13. 09. 2017 10:07 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Psychológ: Ľudstvu bola vždy blízka arogancia, nadradenosť a vyvršovanie sa na slabších

Radomír Masaryk pripomína, že v histórii sme zažili viacero období, ktoré boli oveľa apokalyptickejšie, ako je tomu dnes.

Psychológ Radomír Masaryk
Psychológ Radomír Masaryk Foto: TVNOVINY.sk

Zorientovať sa v obrovskom množstve informácií, ktoré sa na nás dennodenne valia, nie je vôbec jednoduché. Mnoho ľudí sa tak uchyľuje k emócií, na základe ktorej sa aj rozhoduje. Podľa psychológa Radomíra Masaryka sa to odzrkadľuje aj pri voľbách. Krásnym príkladom takéhoto skratkovitého rozmýšľania sú extrémisti. Druhým dychom ale dodáva, že extrémisti sú pre voličov len vzdorom, keďže sa takto snažia ukázať „štandardným" politikom zdvihnutý prostredník.


Zaujímavým fenoménom dnešnej doby je odmietanie mainstreamu vo viacerých oblastiach spoločnosti. Ľudia prestávajú dôverovať médiám, politikom, ale aj lekárom. Prečo?

V mnohých oblastiach sme mali monopolné inštitúcie ako napríklad univerzity. Tie mali monopol na vzdelanie. Zdravotný systém mal zas monopol na liečenie. Niektorí politici by chceli mať monopol na „pravdu". Príchodom sociálnych sietí prichádzajú pre spomínané monopoly výzvy. Ich odstraňovaním tak často vznikajú situácie, keď ľudia začínajú spochybňovať postupy, ktoré boli dovtedy zaužívané.

Spoločnosť teda nebola pripravená na taký objem informácií a ľudia sa v nich doslova strácajú?

Zorientovať sa v obrovskom množstve informácií nie je vôbec jednoduché. Takže súhlasím s tým, že táto situácia väčšinu ľudí zastihla absolútne nepripravenú. Predstavte si, že ste mladý rodič, ktorý rieši očkovanie svojho dieťaťa. Zadá kľúčové slová do internetového vyhľadávača, kde nájde množstvo protichodných informácií. Analýza, ktoré informácie sú vedecky podložené a ktoré nie, si vyžaduje obrovské úsilie. V realite sa človek k tomuto bodu ani nedostane a začne sa spoliehať na emócie.

A to asi nie je vo veľa prípadoch správne.

Rozhodovanie často končí práve pri tej intuitívnej, povrchnej úrovni, a to je škoda. Krásnym príkladom skratkovitého rozmýšľania sú extrémisti pri otázke migrácie. Ľudia sa prirodzene boja inakosti, teda ľudí z iných kultúr, a navyše, ide o zložitý problém. Preto, keď extrémisti vyhlásia, že na Slovensko nikoho nepustia, tak ide vyhlásenie sprevádzané silnou emóciou, ktoré však problém „rieši" len zdanlivo.

 

Ľudia berú extrémistov ako vzdor a zdvihnutý prostredník "štandardným" politikom

Nie je problém aj v tom, že nám chýba kritické myslenie?

Buď sa budeme spoliehať na emócie a skratky, alebo na autority, s ktorými sa stotožňujeme. Druhou cestou, ktorá je náročnejšia, je práve kritické myslenie. Je potrebné, aby sa naše školy zmenili z inštitúcií, kde sa žiaci učia naspamäť dátumy a roky, na inštitúcie, kde sa naučia narábať s informáciami.

Radomír Masaryk pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied na Univerzite Komenského v Bratislave. Venuje sa sociálnej psychológii, psychológii trhu a zdravia, ale aj kvalitatívnemu výskumu.

Ako sme teda na tom s kritickým myslením?

Na Slovensku máme jeden veľký problém. V posledných rokoch totiž prebieha decimovanie univerzitného sveta z toho dôvodu , že obrovské množstvo študentov a schopných učiteľov odchádza do zahraničia. Toto nie je problém len Slovenska, ale západné krajiny si odchádzajúcich ľudí vedia doplniť ľuďmi z východu. K nám však nikto neprichádza, zažívame len odliv.

Hovoríte, že ľudia sa pri zložitých problémoch uchyľujú k emócii, teda k skratkovitému riešeniu, čo súvisí aj s politickým rozhodovaním. Dá sa pochopiť, že ľudí hnevá politická situácia a nechcú voliť „štandardných" politikov, ale prečo sa utiekajú rovno k extrémistom?

Tento vzdor je o tom, že ľudia prestávajú veriť „štandardným" politikom, vidno to aj v iných krajinách, kde vo voľbách veľakrát uspejú rôzne recesistické strany. A prečo sa to deje? Počas celej histórie ľudstva mali elity moc a veľká časť to vždy zneužívala. Len o tom nikto nevedel. V súčasnosti sa situácia líši v tom, že ľudia majú k dispozícii množstvo informácií, ktoré dokazujú, že sa to naozaj deje a prirodzene ich to irituje.

Takže ľudia primárne nevolia extrémistov, ale extrémisti sú len nástrojom, ako ukázať „štandardným" politikom zdvihnutý prostredník?

Zdvihnutý prostredník je veľmi dobrá metafora. Napokon, človek, ktorý má aspoň trojciferné IQ, veľmi dobre vie, že žiadna extrémistická strana si nebude môcť dovoliť napríklad obohnať Slovensko múrom, v podstate nič z toho, čo extrémisti navrhujú sa buď nedá uskutočniť alebo by to nevyriešilo základný problém. Mnoho ľudí si uvedomuje, že sľuby extrémistov sú nesplniteľné, na druhej strane väčšina z nich nevidí inú alternatívu. Ľudia pomaly prestávajú vidieť rozdiel medzi opozíciou a koalíciou, keďže politici pred voľbami hlásajú niečo iné, ako po voľbách reálne robia. Stále však dúfam, že keď príde strana, ktorá dokáže svoje sľuby plniť a nebude zneužívať svoju moc, tak väčšina ľudí ju uprednostní pred extrémistami.

 

Ťažko niekomu vysvetlíte, že 95 % ľudí na tejto planéte sa má horšie

V roku 2012 sa na našej politickej scéne objavilo OĽaNO, ktoré sa už svojím fungovaním profilovalo ako neštandardné hnutie. Vieme, ako dopadli voľby v roku 2016. Preto sa chcem opýtať, či sa takto neobrusujú hrany a každý takýto posun od štandardu nepripravuje pôdu pre ešte väčší extrém? A či ľudia majú nejakú psychologickú stopku, že zdvihnutý prostredník je síce fajn, ale pri určitom type politika už „sranda" končí?

Niektoré sociálno-psychologické výskumy simulovali spoločenské systémy, ktoré sa zvrhli. Mnohí ľudia majú napríklad tendenciu zneužívať svoju moc, ako náhle na to dostanú príležitosť. Na druhej strane, zväčša sa nájdu aj ľudia, ktorí sa proti tomu postavia a ostatným ukážu, že to nie je správne. Otázka je, kam to až musí zájsť, ale to už nie je otázka na psychológa. Skúsenosť nám hovorí, že ono to bude dobré -. akurát že kým sa spoločnosť spamätá, môžu nastať obrovské škody. A či sa konkrétne na Slovensku podarí zastaviť tento trend, kým nepríde k násiliu, to neviem, to asi nevie nikto.

Vidíte analógiu medzi atmosférou v našej spoločnosti teraz a pred II. svetovou vojnou?

Vtedy bola situácia odlišná. Európa bola zdecimovaná I. svetovou vojnou. V súčasnosti nie sú naším problémom iné národy, ale skôr technológie, ktoré priniesli zmeny na mnohých úrovniach. Takže otázkou je, ako sa vyrovnáme s týmto problémom.

Áno, ľudia sa pred vojnou mali zle, životná úroveň bola veľmi nízka. Prečo sa však ľudia prikláňajú k extrému aj v dobe, kedy sa v globále majú relatívne dobre?

Faktom je, že sa máme veľmi dobre. Veci, ktoré boli pred pár rokmi len výsadou ekonomickej elity, sú teraz dostupné mnohým ľuďom. Niekde som čítal, že nikdy v histórii sa nevydalo toľko Slovákov na zahraničnú dovolenku ako tento rok. Ťažko však niekomu vysvetlíte, že 95 % ľudí na tejto planéte sa má horšie, keďže ich vždy bude dráždiť zvyšných 5 %.

Ale väčšinu ľudí láka luxusný životný štýl a vlastníctvo statusových symbolov. Možno poznáte príbeh 13-ročného dievčaťa Danielle Bregoli, ktoré sa stalo slávne, keď v talkshow známeho amerického psychológa Doktora Phila adresovalo publiku jednu drsnú vetu - „Catch me outside, how bout that?", teda vo voľnom preklade „Poďme si to vybaviť von". Stal sa z toho virál a z mladej dámy je milionárka. Vo svojom prvom videoklipe sa okamžite prezentuje všetkými klasickými atribútmi bohatstva: máva bankovkami, vozí sa na športovom aute, je ovešaná drahými šperkmi. Ide vlastne o posolstvo tým ostatným, že toto je štandard, na ktorý by mali ľudia ašpirovať. A toto všetko nedosiahla poctivou prácou, talentom, šikovnosťou či dlhodobým úsilím - ale v podstate len drzosťou, sebaprezentáciou a následnou marketingovou kampaňou.

Čo s tým?

Veľmi sa spolieham na to, že mnoho ľudí si už začína uvedomovať, že fyzické pôžitky sú pominuteľné a prestávajú si ich fetišizovať.

Ešte sa na chvíľu vrátim k extrémistom, ktorí zväčša využívajú negatívnu emóciu. Dá sa voči tomu brániť?

Nejde nevyhnutne len o negatívnu emóciu. Oni ponúkajú svojim nasledovníkom aj pozitívne emócie. Poskytujú emóciu hrdosti, spolupatričnosti, sily a moci, čo je veľmi dôležitá vec, keďže oslovujú ľudí, ktorí majú pocit bezmocnosti a nemôžu hovoriť do toho, čo sa deje. Mnohé populistické strany teda dávajú človeku pocit, že mu odovzdávajú kúsok moci. V tomto si môžu tradičné strany brať príklad od strán ako ĽSNS, ktorá s týmto veľmi dobre pracuje.

Takže ľudia sa tým pádom voči tomu ani nechcú brániť?

Nie, lebo sa stávajú súčasťou nejakého silného príbehu. Samozrejme, inak to prebieha u človeka, ktorý žije vo veľkom meste a je napríklad advokátom so silnými konexiami a u človeka, ktorý pracuje vo fabrike. Spája ich ale túžba byť súčasťou nejakého silného príbehu, niečoho, čo ich presahuje. Momentálne ich strany ako ĽSNS dokážu práve takto upútať.

Ak chce byť človek dobrým rodičom, tak nemôže zaspať dobu

V úvode ste spomenuli sociálne siete, pomocou ktorých sme zavalení množstvom neverifikovaných informácií. Nie je čas ich z pohľadu psychológa začať kontrolovať alebo obmedzovať?

Každé médium, ktoré doteraz existovalo, malo určité pravidlá, podľa ktorých sa vyberal obsah. Vďaka novým technológiám sme toto pravidlo úplne zrušili. Na začiatku sme si mysleli, že sociálne siete sú úžasné, lebo priestor dostanú ľudia, ktorí nie sú akceptovaní v nejakých etablovaných kruhoch a svetu prinesú niečo nové. Bohužiaľ, využívajú ich aj ľudia, ktorí nemajú pre ľudstvo pozitívne posolstvo, ale naopak, robia totálne deštruktívnu činnosť. A čo s tým? Myslím si, že inštitúcie by mali mať mechanizmy, ako tomu zabrániť. Samozrejme, potom sa dostávame na veľmi tenkú plochu, kde sa začína obrana spoločnosti proti takýmto javom a kde to už prechádza do cenzúry.

Od akého veku je vhodné chodiť na sociálne siete?

Odpoviem protiotázkou, od akého veku by mali ľudia pozerať televízor?

Neviem.

Je super, že existujú rozprávkové programy vhodné pre dvojročné deti, ale nebolo by v poriadku, keby sme takému dieťaťu pustili vojnový film alebo porno. To isté platí aj o sociálnych sieťach. Ak sa dieťa dostane len k obsahu, ktorý mu pomáha, tak si viem predstaviť, že ich môžu používať aj deti povedzme vo veku piatich rokov.

Lenže zamedziť dieťaťu, aby sa nedostalo k nevhodnému obsahu v televízore, je oveľa ľahšie ako na internete.

To áno.

So sociálnymi sieťami majú problémy aj mnohí rodičia. Čo im poradíte, keď chcú svoje deti chrániť, ale zároveň nechcú všetko deťom zakázať?

Je to veľmi ťažké, lebo technológie idú tak rýchlo dopredu, že rodičia ani nechápu, o čom im deti rozprávajú. Podstatné je nestrácať s dieťaťom kontakt. Samozrejme, veľmi dôležitá je aj dôvera, aby sa dieťa nebálo rodičom povedať, že je napríklad vystavené kyberšikane. Ak chce byť teda človek dobrým rodičom, tak sa musí aj v tomto smere vzdelávať.

 

Ľudia si už veľakrát v minulosti mysleli, že tento svet musí skončiť, ale nakoniec sme sa z toho nejako dostali

V dnešnej dobe je veľa detí hyperaktívnych, s rôznymi poruchami pozornosti. Prečo je to tak?

Je to kombinácia veľkého množstva stimulov a do istej miery stravy, ktorá je príliš kalorická a obsahuje veľa cukru. Spomínané sociálne siete sú ako fastfood - veľa prázdnych kalórií. Takže keď si to raz za čas doprajeme, tak potom si musíme od toho dať oddych. Celé je to otázka zdravého rozumu.

Dnešná doba je teda strašne rýchla a to tempo sa stále zrýchľuje. Dá sa takto fungovať donekonečna?

Rozmýšľam nad tým, ako veľmi by musel byť šokovaný človek zo stredoveku, ktorý by sa dostal do roku 1960, keď existovalo rádio a televízia. Podobne by bol šokovaný človek zo 60. rokov, keby sa dostal do dnešnej doby. A čo bude ďalej? Zrýchľovať a zväčšovať objem informácií sa už veľmi nedá, v mnohom sme už narazili na určité limity. Faktom ale je, že stále viac ľudí si uvedomuje, že rýchlosť a efektívnosť nie je všetko a možno keď spomalíme, tak toho dosiahneme viac. Myslím si, že toto bude platiť aj pre celú spoločnosť, ktorá si v určitej fáze uvedomí, že takto to ďalej nejde a začne spomaľovať.

Poznáme z dejín rôzne situácie, kedy sa pred rozpadom spoločnosti vytratila úcta, morálka či etika. Ako sme na tom z tohto pohľadu?

Veľakrát v histórii ľudstva boli obdobia, ktoré boli o dosť apokalyptickejšie, ako je tomu dnes. Stačí sa pozrieť na to, ako sme sa v minulosti správali k rôznym menšinám. Ľudstvu vždy bola blízka arogancia, nadradenosť, zneužívanie moci a vyvršovanie sa na slabších. Toto je vec, ktorá sa s nami vezie od začiatku civilizácie.

Ak dnes niekto stratí nervy počas zápchy a začne odkopávať spätné zrkadlá, tak sa nájde niekto, kto to pomocou telefónu nafilmuje. Následne to všetci uvidia a ľudia majú pocit, že ľudstvo speje k zániku. Keby sa to stalo pár desiatok rokov dozadu, tak by to nikto nenatočil a široké masy by o tom ani nevedeli.

Ľudia si už veľakrát v minulosti mysleli, že tento svet musí skončiť, ale nakoniec sme sa z toho nejako dostali. Ja som v tomto optimista. Dnes máme k dispozícii obrovské množstvo informácií, aby sme vedeli vyriešiť veľmi vážne celosvetové problémy. Otázkou je, aké všetky „prúsery" sa ešte musia stať, kým k tomu nájdeme vôľu.


Radomír Masaryk rozhovor autorizoval.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?