01. 06. 2017 13:32 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Mentálny tréner: To, že slovenskí športovci nezvládajú zlomové momenty, je pomerne častá realita

Peter Bielik, ktorý spolupracoval s viacerými slovenskými reprezentáciami, porozprával, ako pracuje mentálny tréner.

Peter Bielik
Peter Bielik Foto: TVNOVINY.sk

Mentálny tréner Peter Bielik tvrdí, že naša spoločnosť je strašne zameraná na výkon a porovnávanie sa, čím na seba vytvárame veľký tlak. Zároveň stále poukazujeme na negatívne veci, síce v dobrej viere, aby sme dieťa niečo naučili, ale na druhej strane si dieťa začne uvedomovať svoje nedostatky. Takáto výchova sa potom prejaví aj na športovcovi, kedy v zlomovom momente nabehne práve na tento vzorec a myslí na to, čo všetko by sa mohlo pokaziť alebo čo všetko nevie a súperi to vedia.


Na úvod si povedzme, v čom presne spočíva práca mentálneho trénera športovcov?

Ak to mám povedať vo všeobecnosti a zrozumiteľne, tak mentálny tréner pracuje na tom, aby psychicky pripravil športovca na športový výkon.

V čom sa odlišuje od športového psychológa?

V prípade psychológa musíte mať vyštudovanú vysokú školu. Mentálny tréner môže byť ktokoľvek, musí ale prejsť určitým výcvikom, vzdelávať sa a získať nejaké certifikáty. V mojom prípade je to však dva v jednom. Z hľadiska obsahu je to veľmi individuálne, lebo v určitých prípadoch mentálny tréner používa rovnaké formy a metódy ako psychológ a inokedy nie.

Časť spoločnosti ešte stále odsudzuje ľudí, ktorí chodia k psychológovi. Nestretli ste sa s týmto blokom aj u slovenských športovcov?

Stretávam sa s tým, ale už oveľa menej ako pred 10 rokmi, čo súvisí zrejme s vývojom nášho povedomia. Aj ja keď som sa začal pred rokmi tejto práci venovať, tak som sa označil za mentálneho trénera, pretože v tom nie je nádych psychológie.

Takže ste použili psychologický ťah (úsmev).

(Úsmev) Áno, priznávam sa, že je to tak trochu psychologický ťah. Keď sa ľuďom chcete priblížiť, tak pre to niečo urobíte. Ale aby som sa vrátil k vašej pôvodnej otázke, tak musím povedať, že je to oproti minulosti už lepšie.

 

Strašne sme zameraní na výkon a porovnávanie sa, čím vytvárame na seba veľký tlak

Vo vyspelých športových krajinách sú mentálni tréneri v realizačných tímoch zväčša samozrejmosťou. Na Slovensku ide skôr o výnimku. Prečo je to tak? Zlý systém, nedostatok financií alebo neochota zo strany kompetentných?

V našich podmienkach je tento typ služby skôr vnímaný ako nadštandard. Ak ho máte, je to fajn, ale keď nie, tak sa nič nedeje, lebo tím takto fungoval aj predtým. Takže takto to vnímajú aj funkcionári, ktorí si ale neuvedomujú pridanú hodnotu tejto nadštandardnej služby. Keď už aj mentálnych trénerov najmú, tak sú krátkozrakí a nedočkaví. V praxi to znamená, že ak sa s mentálnym trénerom úspech hneď nedostaví, tak sa okamžite vrátia k pôvodnému systému.

Peter Bielik vyštudoval Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre odbor ruský jazyk, psychológia. Po ukončení štúdia pôsobil niekoľko rokov ako profesionálny tenisový tréner, neskôr ako poradenský psychológ. Posledných šesť rokov sa profesionálne venuje mentálnemu koučingu, motivácii a tréningu zvládania psychicky náročných situácií. Spolupracoval a spolupracuje s viacerými slovenskými reprezentáciami a vrcholovými športovcami. V tejto problematike je vnímaný ako jeden z najlepších odborníkov na Slovensku.

Hovorí sa, že slovenskí športovci veľakrát nezvládnu zlomové momenty. Je to len pocit frustrovaného fanúšika alebo je na tom kus pravdy?

Keď hovoríme o našich športovcoch, tak vždy treba mať na zreteli, že dosahujú vynikajúce výsledky aj napriek podmienkam, ktoré v tejto krajine majú. Súhlasím však s tým, že nie je to vždy len pocit frustrovaného fanúšika, ale aj pomerne častá realita, kedy sa už nedá hovoriť o náhode.

To, že niekedy nezvládame zlomové momenty zápasov, do značnej miery pripisujem vzorcom správania a premýšľania, ktoré si nesieme z výchovy. Uvediem to na príklade. Dieťa príde domov zo školy a rodiča ako prvé zaujímajú známky. Dieťa povie, že dostalo jednotku a štvorku. A rodič sa automaticky spýta, prečo štvorku? A tu to celé niekde pramení. V túžbe, aby bolo všetko výborné, sme veľmi negatívne zameraní už odmalička.

Strašne sme zameraní na výkon, porovnávanie sa, čím vytvárame veľký tlak. A tým, že poukazujeme stále na negatívne veci, síce v dobrej viere, že tým niekoho niečo učíme, tak úprimne, učíme naše deti uvedomovať si hlavne nedostatky. Športovcovi, napríklad na majstrovstvách sveta, v zlomovom momente nabehne práve tento vzorec, pretože je s ním bohužiaľ stotožnený - čo všetko by sa mohlo pokaziť alebo čo všetko neviem a moji súperi to vedia.

 

Dôvera je základ mojej práce

Nie sme asi jediní, ktorí takto fungujú. Ako sa s tým vyrovnávajú vo svete?

Ak mám ostať pri škole, tak vo svete je vzdelanie dôležité, ale známka nie je najdôležitejšia. My síce tiež hovoríme, že známka nie je najdôležitejšia, ale náš školský systém je postavený na známkovaní. My síce deťom v príprave hovoríme, že góly nie sú najdôležitejšie, ale systém je nastavený práve na góly. Tieto ukazovatele sú v našej spoločnosti kľúčové, vo svete je to ale inak. Tam kladú dôraz na proces. Proces učenia sa, proces zdokonaľovania individuálnych činností, herných činností. Keď sa zameriavate na proces, je tam minimálny predpoklad tlaku. Proces znamená hru, kreativitu, zábavu, objavovanie. Ak sa však začnete zameriavať len alebo hlavne na výsledok, ste okamžite vystavený tlaku.

Aká dôverná je vaša „terapia"? Všetko ostáva medzi vami a hráčom alebo sa o tom rozprávate aj s trénermi?

Dôvera je základ mojej práce. Pokiaľ niektoré veci s trénerom komunikujem, tak sa snažím o to, aby hráč pochopil, že je to potrebné, lebo aj tréner potrebuje mať nejakú spätnú väzbu.

Vy ste so športovcami alebo reprezentáciou počas celej sezóny alebo len vo vybraných momentoch, ako sú napríklad dôležité preteky či turnaj?

Keď som spolupracoval s hokejovou seniorskou reprezentáciou, tak som sa zúčastňoval akcií od začiatku prípravy až po majstrovstvá sveta. To bol pomerne optimálny model, ako by mal fungovať mentálny tréner pri reprezentácii. Niekedy však odborníka oslovia len na konkrétny turnaj. Nemyslím si, že takýto človek by tam bol zbytočný, ale určite by som odporúčal dlhší čas na prípravu a spoznávanie sa.

Pri kolektívnych športoch pracujete s celým tímom alebo máte sedenia osobitne s každým hráčom?

Závisí to od dohody s trénerským vedením. Vždy sa snažím dávať trénerom najavo, že som tu preto, aby som im pomohol. Mimochodom, aj toto je jeden z momentov, prečo mentálni tréneri nie sú u nás takým štandardom, lebo niektorí tréneri to vnímajú, že im niekto pozerá na robotu. Ak si ale získam ich dôveru, tak sa už potom dohodneme, či budeme robiť tímové sedenia alebo individuálne.

Máte prístup k športovcom aj počas zápasu?

Pri hokeji som cez prestávky do procesu nezasahoval.

A mohli by ste?

Keby bolo treba, tak by som bol pripravený.

Športovcom hovorím aj také veci, ktoré nie sú verejne publikovateľné

Čo hráčom v takýchto zlomových momentoch hovoríte, keď máte len pár minúť?

Sú aj také veci, ktoré verejne povedať nemôžem (smiech). Ale vážne. Nie je to vždy len o tom, že „musíš" a „sústreď sa", ale niekedy tomu športovcovi treba povedať, aby sa na to „vykašľal" a viac na daný moment nemyslel. Na druhej strane, nie je jednoduché použiť správne slová, lebo ak sa tak nestane, môže to byť ešte horšie.

Spomínali sme, že ste boli pred dvomi rokmi aj pri seniorskej hokejovej reprezentácii. Kto je v týchto prípadoch ťažší oriešok? Mladíci alebo skúsené hviezdy z NHL?

Vôbec to nezáviselo od veku alebo od stupňa kariéry, ale skôr od povahy a osobnosti človeka.

Poďme k hokejovej osemnástke, ktorá tento rok pobláznila celé Slovensko. To, čo vo verejnosti najviac rezonovalo, bola schopnosť týchto chlapcov otočiť zápas proti obrovským favoritom. Na toto sme pri seniorskej reprezentácii neboli zvyknutí. Odborníci hovoria, že veľkú zásluhu na tomto má práve mentálna trénerka Slavomíra Gazdíková, ktorá pri mužstve pôsobila celý rok.

Nie je jednoduché posúdiť prínos mentálneho trénera, teda akou časťou prispel k úspechu. Ale konkrétne si myslím, že v tomto prípade to zohralo veľkú úlohu. Takto by sa to presne malo robiť.

Na tomto príklade zrejme vidno, ako by mohol mentálny tréner fungovať pri reprezentácii.

Jednoznačne. Som vďačný za to, že slečna Gazdíková dostala takýto priestor a mala dôveru realizačného tímu. Vôbec to, že sa my dvaja o tom bavíme. Posúvame to o stupienok vyššie k tomu, aby mentálni tréneri boli štandardom.

Môžete vypichnúť niektorý zo športov, ktorý je oproti iným špecifickejší?

Na psychiku sú veľmi náročné individuálne športy. Tým však nechcem povedať, že u tímových je problematika jednoduchšia, ale je trochu iná.

Niečo v zmysle, že pri individuálnych športoch sa tlak hráča zhmotňuje do jedného konkrétneho momentu, ale napríklad pri hokeji má hráč 60 minút, aby dal gól?

Presne tak. Pri streľbe máte 59 úspešných rán a teraz pred vami stojí posledná 60., ktorá rozhoduje o úspechu. Teraz si to začnete uvedomovať a je to úplne iné, ako keď v hokeji nepremeníte šancu v 25. minúte.

 

Pre športovca je najhoršie, keď sa zrazia očakávania s realitou

Dá sa vo všeobecnosti povedať, čo športovcov najviac trápi?

Keď sa očakávania zrazia s realitou. Športovec dáva do toho všetko, okolie mu hovorí o tom, že všetko robí správne. A teraz príde obdobie, kedy toto všetko má zužitkovať, ale výsledok sa nedostaví. To je veľký problém. Snažím sa pripravovať športovcov na víťazstvá, ale prax mi ukazuje, že rovnako dôležité je pripravovať športovcov aj na prehry.

Môžete povedať, aký najťažší prípad ste riešili?

Najťažšie prípady sú tie, ktoré som hovoril pred chvíľou. Športovec tomu všetko podriaďuje, ale výsledok sa nedostaví. Potom sa dostáva do začarovaného kruhu, kedy si uvedomí, že tento problém tkvie na psychickej úrovni. Následne nájsť spôsob, keď je v tom športovec už dlhšie zacyklený, je naozaj náročné. Veľmi ťažké je riešiť aj také veci, ktoré prídu nečakane, ako sú napríklad osobné a rodinné tragédie.

Máte nejaký trik, ktorý často používate a vo väčšine prípadov funguje?

Nemám, lebo na každého funguje niečo iné. Človeku najlepšie pomôžem, keď mu porozumiem, a to sa mi podarí len vtedy, keď som prítomný v tom, čo prežíva a čo hovorí. Lebo nie je počúvať ako počúvať.


Peter Bielik rozhovor autorizoval.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?