Sobota 16.12. meniny má
°C
Bratislava zmeniť
22. 09. 2017 14:30 | TRNAVA/Zuzana Žigová

Slovenský etnológ: Indiáni v Mexiku veria, že narábať s počasím môže ten, koho trafil blesk

U Indiánoch v Mexiku to vyzerá ako na slovenskej dedine pred asi 30 rokmi. Keď tam etnológ Radoslav Hlúšek vstúpil po prvý raz, pozerali na neho s prekvapením a nedôverou.

Etnológ Radoslav Hlúšek.
Etnológ Radoslav Hlúšek. Foto: TVNOVINY.sk

Radoslav Hlúšek je slovenský etnológ, ktorý chodí do Mexika už niekoľko rokov. Skúma bežný život dnešných mexických Indiánov. Má medzi nimi priateľov. Sú iní ako ich poznáme z väčšiny kníh a filmov. Hovorí o tom, ako ho Indiáni prijali medzi seba, či sa stretol so šamanizmom aj to, ako na nich zaberajú slovenské horalky. Za Indiánmi do Mexika sa chystá aj tento rok.


Ako a kedy ste sa začali venovať téme mexických Indiánov?

Ja som sa zaujímal o Indiánov od detstva, začalo to niekedy na základnej škole. Mama mi kupovala knihy od Karla Maya a iné dobrodružné indiánske romány zo Severnej Ameriky. Na tom sme vyrastali. Takisto ma bavil dejepis, hlavne staroveké civilizácie a čítal som jednu Zamarovského knihu za druhou.

Prepojiť Indiánov s históriou sa mi ale podarilo, až keď som dostal knihu Zánik jaguárích bojovníkov, ktorá hovorí o dobytí Mexika Španielmi. A zrazu som zistil, že aj Indiáni vytvorili skvelé, v podstate staroveké civilizácie. Otvoril sa mi iný svet, do ktorého som vstúpil a takpovediac v ňom už zostal.

Indiánske dediny v Mexiku pravidelne navštevujete ako etnológ. Akým výskumom sa tam konkrétne venujete?

Do Mexika chodím pravidelne od roku 2004 na terénny výskum, čo je podstata práce etnológa. Ide o výskum živých ľudí, spoločností a kultúr, čo je rozdiel oproti archeológii, ktorá skúma už mŕtvych ľudí a ich kultúry - spočívajúci v tom, že etnológ s tými ľuďmi musí žiť a musí sa snažiť všetko zaznamenať, zachytiť, pochopiť a následne vysvetliť.

Ja chodievam do stredného Mexika k Indiánom hovoriacim jazykom náhuatl, teda k Nahuom. Zaujíma ma predovšetkým indiánske náboženstvo, roky som skúmal indiánsku podobu kultu Panny Márie Guadalupskej, patrónky Mexika, o ktorom som napísal knihu, posledné roky sa venujem rituálnej krajine a posvätným horám.

Počas výskumu si všetko zaznamenávam na video, na diktafón, fotím a robím si poznámky do denníka. Výsledky výskumov potom uverejňujem v rôznych publikáciách doma i v zahraničí - v knihách, vo vedeckých časopisoch, prezentujem ich na medzinárodných vedeckých konferenciách a využívam ich, pochopiteľne, na prednáškach.

Výskumy sú takým nekonečným príbehom, pretože žiadne kultúry a spoločnosti nie sú statické a vždy sa niečo od toho posledného zmení. Pomáhajú však poznať aj iný svet, ako je ten náš a pochopiť, že náš spôsob života je len jedným z mnohých. Človek je potom otvorenejší a tolerantnejší.

Radoslav Hlúšek sa narodil v roku 1976 v Ilave. Vyštudoval históriu a slovenčinu na Univerzite Komenského v Bratislave a doktorandské štúdium etnológie absolvoval na Karlovej Univerzite v Prahe. Docentúru získal na Univerzite Komenského v Bratislave v odbore religionistika. Dlhodobo sa venuje etnologickým výskumom nahuaských Indiánov v Mexiku. Okrem iného je autorom knihy Nican mopohua. Domorodý príbeh o zjavení Panny Márie Guadalupskej. Pôsobí na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Vo svete mexických Indiánov nie je nič čiernobiele

Akí sú mexickí Indiáni?

Mexickí Indiáni sú iní ako tí, ktorých poznáme z väčšiny kníh a filmov. Moja generácia sa dostala k Indiánov prostredníctvom kníh Karla Maya o Winnetouovi alebo skrz Posledného Mohykána či Tanca s vlkmi, ale tie sa mexických Indiánov týkajú len veľmi málo.

Indiáni v Mexiku žili v kamenných domoch, stavali mestá a pyramídy, upravovali krajinu, zavlažovali polia, stavali pyramídy, mali hierarchizovanú spoločnosť. Takže lovcov bizónov na koňoch s orlími čelenkami by sme tam hľadali márne.

Po dobytí Mexika Španielmi prijali do svojej hmotnej i duchovnej kultúry veľa španielskych prvkov, napríklad katolícke náboženstvo, prispôsobili si ich takpovediac na svoj obraz a ich dnešná kultúra je výsledkom tohto prispôsobenia a miešania. Stále sú to ale potomkovia tých dávnych civilizácií, ktoré tam existovali pred príchodom Španielov a mnohé ich tradície, napríklad rituály, ktoré odrážajú tisíce rokov starú skúsenosť predkov.

Žijú teraz moderne?

Áno, žijú. Ako každý a všade na svete aj oni sa chcú mať lepšie, takže výdobytky modernej doby v podobe počítačov, mobilov, internetu aj áut u nich, samozrejme, nájdeme. Táto modernizácia niekedy spôsobuje, že sa už niektorí z nich necítia byť ďalej Indiánmi, neplatí to však plošne. Uvediem príklad.

Počas výskumov sa mi stalo, že mi najmä mladí ľudia povedali, že sa už necítia byť Indiánmi, pretože im do dediny spravili novú cestu, prípadne postavili novú školu, že majú nový televízor, mobil, počítač či internetové pripojenie alebo že vyštudovali vysokú školu. Že tým pádom už nie sú Indiánmi, že sú už modernými Mexičanmi. Ale nie každý z nich to takto vníma.

Mnohí aj napriek tomu zostávajú verní tradíciám predkov a neprestávajú byť Indiánmi. Treba si zvyknúť na to, že vo svete mexických Indiánov nie je nič čiernobiele. Oni nič nevylučujú, u nich sa všetko dopĺňa. Modernita s tradíciou, život so smrťou, vážnosť s veselosťou a mnoho iného. Princíp dopĺňania je pre nich typický.

Čiže je rozdiel, ako sa na nich pozeráme my a ako zasa pozerajú na seba oni sami?

Áno, to je prirodzené. Ale aj v tomto prípade sa budú tieto pohľady dopĺňať. Väčšinová spoločnosť ich vníma ako zaostalých, tradicionalistických, nepokrokových, pritom to nie je pravda. Pravdou ale je, že žijú na okraji mexickej spoločnosti. Ale aj oni sami budú hovoriť o svojich tradíciách, o tom, že sú nevzdelaní, chudobní a že sa živia poľnohospodárstvom, pričom pestujú najmä kukuricu, tekvicu a fazuľu - to je taká „svätá potravinová trojica" indiánskej Ameriky. Je pre nich typická regionálna rozdrobenosť.

Hoci ich v Mexiku žije asi 11 miliónov, čo je síce najviac zo všetkých amerických štátov, avšak toto číslo zároveň predstavuje iba asi desať percent všetkého obyvateľstva krajiny, sú rozdelení do mnohých etnických skupín a v rámci nich do mnohých komunít. Sami seba identifikujú podľa toho, z akej dediny pochádzajú, prípadne v rámci dediny podľa štvrte, v ktorej žijú.

Obyvatelia týchto štvrtí a následne celých dedín sú schopní pozerať nedôverčivo na obyvateľov iných štvrtí alebo iných dedín. Viem o prípade, kedy sa ľudia z dvoch susedných dedín mali stretnúť a dohodnúť sa na nejakom spoločnom projekte. Odmietli sa medzi sebou rozprávať náhuatlom, hoci šlo o nahuaské dediny, tvrdiac, že si nerozumejú a že tí druhí rozprávajú, ako keď psy štekajú. Zhovárali sa teda po španielsky.

Vedel by bežný človek Indiánov rozoznať medzi ostatnými ľuďmi?

Pred 150 rokmi ešte Indiáni tvorili väčšinu mexických obyvateľov, teraz to už neplatí, už je to len tých spomínaných desať percent. Väčšinu tvoria tzv. mestici, teda miešanci Indiánov a belochov. Tá domorodá zložka u nich však vo výzore prevláda. Keby sme vedľa seba postavili mestica a Indiána a rovnako ich obliekli, tak by sme s najväčšou pravdepodobnosťou nevideli žiadny rozdiel.

Čiže rozoznať by sa za takýchto okolností dali ťažko. Dá sa to na základe oblečenia, avšak viac-menej už iba ženy nosia tradičné sukne, blúzky, zástery, košele či celé šaty, aj to nie všetky. Iba tie staršie. A muži už takmer vôbec. Čiže na základe výzoru a oblečenia to nie je jednoduché, je treba ich proste poznať, žiť s nimi.

Ako vyzerá indiánska dedina? Zaujala vás ich kuchyňa?

Je usporiadaná podľa kľúča. Centrálne námestie s kostolom a verejnými budovami a následne štvrte, v ktorých žijú jej obyvatelia. Domy sú dnes postavene väčšinou z betónových kvádrov. Čo sa spôsobu života týka, tak dedina odráža poľnohospodárske zamestnanie Indiánov.

Teraz indiánska dedina vyzerá tak, akoby ste prišli pred 30-40 rokmi na slovenskú dedinu, kde mal gazda svoje ošípané, kozy, ovce, kravy, hydinu či koňa. Podľa toho ten dvor aj vyzeral. Nehovorím, že u mexických Indiánov je to tak v každom dvore, ale väčšina z nich stále žije roľníckym spôsobom života a podľa toho domorodé dediny aj vyzerajú. Je to prirodzené.

Čo sa kuchyne týka, tak ako si my nevieme predstaviť život bez chleba, tak oni bez kukuričnej placky - tortilly. Niekedy mám pocit, že Indián alebo akýkoľvek Mexičan môže zjesť aj celé kura, ale keď k tomu nezje aj kukuričné placky, tak vraví, že je stále hladný. Pochopiteľne, všetko je dochutené štipľavými čili papričkami upravenými na rôzne spôsoby, napríklad ako omáčka.

Jasné, že mäsitá zložka stravy je predovšetkým európskeho pôvodu, pretože mexickí Indiáni okrem psa a moriaka nemali iné domáce zvieratá. Zato rastlinná zložka je poväčšine domáca a bohatá, okrem spomínaných troch základných potravín a čili sem patria napríklad i paradajky, ktoré pochádzajú z tejto oblasti a množstvo inej zeleniny a ovocia, domácich i európskych.

Dalo by sa povedať, že v Mexiku rastie všetko, čo poznáme u nás, navyše však mnoho iného, čo u nás nepoznáme. Aj obľúbené kakao a čokoláda pochádzajú z tohto regiónu. Vo všeobecnosti je však ich kuchyňa rôznorodá a závisí od regiónu. Mexiko je totiž veľké a hornaté.

Niekedy mám pocit, že deti chodia do školy preto, aby doma celý deň nezavadzali rodičom

Na akom princípe fungujú školy v Mexiku a aká je úroveň vzdelania Indiánov?

Otázka je, čo je to byť vzdelaný. My sa na svet dívame príliš čiernobielo. Jedna vec je, že aj keď človek nechodí do školy, môže byť neuveriteľne múdry. Ide o tú životnú múdrosť a poznanie odovzdávané z generácie na generáciu. Bez škôl.

Samozrejme, Indiáni sú už dlhodobo zapojení do mexického školského systému, do škôl chodia a majú možnosť i študovať. A aj tak mnohí robia. Existujú dokonca i programy pre Indiánov na univerzitách. Čiže áno, v Mexiku je dosť vzdelaných Indiánov. Ale aj mnoho nevzdelaných. V Mexiku je na výber množstvo škôl aj univerzít.

Za tými slovenskými určite nezaostávajú. Avšak čím odľahlejší kút krajiny, tým je kvalita škôl, a hlavne základných, nižšia. Niekedy mám pocit, že deti chodia do školy preto, aby doma celý deň nezavadzali rodičom. Horšie ale je, že ten pocit mám posledné roky už aj na Slovensku.

Každý, kto je biely, je pre nich Američan, a teda je bohatý

Vaším akoby druhým domovom je nahuaská dedina Santa Clara Huitziltepec v centrálnej časti štátu Puebla. Aké to bolo, keď ste do nej po prvý raz vstúpili?

Santa Clara je dedina, kde sa cítim ako doma. Taká moja, ako zvykneme s kolegami hovoriť. Priviedol ma tam jeden pán, ktorý bol známy mojich známych. Je určite lepšie, keď vás k Indiánom privedie niekto, koho poznajú a pomôže aj to, ak má aj nejaké lepšie spoločenské postavenie. To síce nebol môj prípad, ale počnúc mojím druhým výskumom som býval vždy u rodiny, ktorá to postavenie má, takže aj to bola moja výhoda. Ale ten prvotný pocit bol, samozrejme, rozpačitý.

Ako dlho tam vydržím, zoberú ma ľudia medzi seba a budú ochotní sa so mnou rozprávať? Všade zvedavé, miestami podozrievavé pohľady. Dnes už sa nad tým pousmejem. Ale prvýkrát to bolo asi takto. Zo začiatku sa mňa pozerali ako na nejaký úkaz alebo na niečo také, čo ešte nikdy nevideli a nezažili. Po pár týždňoch sa to zmenilo.

 

Ako sa pozerali na vás ako na belocha?

V Mexiku platí, že beloch je vnímaný ako „gringo", čiže Američan. Každý, kto je biely, je pre nich Američan, a teda je bohatý. Museli pochopiť, že toto nie je môj prípad. Samozrejme, platí to len pre tých, ktorí ma už poznajú a vedia, kto som a odkiaľ som. A že bohatý veru nie som. V každej novej dedine, ktorú navštívim, sa to opakuje od začiatku. Nuž a napriek tomu, že väčšina Indiánov je chudobná, poznám aj veľa bohatých. A to tak bohatých, že sa môžu porovnávať s hocikým.

Ako ste si ich získali? Fungujú v tomto prípade darčeky?

Ani neviem presne, ako som si Indiánov získal. Išlo to postupne. Jasné, že som niečo doniesol, do lietadla sa toho síce veľa nezmestí, ale každému sa snažím vždy niečo priniesť, drobnosti, či už nejaké obrúsky, tričká alebo náušnice pre dievčatá - dcéry mojich kamarátov. Dosť miesta v batožine mi zaberajú horalky (úsmev).

V Mexiku nemajú veľmi dobré sladkosti, takže nepotešili len deti, ale spokojní boli aj dospelí. Na chlapov zaberie aj slivovica. V Mexiku nie je alkohol žiadne tabu a pije sa dosť. Tequila je koniec koncov svetoznáma. Babky majú zasa rady rôzne ružence, obrázky či sošky Panny Márie, proste niečo, čo má pre nich náboženskú hodnotu. A keď už som tam, tak chodím na trh nakúpiť zeleninu a ovocie.

Aby som sa im nejako revanšoval, pretože mne sa ešte nestalo, že by som v indiánskej dedine platil za jedlo a ubytovanie, tá ich pohostinnosť je po prekonaní prvotnej nedôvery naozaj veľká.

Máte aj nejakú významnejšiu funkciu, keď vás berú ako člena ich komunity?

Neviem, či ma v Santa Clare berú ako člena komunity ako takej. Ale dovolím si tvrdiť, že ma berú ako svojho člena niektoré rodiny. Či už tá, u ktorej bývam alebo tá, kde som sa v roku 2010 stal krstným otcom malej Miriam. Jej otec je jeden z mojich prvých kamarátov v Santa Clare. Keď sa oženil a čakali s manželkou dieťa, vravel mi, že keď najbližšie prídem, chcú, aby som mu bol krstným otcom. To sa neodmieta, lebo v Mexiku to znamená, že vás berú ako člena rodiny a zapadnete do komunity. Navyše som to bral ako poctu.

Krst bola veľká vec. Celá dedina sa prišla pozrieť na toho bieleho krstného otca. Pozval som aj moju indiánsku starú mamu a celú jej rodinu, pretože práve u tejto rodiny bývam. Práve táto moja indiánska babka mi občas vie povedať xocoyote, čo v náhuatli znamená najmladší syn. Krstiny boli naozaj pekné a veľa pre mňa znamenali.

 

Stretli ste sa tam so šamanizmom?

Nie že by tam nebol prítomný, ale ja som sa s týmito praktikami nestretol. Majú svojskú formu indiánskeho katolicizmu, v ktorom sa zliali pôvodné náboženské predstavy s katolicizmom.

To indiánske sa odráža najmä v rituáloch. Napríklad v rituáloch žiadosti o dážď, ktoré sú späté s horami a kopcami a na ktoré chodia tieto rituály vykonávať. Tieto miesta slúžili ako rituálne miesta už dávno pred príchodom Španielov.

 

A hory sú pre nich stále posvätné. Chodia na ne žiadať o dážď či ďakovať za dobrú úrodu. Rituálnych špecialistov, ktorí vedú tieto obrady, možno do istej miery označiť za šamanov. Ale napr. do stavu pozmeneného vedomia, čo sa pokladá za dôležitý znak šamanizmu, neupadajú. Hovoria im v španielčine tiemperos a v náhuatli quiotlazque, voľný preklad oboch termínov je „tí, ktorí pracujú s počasím alebo s dažďom". Aby sa ním niekto mohol stať, vo väčšine prípadov do neho musí udrieť blesk. Ak prežije, mal by sa začať venovať tomuto povolaniu, pochopiteľne, nie každému sa chce, pretože to znamená veľa práce popri jeho bežnom zamestnaní.

Potom komunikuje s nadprirodzenými silami, s duchmi hôr, respektíve, so samotnými horami, ktoré vnímajú ako živé, v snoch. Tento človek si musí pamätať, čo sa mu sníva. V snoch dostáva inštrukcie kam ísť a kde je vhodné miesto na vykonanie rituálu, ktorého súčasťou sú vždy aj obetné dary v podobe kvetov, jedla a pitia.

Viete si predstaviť, že by ste ostali žiť medzi Indiánmi?

Dlhodobo asi nie, ja s nimi dokážem fungovať celé mesiace, ale do istých vecí asi človek úplne nezapadne. Mám ich rád a mám rád Tretí svet, ale možno ich mám rád práve preto, že tam nie som natrvalo, ale že prichádzam a odchádzam, mením prostredie a tým pádom môžem porovnávať.

Tretí svet je pre mňa akoby zrkadlom, vďaka ktorému sa dozviem aj veľa o sebe a každému odporúčam stráviť v ňom nejaký čas. Aby si uvedomil, že tam ľudia riešia naozaj podstatné veci. S kolegami sa občas bavíme, či by sme vedeli žiť nastálo v indiánskej dedine alebo proste v Mexiku vo všeobecnosti. Na jednej strane áno, poznáme to tam, sme tam doma, na strane druhej zasa nie.

Nie je napríklad ľahké nájsť si v dedine prácu, ktorú by sme chceli robiť, museli by sme žiť vo veľkom meste. A to trebárs mňa neláka, ja mám rád prírodu. Keď nad tým tak premýšľam, neviem si predstaviť zostať tam nastálo, hoci zvládnuť by som to isto vedel.

Radoslav Hlúšek rozhovor autorizoval.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?