandy, ako o pol druhej v noci na mieste činu.

Prečo?

Pretože sa tam zíde partia ľudí, ktorá sa pozná. Každý vie, čo má robiť a niekedy je čas aj na odľahčené veci a odľahčenú konverzáciu.

Niečo v zmysle, že najťažšie chvíle sa prekonávajú humorom?

Presne tak. Súdni lekári sú známi tým, že majú istý špecifický druh humoru a slúži ako určitý ventil.

Ako sa vyrovnávate s prácou?

Veľmi jednoducho. Odídem z pitevne a robím niečo iné.

Zabuchnete dvere a na robotu nemyslíte?

Niekedy mi preblysknú myšlienky, že čo som mohol urobiť lepšie alebo či som neurobil chybu. V podstate však treba vypnúť, lebo keď nie, tak vám prepne.

 

Je prekvapujúce, že niektorí ľudia sú ešte znalcami

Pomýlili ste sa niekedy vo vašej „diagnóze"?

Stáva sa mi a aj mojim kolegom, že nevieme určiť, čo bola príčina smrti.

Čo sa stane, ak sa súdny znalec pomýli? Existuje medzi súdnymi znalcami ešte kontrolný mechanizmus?

Súdny znalec vykonáva svoju činnosť tak, že dostane podklady a otázky, na ktoré má zodpovedať. Na základe toho, hľadá odpovede. Môže sa stať, že sa názory znalcov úplne neprekrývajú. Pokiaľ sú diametrálne odlišné, tak je to spôsobené skôr inými faktormi.

Akými?

Sú súdni znalci, ktorí už boli viackrát donútení povedať, že to je inak ako tvrdili prvotne.

Donútení?

Na súde sa môže stať to, že sa proti sebe postavia dvaja znalci, ktorí sú konfrontovaní. Prebehne odborná debata a na základe nej jeden zo znalcov odstúpi zo svojho pôvodného stanoviska.

Treba ale povedať, že kvalita znalcov na Slovensku je rozdielna a je prekvapujúce, že niektorí ľudia sú ešte znalcami.

Na akej úrovni je v tomto odbore Slovensko?

Sme na celkom slušnej úrovni. Treba ale povedať, že keď sa pokazí nejaký prístroj a kým prebehne obstarávanie na nový, tak sa môže čakať aj niekoľko mesiacov. Ide o veľmi nepríjemnú situáciu, lebo pracujeme aj s biologickým materiálom, ktorý môže časom degradovať. Takže problém je s financiami a prístrojmi. Moji kolegovia si napríklad kupujú vlastné počítače, fotoaparáty či mikroskopy, lebo potrebujú pracovať s niečím spoľahlivým.

Aký najkurióznejší prípad ste riešili?

Kolegu raz zavolali na prípad, ktorý začal ako podozrivý z vraždy novonarodeného dieťaťa. Ukázalo sa, že lebka bola akási divná a mala hlodáky. Napokon sa z toho vykľul zajac (úsmev).

Mali ste aj prípady, ktoré záviseli od malého detailu?

S kolegom máme šťastie na takéto prípady. Mali sme prípad, ktorý závisel od mikroskopického nálezu jednej malej mikroskopickej bunky, ktorá rozhodla o osude prípadu. A tým, že sme ju našli, tak bolo jasné, že išlo o trestný čin.

Kriminálne seriály sú čisté sci-fi

Často sa stretávate so smrťou, veľakrát úplne zbytočnou. Na druhej strane sú ľudia, ktorí chcú zomrieť. Ste za eutanáziu?

Nie som proti eutanázii, lebo je to o slobode rozhodovania. Máme však nejakú právnu úpravu, ktorá to nepripúšťa, a preto to musíme rešpektovať.

Ak zakážu potraty, tak zrejme stúpnu ilegálne potraty. Platí to aj pri eutanázii?

Ilegálna eutanázia nie je potrebná. Keď chce niekto spáchať samovraždu, tak tomu nemáte ako zabrániť. Nemôžete niekoho strážiť 24 hodín, 7 dní v týždni. Sú aj prípady, kedy ľudia vycestujú napríklad do Švajčiarska, kde je povolená tzv. asistovaná samovražda.

Vo svete existuje veľa seriálov a filmov, ktoré sa venujú forenzným expertom. Často využívajú hypermodernú technológiu. Vychádzajú z reality?

Sú to sci-fi seriály. Keď má diel 45 minút, tak to musí mať nejakú dynamiku. Napríklad škrtenie neprebieha niekoľko sekúnd, ale 5 až 10 minút. V seriáli máte výsledky z laboratória okamžite, všetci dobre vychádzajú atď. Jednoducho čisté sci-fi.

Vo filmoch sa taktiež stáva, že človeka považujú za mŕtveho. Telo sa dostane na pitevný stôl a v tom ožije. Môže sa toto v skutočnosti stať?

V takomto prípade treba jednoznačne povedať, že sa stala chyba pri určovaní smrti. Ak je niekto raz mŕtvy, tak nehrozí, že sa preberie. Sú známky smrti, ktoré sú isté ako posmrtné škvrny. Je možné pripustiť, že keď sa človek veľmi opije a vplyvom chladu a alkoholu sa jeho životné prejavy minimalizujú, no postupom času sa vrátia do normálu. Ale tento človek nezomrel, preto sa ani nemohol zobudiť z mŕtvych.

Stretli ste sa s takýmto kurióznym prípadom alebo ste aspoň o niečom podobnom na Slovensku počuli?

Toto absolútne vylučujem a o takomto prípade som nikdy nepočul. Keby sa niečo také stalo, tak by bol z toho obrovský škandál.


Peter Kováč rozhovor autorizoval.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?