06. 09. 2017 10:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak, Zuzana Vanková

Juraj Bača: Keď sa nevydarí nakrútiť ťažká scéna, pes na vás aspoň nenakričí

Slovenský herec sa na nedostatok práce nemôže sťažovať. Po Búrlivom víne a štátniciach na VŠMU sa najnovšie venuje novému seriálu Rex.

Slovenský herec Juraj Bača
Slovenský herec Juraj Bača Foto: TV Markíza

Juraj Bača najprv vyštudoval manažment, až potom sa dostal k herectvu. Hovorí, že vôbec nešlo o náhodu, lebo nič nepríde samo a za všetkým treba hľadať tvrdú prácu. Slovenský herec sa okrem hrania venuje aj muzike, pochváliť sa môže veľkou zbierkou gitár. Jeho srdcovou záležitosťou je práca s hendikepovanými ľuďmi, ktorým sa snaží rôznymi spôsobmi pomáhať. Ako tvrdí, je to najmenej, čo môže pre nich urobiť, „lebo napokon oni dávajú mne oveľa viac ako ja im".


Je mnoho ľudí, ktorí majú herecký talent, nie každý však prerazí. Ako sa to podarilo vám?

Neviem, podľa mňa na to neexistuje nejaký recept. V podstate nie som ani herec, keďže som vyštudoval manažment.

Išlo teda len o náhodu?

To zasa nie. Bez tvrdej práce nič nejde, ale ten prvý impulz neviem pomenovať. Sám hovorím, že existuje kopec krajších hercov alebo hercov, ktorí lepšie artikulujú. Nejakým spôsobom som bol v správnom čase na správnom mieste.

 

Moja kľúčová rola v kariére bol komparz, kde som sa na javisku len mihol

Kedy ste si povedali, že sa nebudete venovať manažmentu, ale budete hrať?

Vždy ma fascinovalo byť hercom alebo muzikantom. Ale tým, že mama je právnička, otec vyštudoval elektrotechniku a brat manažment, tak som mal pocit, že takto to nejde a človek musí mať nejaké rodinné herecké zázemie. Neskôr som si ale povedal, že to napriek tomu skúsim. Začal som hrať na gitaru a chodiť na spev a takýmito systematickými krokmi som sa dopracoval k hudbe. Podobne to bolo aj s herectvom.

Objavili ste sa vo viacerých rolách a až potom ste sa prihlásili na VŠMÚ. Prečo?

Škola má určite význam, pretože ja som napríklad rozprával veľmi rýchlo a ani artikulácia nebola dobrá. Toto sú veci, ktoré by som sa doma nenaučil.

Kto vás na VŠMU vedie?

Začal som v ročníku Ingrid Timkovej a Janka Galoviča, ktorý bol pre mňa úžasnou školou. Evokuje vo mne vzor ľudskosti a k prístupu študentom. Neskôr som zo zdravotných dôvodov prestúpil o ročník nižšie k Petrovi Šimunovi a Petrovi Mikulíkovi. Každý z týchto ľudí mi dal niečo iné.

V ktorom ste ročníku?

Teraz som skončil bakalársky stupeň a mám dilemu, či mám alebo nemám ísť ďalej. Na jednej strane ma ľudia odhovárajú, že mi to už netreba, na druhej strane je vždy priestor niekam sa posúvať .

Ktorú rolu považujete vo vašej kariére za zlomovú?

Hovorí sa, že neexistujú malé postavy, len „malí" herci. A toto zrejme platí, lebo pre mňa bola kľúčová rola komparzu v Budenbrokovcoch, kde som sa len mihol na javisku. Všimla si ma však Zuzka Fialová a Zdenka Studenková. Zuzka ma potom odporučila do Paneláku a Zdenka si ma vybrala do hry Leni, ktorú doteraz hráme.

Teraz vás čaká rola v známom seriáli Rex. Bola to pre vás výzva prijať takúto ponuku?

Bola a stále aj je. Hneď prvý deň, keď som došiel na pľac, tak to bola pre mňa poriadna „facka". Zrazu sa tam diali veci, na ktoré som nebol zvyknutý, keďže sa to točí filmovo. Človek musí v podvedomí riešiť svoj postoj, lebo už centimeter iným smerom robí na kamere rozdiel. A pritom musím správne hovoriť text v určitej emócii. Takže prvý týždeň som bol úplne stratený.

Seriál Rex si môžete pozrieť na Markíze už tento štvrtok 7. septembra o 20.30 h.

Čo sa vám prehnalo hlavou, keď vás obsadili do Rexa?

Veľmi som sa tešil, ale mal som asi tri dni pred štátnicami. Takže po chvíli radosti som si opäť do ruky zobral Dejiny slovenského divadla (úsmev).

Takáto rola si vyžaduje aj dobrú kondičku. Pripravovali ste na ňu nejako špeciálne?

Čo sa týka fyzičky, tak chodím behávať a cvičím s vlastnou váhou. Mal som aj tréningy s bývalým inštruktorom zásahových jednotiek, ktorý ma učil zaisťovať priestor, páchateľa, prácu so zbraňou.

Máte aj kaskadéra?

Kaskadéra nemám, ale už mi naznačili, že niektoré scény by mal nakrútiť niekto iný. Ja mám rád adrenalín, aj v minulosti som robil zjazdovú cyklistiku, takže extrém mi nerobí žiadny problém.

 

Momentálne sa viac cítim ako kamerový herec

Aké to je nakrúcať so psami, majú občas „svoje dni"?

Na jednej strane je to krásne, lebo keď sa nevydarí ťažká scéna, tak ten psík na vás nenakričí, len sa pekne pozrie. Na druhej strane ho môže hocičo rozrušiť a v tomto ohľade je to nesmierne ťažké. Už si pri rôznych scénach dokonca pripravujem alternatívy, aby som mohol zaimprovizovať.

Vieme, že v Rexovi hrajú až tri psy, musíte ku každému z nich špeciálne pristupovať?

Áno, sú rozdielni. Odin je pokojný a poslušný, Rex je hravý a bláznivý a Arty je skôr stavaný na akčné scény.

Všetky tri sú k dispozícii počas celého nakrúcania?

Áno, všetky. Majú svoj karavan s výbehom. Cvičiteľky podľa scény jedného určia a platí striktné pravidlo, keď je pes unavený, tak všetci máme pauzu alebo sa vymení pes.

Chytili ste už aj cvičiteľské grify?

Cvičiteľky má stále napomínajú, aby som ich toľko nehladkal (úsmev). Na začiatku to bolo ťažšie, ale už som niečo pochytil.

Teraz sa na Slovensku začalo nakrúcať množstvo filmov. Naposledy zožal úspech Únos, Špina či Čiara. Ako ich hodnotíte?

Veľmi sa z toho teším, lebo slovenský národ aj kultúra má čo ponúknuť. Som veľmi rád, že sa to rozbieha aj týmto smerom .

Vy ste zatiaľ vystupovali zväčša v seriáloch. Uvidíme vás aj vo filme?

Určite, ale všetko má svoj čas, keďže film je oproti seriálu už úplne iná úroveň herectva. Takže teraz naberám skúsenosti, a keď príde filmová rola, tak sa určite poteším.

Účinkujete aj v Slovenskom národnom divadle, ťahá vás to týmto smerom alebo vás viac baví hraná tvorba?

Rád by som ostal v divadle aj pred kamerou. Učím sa však teraz hovoriť na rôzne ponuky „nie", ale na druhej strane, keď dôjde nejaká ponuka, tak za tým vidím niečo, čo mi prinesie nové skúsenosti.

Nechcete sa teda špecializovať?

Nie, ale momentálne sa cítim viac ako kamerový herec.

Popri herectve sa venujete aj spevu. Máte vlastnú kapelu, resp. kde momentálne hráte?

Mám svoju kapelu Party Beat, s ktorou účinkujeme na rôznych firemných večierkoch. Teraz sa tomu ale nestíham venovať a už som mal aj rozhovor s režisérom Robom Švedom, ktorý režíruje Rexa, že veľmi rýchlo príde čas, kedy sa budem musieť rozhodnúť, čomu sa chcem naplno venovať. Problém je v tom, že ma všetko baví (úsmev).

Máte aj vlastnú tvorbu?

Mám, dokonca to mám aj nahraté. S Mariánom Čurkom sme kedysi mali kapelu, s ktorou sme niečo nahrali a prednedávnom mi Marián volal, aby sme niečo pustili von (úsmev). Bohužiaľ, teraz na to nemám čas.

 

Kalendár mám poriadne nabitý, ani neviem, aký je deň

O vás je známe, že máte zbierku gitár a hracích konzol. O aké veľké zbierky ide?

Mám asi dvadsať rôznych gitár ako ukulele, metalové, ale aj kúsky z Indie či Turecka. Čo sa týka konzol, tak to je taká malá kompenzácia z detstva (úsmev). Začalo sa to Xboxom , potom prišlo Playstation 3, neskôr sa ozval kamarát, že má doma staré Nintendá a takto postupne sa z toho stala vášeň. Nemám ich zasa toľko veľa, asi deväť a teraz je desiata na ceste (smiech). Teraz sa však na nich vôbec nehrávam, lebo nemám veľa času.

Aké hry preferujete?

Všeličo, ale keď prídu kamaráti, tak hrávame hru FIFA, v ktorej som, samozrejme, najlepší.

Toto bol zrejme odkaz kamarátom (smiech). Ženy však často nemajú s takouto zábavkou ako je hranie a zbieranie hier pochopenie. Je niekto vo vašom okolí, komu by to mohlo prekážať?

Teraz je to zvláštne. Nieže priateľku, ale rodinu som nevidel odkedy nakrúcame. Väčšinou, keď sa skončí nakrúcací deň, tak sa musím učiť texty alebo sa pripravujem na to, čo príde. Keby ste sa ma spýtali, aký je deň, tak neviem.

Spýtam sa narovinu. Dlho ste tvorili pár s herečkou Dominikou Richterovou a stále vás spolu spájajú. Aký je teraz váš vzťah?

Spájajú nás oprávnene. Dominika je stále môj najbližší človek. Teraz pôsobí v Prahe, čiže nie sme často spolu. Keď mám ale ťažký deň alebo sa niečo nepodarí, tak mám tendenciu zavolať jej alebo ona mne. Vzťah ale treba živiť, treba sa mu venovať. A keďže sme obaja teraz vyťažení, tak to neviem definovať.

Ste typ racionálne rozmýšľajúceho človeka, ktorý sa vie zamerať iba na prácu a oddeliť túto sféru života od súkromia?

Snažím sa to oddeľovať, ale pri herectve to úplne nejde. Predstavte si, že hráte milostný vzťah a dva mesiace ste s jednou osobou v milostných scénach. A v čase, kedy máte vypäté dni a nemáte si kedy oddýchnuť, sa môže práca začať zlievať so súkromím. Každému sa asi stalo, že mal partnerku, no zdal sa mu atraktívny aj niekto iný. V divadle sa však takejto osobe nemôžete vyhnúť a musíte si s ňou nacvičovať dotyky a bozky.

Čiže ženy, ktoré nie sú z hereckej brandže a majú doma herca, musia byť obrnené trpezlivosťou?

Je to o dôvere. Mária Kráľovičová mi povedala, že sa jej to stalo už veľakrát. Prišla ale domov a povedala mužovi, že sa jej niekto začína páčiť a poprosila ho, aby bol na ňu dobrý a venoval sa jej. Vedela totiž, že to postupne odíde, keďže ide len o pobláznenie. Človek si potom povie, že mať takýto vzťah, kde môžete tomu druhému povedať otvorene všetko, je skvelé.

 

Prvé stretnutie s hendikepovanými ľuďmi bolo naozaj náročné, pamätám si, ako sme všetci plakali

Je bežné, že známejší ľudia sa venujú charite a dobročinným veciam. Vy s bratom ste ale začali pomáhať oveľa skôr, ako vás poznala verejnosť. Máte k tomu blízky vzťah?

Mám k tomu veľmi blízky vzťah. Teraz trochu odbočím. Začínal som hrávať v kostolnom zbore na gitare, v ktorej som sa chcel stále zlepšovať. Pomohol mi Marián Valábek, ktorý v tom istom kostole takisto hrával na gitare. Venoval sa mi každú sobotu večer minimálne päť hodín, aj napriek tomu, že mal rodinu. Pointa je v tom, že stačí tak málo, aby sa dobro šírilo ďalej.

V kostole sme si neskôr povedali, že by sme mohli spraviť charitatívny koncert, na ktorom by sme vyzbierali peniaze pre domov sociálnych služieb v Galante. Napokon sa to podarilo a vyzbierali sme asi 23-tisíc korún. Potom sme už do domovov začali aj chodiť a s deťmi sme reálne trávili čas.

Hendikepované deti dávajú ľuďom úžasnú energiu, lenže takéto stretnutia nie každý zvládne po citovej stránke.

Prvé stretnutie bolo naozaj náročné, pamätám si, ako sme všetci plakali. Bol tam hluchonemý Zdenko, ktorý napísal básničku o tom, či je počuť to, keď človek povie - mám ťa rád. Človek si vtedy uvedomí, že si vôbec nevážime drobnosti. Bola to pre mňa veľká škola.

Chcete pokračovať v pomáhaní tým, ktorí to potrebujú?

Určite áno. Keď som vstupoval do tejto brandže, tak som si povedal, že ak budem mať šancu využiť kontakty a medializáciu, tak to urobím. Je to najmenej, čo môžem pre nich urobiť, lebo napokon oni dávajú mne oveľa viac ako ja im.


Juraj Bača rozhovor autorizoval.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?