28. 12. 2017 09:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Mesežnikov: Po 25 rokoch máme obrovské vymoženosti, čaká nás ale boj o demokraciu

Politológ Grigorij Mesežnikov vo veľkom rozhovore zhodnotil 25 rokov samostatného Slovenska.

Grigorij Mesežnikov
Grigorij Mesežnikov Foto: TVNOVINY.sk

Ani po 25 rokoch časť spoločnosti nepovažuje rozdelenie Československa za dobrý krok. Mnohí ľudia nevedia odpustiť vtedajším politickým špičkám nevypísanie referenda. K spoločnému štátu sa hlási aj politológ Grigorij Mesežnikov, ktorý tvrdí, že ak by pokračoval v pozmenenej podobe, tak mohol byť úspešnejší v transformácii, ale aj v integrácii ako samostatné Slovensko.


Slovensko oslavuje svoje 25. výročie. Čo definuje Slovákov za uplynulé štvrťstoročie?

Slovákov vystihuje niečo, ako pokus o dosiahnutie úspechu v nepriaznivých podmienkach. Dvadsaťpäť rokov slovenskej samostatnosti môžeme preto definovať ako úspešný príbeh. Tento úspech je živený snahou zlepšiť situáciu v spoločnosti aj napriek nástrahám, ktoré Slovensko po osamostatnení čakali. Ľudia žijú v porovnaní so všetkými predchádzajúcimi historickými obdobiami život so slušným materiálnym dostatkom a vďaka európskej integrácii môžu využívať také vymoženosti každodenného života, o ktorých mohli ich predkovia len snívať.

Čo sa dočítate v rozhovore s Grigorijom Mesežnikovom

Zvládli politické špičky rozdelenie Československa
Najväčšie míľniky od roku 1993
Zhodnotenie jednotlivých vlád
Roztrieštenosť politickej scény
Najväčšie úspechy a neúspechy Slovenska
Výzvy, ktoré čakajú Slovensko v najbližších rokoch

Viete pomenovať míľniky, kedy sme sa v posledných 25 rokoch ocitli na križovatke?

V roku 1998 prišlo k zvráteniu negatívnych trendov. Ak by sa tak neudialo, dnes by sme len veľmi ťažko mohli hovoriť o úspešnom príbehu. Takže tento rok bol jeden z míľnikov. Samozrejme rok 2004, keď sme vstúpili do EÚ a NATO. Tento krok nadlho poistil formovanie demokratického režimu. Po roku 2004 prišlo k vyrovnávaniu s novým statusom krajiny, keďže sme začali patriť k najbohatšej a najstabilnejšej časti sveta.

Vrátim sa ešte na úplný začiatok, a tým bolo rozdelenie Československa. Ako dnes tento rozchod hodnotíte?

Stále to vnímam rovnako. Nepatrím do kategórie občanov, ktorí podľa nedávno uskutočneného prieskumu nášho Inštitútu pre verejné otázky a českého Centra pre výskum verejnej mienky svoj názor zmenili. Nemyslím si, že rozdelenie Československa bolo nevyhnutné. Bol to proces, ktorý bol výsledkom hry politických elít a na názor obyvateľstva sa neprihliadalo. V prípade, že by spoločný štát pokračoval v pozmenenej podobe, tak mohol byť úspešnejší v transformácii, ale aj v integrácii.

 

Ako Československo sme mohli byť úspešnejší

Neboli ste zástancom rozdelenia, ale napokon ho Vladimír Mečiar a Václav Klaus rozdelili. Zvládali to?

Bolo nepredstaviteľné, aby pri procese rozdelenia, pri tomto type vzťahov, ktoré panovali medzi Slovákmi a Čechmi, došlo k násilnému variantu. Z tohto pohľadu to politické reprezentácie zvládli. Zvládli ho ale tak, že plán rozdelenia sa realizoval vďaka systematickejšiemu prístupu českej strany. Chcel by som ešte zdôrazniť, že za úspešným príbehom Slovenska nestojí politická reprezentácia, ktorá realizovala rozdelenie, ale politici, ktorí boli proti nemu. Oni totiž priniesli v roku 1998 zmenu, ktorá napokon urobila tento príbeh úspešným.

O vládach Vladimíra Mečiara sa popísalo už veľa negatívneho. Nájdete v tomto období aj niečo pozitívne? Na čo by sme mohli v budúcnosti stavať?

Nič pozitívne nevidím. V rokoch 1993-94 sa Vladimír Mečiar síce snažil osloviť časť politikov, ktorí neboli za rozdelenie Československa, ale po voľbách v roku 1994 už dochádzalo v podstate všade k personálnym čistkám, neboli sme súčasťou skupiny krajín, ktoré pozývali do NATO, neplnili sme kritéria pre vstup do EÚ. Problémy sme mali aj vo vnútornej politike, ako bola sústavná snaha vytlačiť prezidenta Kováča z úradu, únos jeho syna, problémy s právnym štátom či divoká privatizácia. Považovať preto činnosť vtedajšej vlády za niečo, na čom by sa dalo v budúcnosti stavať je úplné neopodstatnené.

Následne prišli voľby v roku 1998 a do premiérskeho kresla zasadol Mikuláš Dzurinda. Jeho vláda bola zložená zo širokej koalície, ktorá v sebe spájala liberálov, konzervatívcov, sociálnych demokratov, ale aj bývalých komunistov. Čo takto rôznorodú koalíciu držalo pohromade?

Bola to nespochybniteľná oddanosť základným demokratickým princípom. Tieto strany sa dohodli, že obnovia demokratické mechanizmy a odstránia deformácie autoritárskeho režimu. Po druhé, to bolo smerovanie Slovenska do severoatlantických a európskych štruktúr, čo bola kľúčová vec aj z hľadiska mobilizácie voličov. V tejto vláde však dochádzalo aj k rozporom, hlavne v socioekonomickej oblasti. Ale aj napriek tomu sa podarilo naštartovať niektoré reformy. Bolo totiž potrebné naprávať deformácie z minulého obdobia. V roku 2002 už vznikla len čisto stredopravá vláda, ktorá bola pripravená pokračovať v ekonomických a sociálnych reformách, čo zohralo veľkú úlohu v procese prípravy na členstvo v EÚ.

Naše rozhovory nájdete aj na Facebooku

Ako hovoríte, reformné vlády Mikuláša Dzurinda sa zaslúžili o vstup Slovenska do EÚ a NATO. V roku 2006 však zložil vládu Robert Fico s HZDS a SNS. Aká to bola správa pre Slovensko? Teraz sa pýtam v kontexte toho, že vo vláde sa opäť ocitli strany, ktoré vládli v spomínanom období pred rokom 1998?

Vzniklo veľmi retardačné zoskupenie, keď Smer formálne nadväzoval na jednu z demokratických ľavicových strán (SDĽ, z ktorej Robert Fico v roku 1999 odišiel a založil stranu Smer, pozn. red.), ale spojil sa so stranami, ktoré spôsobili najväčšie integračné zlyhania. Patril som ku kritikom tejto vlády a myslím si, že ak by sme vtedy neboli v EÚ, tak by došlo k výraznejšiemu zhoršeniu kvality demokratického prostredia. Ak by som to mal prirovnať k súčasnosti, tak podobná situácia je teraz v Poľsku a Maďarsku. V tom čase možno EÚ reagovala miernejšie, pretože išlo o nový fenomén, kedy sa v členskej krajine prejavili nepriaznivé trendy.

Skritizovali ste túto vládu, ale urobila nejaké fatálne chyby, ktoré by nás neskôr mrzeli?

Na rozdiel od vlády Vladimíra Mečiara s SNS a ZRS bolo iné celkové ukotvenie krajiny. Bol tu určitý rámec, ktorý Smer nedokázal prekročiť . Existovali však pokusy koncentrovať moc, škandalizácia opozície, využívala sa maďarská karta atď. Tak toto všetko určite nepomáhalo k plnému využitiu potenciálu krajiny.

Následne sa k moci dostala opäť stredopravá vláda, ktorá však pri moci vydržala len necelé dva roky. Veľká anomália v pomernom volebnom systéme prišla v predčasných voľbách v roku 2012, kedy Robert Fico zostavil jednofarebnú vládu. Čomu pripisujete takýto volebný výsledok Smeru?

Voliči stredopravých strán sa vyznačujú tým, že veľa vecí „svojim" politikom neprepáčia, a to sa aj udialo po páde Radičovej vlády. Silným momentom bola aj kauza Gorila, ktorá odvrátila značnú časť pravicových voličov od podpory týchto strán. Na pozadí takéhoto stavu sa Smeru podarilo so svojimi 44 percentami vytvoriť jednofarebnú vládu. Išlo o veľmi nezvyklú situáciu a myslím si, že v najbližšom období sa nič podobné nestane.

Pred nástupom tejto vlády opozícia, ale aj viacerí odborníci varovali. Obávali sa, že nebude kontrolovaná koaličnými partnermi. Naplnili sa tieto obavy?

Myslím si, že sa do značnej miery naplnili, lebo strana Smer sa pokúsila koncentrovať moc do jedných rúk. Spomíname si ešte na príbeh vymenovania generálneho prokurátora, kedy všetky mocenské zložky v réžii Smeru - vláda, národná rada, vtedajší prezident Ivan Gašparovič a ústavný súd - v súhre zabránili tomu, aby do tejto pozície bol vymenovaný človek, s ktorým nesúhlasil Robert Fico. Toto je ilustratívny príklad toho, ako dokáže koncentrovaná moc odstaviť svojich konkurentov a poprieť ducha ústavného liberalizmu. Smer chcel navyše koncentráciu moci posilniť cez zvolenie Roberta Fica za prezidenta.

 

Štandardné strany oslabujú, ale delenie na pravicu a ľavicu zostane

V súčasnosti je naša politická scéna roztrieštená, akoby sa stieralo klasické delenie strán. Kam z tohto pohľadu smerujeme? Budeme sa naďalej prehlbovať roztrieštenosť alebo sa táto situácia nejako utrasie?

Voľby v roku 2016 boli špecifické v tom, že okrem toho, že sa zvýšila roztrieštenosť sa do parlamentu dostala antisystémová ĽSNS, ktorá je v zásadnom rozpore s liberálnou demokraciou a hnutie Sme rodina, ktorá sa profiluje kriticky voči existujúcemu straníckemu systému a je ťažko ideologicky definovateľná. Tým chcem povedať, že keď máme vysokú mieru fragmentácie plus máme strany, s ktorými len ťažko môžete počítať pri formovaní vládnej koalície, tak rozdelenie straníckeho systému, ktoré doteraz existovalo, prestáva byť funkčné.

Prečo sme k takémuto stavu dospeli?

Zapríčinilo to vnímanie občanmi celkového vývoja spoločnosti, nejednoznačný sociálny dopad reforiem, generačná výmena voličov, ale aj politikov. Zároveň je tu pokles schopnosti štandardných strán oslovovať voličov tradičnými metódami, a naopak, väčšia efektivita netradičných metód ako sú rýchle komunikačné skratky. Toto všetko prispelo k tomu, že máme dnes rozloženie síl na politickej scéne.

Je toto obdobie len prechodné?

Tak toto je otázka za milión (úsmev). Ťažko povedať. Vidíme, a toto je na 100 percent potvrdené, že momentálne rozloženie na politickej scéne voliči akceptujú a svedčí to o možnosti dlhodobejšej existencie takéto rozdelenia síl.

Do roku 2012 sme mali na scéne klasické štandardné strany, ktoré jasne deklarovali svoje hodnotové ukotvenie. Potom sa do parlamentu dostalo OĽaNO, ktoré sa neformovalo na základe hodnôt, ale na základe boja proti korupcii. V roku 2016 sa okrem OĽaNO dostali do parlamentu spomínané ĽSNS a Sme rodina. Navyše vznikajú nové dve strany Spolu a Progresívne Slovensko, ktoré hovoria, že nechcú riešiť delenia, ale reálne problémy. Končí sa teda éra tradičných štandardných strán?

Vidíme, že sila týchto strán sa znižuje, ale napriek tomu si myslím, že to základné delenie strán na pravicu a ľavicu zostáva, lebo sa nemení podstata pri presadzovaní určitých typov politík. Stále totiž existujú určité prístupy v ekonomike, v sociálnej politike. A či to už budú reprezentovať tradične definované strany alebo bude zvolený nejaký iný typ pomenovania, tak toto delenie podľa mňa stále zostane. Čo sa týka strán, ktoré nedávajú do popredia svoje ideové preferencie, ale skôr sa zameriavajú na riešenie problémov, tak to ma neprekvapuje. K podobným metódam sa uchyľujú aj silné tradičné strany na Západe ako napríklad CDU v Nemecku a vôbec nestráca svoj kresťanskodemokratický charakter a stredopravú orientáciu.

 

Budeme sa musieť vyrovnať s ľuďmi, ktorí nechcú podporovať demokraciu

Za 25 rokov si naša krajina prešla komplikovanou cestou. Ktoré momenty by ste označili za najväčšie úspechy?

Slovenský príbeh transformácie, demokratický štát, slobodná spoločnosť, účasť na európskej integrácii a komfortný život občanov.

A čo považujete naopak za najväčšie neúspechy?

Nevyužite nášho potenciálu, ktorý sme v prípade priaznivejších vnútropolitických podmienok mohli využiť na zdokonaľovanie vývojového rámca našej spoločnosti. Isté podceňovanie vonkajších výziev a vynaloženie dosť veľkej energie na prekonávanie dôsledkov vlastných chýb.

Viete povedať, čo bude pre Slovensko kľúčové v najbližších rokoch?

Myslím si, že situácia v Európskej únii bude ovplyvňovať aj dianie na Slovensku. Taktiež sa budeme musieť vysporiadať s kritickou podporou občanov pre demokraciu a pre tento typ politického režimu. Ak totiž klesne pod úroveň, ktorá je potrebná pre bezproblémový chod demokratického režimu, tak môžu nastať väčšie problémy.


Grigorij Mesežnikov rozhovor autorizoval.


Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?