Správy z vášho kraja:
03. 01. 2018 06:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Radičová: 25 rokov Slovenska je úspešný príbeh, tlačíme však pred sebou ťažký spor o identitu

Sociologička a bývalá premiérka Iveta Radičová vo veľkom rozhovore zhodnotila 25 rokov samostatného Slovenska.

Iveta Radičová
Iveta Radičová Foto: TVNOVINY.sk

Iveta Radičová považuje uplynulé štvrťstoročie aj napriek zložitej ceste za úspešný príbeh. Pred sebou ale tlačíme viacero problémov, ktoré musíme vyriešiť, lebo sa inak nepohneme dopredu. Bývalá premiérka zároveň vypichla zásadný a ťažký spor o našu identitu. Podľa jej slov však na odpoveď nie je väčšia časť spoločnosti ani po 25 rokoch pripravená.


Slovensko oslavuje svoje 25. výročie. Čo definuje Slovákov za uplynulé štvrťstoročie?

Jedným slovom nás definuje zmena. Zmenu môžeme vnímať pozitívne, ale aj negatívne, pretože tak ako prináša nové výzvy, tak prináša aj množstvo nových neistôt. Takže sme prešli veľký úsek cesty, kedy sme absolvovali nielen vytvorenie vlastného samostatného štátu, ale aj, ako sa vyjadril známy americký ekonóm Galbraith, najväčšiu transformáciu spoločnosti za ostatných sto rokov.

Čo sa dočítate v rozhovore s Ivetou Radičovou

Najväčšie míľniky od roku 1993
Prečo sme krajina, ktorá sa nevie vyrovnať so svojou minulosťou
Prečo je spoločnosť názorovo veľmi rozdelená
Prečo pred sebou tlačíme spor o identitu
Má Slovensko vízie do budúcnosti
Najväčšie úspechy a neúspechy Slovenska
Výzvy, ktoré čakajú Slovensko v najbližších rokoch

Cesta to naozaj nebola jednoduchá. V ktorých obdobiach sa najviac lámal chlieb?

Za prvú zmenu môžeme označiť už prvé slobodné voľby v roku 1990 s vysokou účasťou a vytvorením úplne novej podoby vlády a parlamentu. Následne prebehli zmeny nových slobôd - akademické slobody, nezávislosť súdnictva, vytváranie nezávislých inštitúcií. Toto všetko prinášalo až otrasy do zabehnutých štruktúr. Môj učiteľ Ralf Dahrendorf to vyjadril jednou vetou: politický systém vieme zmeniť za šesť mesiacov, ekonomický za šesť rokov, ale hodnotový za šesťdesiat rokov. A práve na tom hodnotovom sa všetko láme dodnes.

Po roku 1990 okamžite nastala téma decentralizácia kompetencií a moci, a teda vznik samostatného slovenského štátu. Ďalšou zmenou bolo určite celé obdobie mečiarizmu. Vládli sme si sami, ale to vládnutie prinieslo obrovské sklamanie do našich životov a obrovské zlyhanie. Potom prišla snaha postaviť sa znovu na nohy v období rokov 1998 až 2002 a prvé úspešné referendum o vstupe do EÚ v roku 2004, teda ďalší zlomový bod. Toto zaradenie sa do medzinárodných štruktúr nepovažujem len za formálne, lebo to bol celý proces prijatia štandardov ľudských práv vyspelých krajín tohto sveta.

Ďalší zlomový bod by som označila obdobie od roku 2006 až po súčasnosť, kedy vládnucu štafetu s krátkou prestávkou dominantne prevzala politická strana Smer-SD.

V čom konkrétne bol pre vás zlom v tomto období?

Prvá etapa socioekonomickej transformácie bola naplnením cieľa nabehnúť na ekonomický rast, ktorý bol zabezpečovaný lacnou pracovnou silou. Vláda ale vedela, že je to dočasné riešenie, po ktorom mal nasledovať druhý krok, a to transformácia na model ekonomického rastu s vyššími príjmami. Práve od roku 2006 až do súčasnosti, kedy sa prvý raz začína rozprávať o potrebe tohto druhého kroku, bolo obdobím, kedy sme výhodu, ktorú sme mali na štarte pred rokom 2004 stratili, a prešľapovali na mieste.

 

V histórii sme vždy pristúpili k tichej dohode s mocou

Jedna vec je správne sa rozhodnúť v zlomových momentoch, druhá zas vyrovnať sa s temnými obdobiami. Prečo sme krajina, ktorá sa nevie vyrovnať so svojou minulosťou?

Slovensko som nazvala krajinou hrubých čiar. Vždy sme pristúpil k akejsi tichej dohode s mocou. Na Slovensku nebol ostrý konflikt medzi disentom a komunistickou mocou. Ekonomicky sme navyše prešli industrializáciou, síce sovietskeho typu, ale v porovnaní s rurálnou minulosťou a obrovskou zaostalosťou, išlo ekonomicky o pozitívny posun. V každodennom vnímaní mnohých ľudí toto hodnotenie zostalo. Takže Slovensko zažilo mäkší dopad komunistického režimu s dôsledkom slabšieho odporu voči nemu.

Výstižne to popísal sociológ Vlado Krivý, ktorý analyzoval hodnotové prelínanie a transformáciu v postojoch ľudí z pozícií ľudákov, neskôr komunistov, následne mečiaristov a v súčasnosti voličov strany Smer-SD. Ide o tú istú hodnotovú skupinu, ktorá v mnohom uprednostňuje bezpečnosť pred slobodou a sociálne istoty pred osobnou zodpovednosťou. Táto skupina v mnohom výrazne po roku 1989 stratila a v novom režime sa už nenašla.

A je táto skupina stále vo väčšine?

Nie, nie je vo väčšine. V reprezentatívnej demokracii platí, že vládne najväčšia menšina a väčšina je s tým nespokojná. Preto máme aj také napätie v spoločnosti, lebo nemáme širokú koalíciu, ktorá by zastrešovala väčšinu populácie. Ocitli sme sa tak v pozícii, keď väčšinu netvorí stabilizovaná spokojná stredná trieda, ale skupina nespokojných občanov.

Sledujte naše rozhovory aj na Facebooku

Hlboká brázda sa vytvára aj pri viacerých spoločensky dôležitých otázkach. Prečo sme takto názorovo rozdelení?

My sa zhodneme na všetkých štyroch základných garanciách ľudských práv. Spor nastáva v okamihu, keď ide o ich napĺňanie, ktoré však nie je možné dosiahnuť, ak nebudú zároveň platiť tri etické spoločenské princípy. Prvým je tolerancia - ako naplníte slobodu slova, ak sa nebudeme navzájom tolerovať? Pýtam sa, sme tolerantní? Nie sme. Druhý princíp je pravda. Pokiaľ si nebudeme ctiť pravdu, aj vlastnú o svojej histórii a pokiaľ sa nezhodneme na skutočných historických medzníkoch, čo naozaj pre nás znamenali, tak relativizujeme morálku aj pravdu - čo znamená ich koniec. Tretí princíp je solidarita. Ak navzájom medzi sebou nebudeme solidárni, tak si neudržíme spoločenskú súdržnosť a nezabezpečíme si socioekonomické práva. Takže bez týchto troch etických princípov nefunguje sociálna súdržnosť a bez nej neexistuje pocit spokojnosti.

V spoločnosti panuje názor, že všetko bude lepšie, keď tento štát bude spravovať generácia, ktorá nie je zaťažená minulosťou socializmu alebo divokými 90. rokmi. V súčasnosti sme ale svedkami toho, že množstvo mladých ľudí inklinuje k populizmu a extrémizmu. Kde sme urobili chybu, že sme sa zacyklili v začarovanom kruhu?

Sme svedkami dvoch nových zásadných trendov. Prvým sú silné globálne trhy tvárou tvár národným politikám, ktoré nemajú šancu zodpovedajúco reagovať na silu nadnárodných spoločností a korporácií. Takže moc potichu a neviditeľne, niekedy so súhlasom politikov, zobrali do rúk nevolené nadnárodné korporácie. Politika z tohto dôvodu stratila svoju presvedčivosť o schopnosti riešiť problémy. Druhým trendom je štvrtá priemyselná revolúcia, ktorá so sebou priniesla nové sociálne nerovnosti. Tie sú obrovské globálne, medzi kontinentmi a rôznymi časťami sveta, čoho dôsledkom je masová migrácia a utečenecká kríza. Oni sú však aj regionálne, až naberajú podobu sociálnej nerovnosti, ktorá už nie je motivujúca. Dôsledkom je slabá až neexistujúca stredná vrstva a väčšinou sa stáva skupina nespokojných občanov. Keď si toto všetko spojíte a nabalíte na to tretí faktor - krízu právneho štátu, nemôžete nadobudnúť dôveru v politickú reprezentáciu a logicky toto otvára priestor ľavicovému aj pravicovému extrémizmu. Rovnaké sa dialo v 30. rokoch, 70. rokoch a niečo podobné sa deje aj v súčasnosti. Ide len o to, do akej miery sme poučiteľní z histórie.

A nie je problém aj v tom, že sme sa nevyrovnali so spomínanými 90. rokmi?

Sme svedkami nového sporu, na ktorý sme nedali odpoveď a súvisí aj s vyrovnaním sa s minulosťou. A to je veľmi ťažký spor o identitu. V tomto prípade musia zohrať svoju rozhodujúcu úlohu elity. Pokiaľ nevstúpia do normálneho dialógu a diskusie s vyhodnotením plusov aj mínusov bez ideologizmov, tak roztrieštenosť v spoločnosti bude pokračovať.

Na spor o identitu sme mali 25 rokov. Preto si kladiem otázku či tie elity vôbec máme a či vôbec máme vôľu nájsť našu identitu?

Sú dva typy ako sa so slobodou vyrovnať. Negatívne a pozitívne. Negatívna je jednoduchšia, lebo znamená vymedzenie sa proti niečomu a my sa tak vymedzujeme proti Rómom, Maďarom, utečencom atď. Toto však nestačí, toto nás nedefinuje. Základ je v definovaní cez pozitívnu slobodu. Kto sme? Čo ponúkame? Čo dobré je v nás? Čo si na sebe vážime? Koho zo Slovákov si naozaj vážime?

Sme stále v etape, kedy rovnosť a rovnostárstvo len slabo rozlišujeme. Máme silnú časť spoločnosti, ktorá sa rovnostárstva bez ohľadu na zásluhy stále domáha. Na rozdiel od rovnosti pred zákonom, ktorá znamená motivovať ľudí k čo najlepším výsledkom a ocenenie tých, ktorí nás potiahnu. Sme pripravení na takýto typ sociálnej spravodlivosti? Odpovedám, že veľká časť spoločnosti nie je. Preto pred sebou tlačíme, zatiaľ 25 rokov, otázku vlastnej identity.

 
 

Za úplne kľúčovú považujem štrukturálnu reformu pracovného trhu

Keď mali Slováci pred sebou víziu, ako bol povedzme vstup do EÚ, darilo sa nielen ekonomike, ale aj spoločnosti, ktorá sa výrazne posunula dopredu. Ako to vnímate v súčasnosti? Má náš štát nejakú víziu?

To, že sme sa priklonili k liberálnej demokracii s jej základnými piliermi - spomínanými ľudskými právami, rovnosťou pred zákonom a rovnosťou príležitostí, bolo v roku 2004 len o chlp. Spomínam si, že to nebolo naprieč celým politickým spektrom. Dodnes si pamätám bilboardy Smeru-SD s holými zadkami.

Nezabúdajme, že o necelé štyri roky prišla veľká kríza, a tým spochybnenie ekonomických princípov sociálno-trhovej podstaty usporiadania spoločnosti, spojená s veľkou diskusiou o spôsobe a spravodlivosti privatizačných postupov, kde musíme povedať, že to bola katastrofa s obrovskými dôsledkami. Do tohto obdobia prišla SDKÚ-DS aj niektoré iné politické strany s víziou obnovenia dôvery v politike. Táto vízia stála na štyroch pilieroch: obnovenie dôvery v štát a demokratické inštitúcie cez program otvoreného vládnutia, právny štát, teda rovnosť pred zákonom cez hlbokú reformu súdnictva či prokuratúry, kvalitné sociálne a verejné služby vrátane zdravotníctva a školstva a dôstojný príjem z práce. Tieto štyri piliere stále vidím aj dnes ako víziu a niečo, čo je realizovateľné.

Napĺňa sa táto vízia?

Keby som mohla povedať, že sa napĺňa, tak by som patrila do skupiny spokojných občanov. Do tejto skupiny však nepatrím.

Robert Fico sa posledný rok usiluje o európske jadro. Považujete toto za víziu?

Keď hovoríme o globálnom svete, tak si odpovedzme na obsahovú otázku, akými politikami vieme byť silnejší, minimálne rovnocenní partneri globálnym trhom. Jedna línia je koncept jednotného trhu, kde patrí voľný pohyb tovaru, služieb, kapitálu a osôb. Pohyb osôb a kapitálu už začíname spochybňovať a otvárame otázku, či toto bude naozaj našou spoločnou politikou. Toto všetko hovorím zo zásadného dôvodu. Jadro, nejadro - to je nezmysel. To, čo sa reálne deje, je už dávno väčšia súdržná spoločná politika a okrajové spoločné politiky. Použijem príklad Schengenu a eurozóny, kde vznikli rôzne variácie spolupracujúcich krajín. Musíme sa baviť o spoločných politikách, ktoré konkrétne nástroje vieme spoločne zdieľať bez toho, aby sme mali zážitok, že sa zriekame vlastnej identity.

Viete povedať, čo bude pre Slovensko kľúčové v najbližších rokoch?

Za úplne kľúčovú považujem štrukturálnu reformu pracovného trhu. Tlačíme to pred sebou s krátkou prestávkou už desať rokov a obrovským spôsobom sa nám to vypomstí. Pretože permanentná koncentrácia na dominantné jedno odvetvie priemyslu je aj dôvodom nízkych príjmov, s tým súvisiace zaostávanie niektorých regiónov. Následne sa vytvára tlak na mobilitu za prácou a vytvára sa tak prekérna, nízko platená práca pre 20 percent populácie.

Druhým nosným problémom je sociálna spravodlivosť a spravodlivosť. Veľmi dôležitá je reforma súdnictva, prokuratúry, polície a vážna regulácia korupcie s trestami. Teda dokončenie programu otvoreného vládnutia a s tým súvisí aj sociálna spravodlivosť, lebo tá so spravodlivosťou navodí silnejšiu sociálnu súdržnosť, čím vznikne väčšia spokojnosť a šťastie v spoločnosti.

Ďalším problémom je demografická kríza. Slovensko patrí medzi krajiny, v ktorých najrýchlejšie starne populácia. Toto už nedobehneme len lusknutím prstov. Dôchodková reforma bola výrazne ochromená, no dnes už mohla prinášať prvé reálne riešenia. Nie sme pripravení ani systémom kvalitných sociálnych služieb, ani zdravotníckou starostlivosťou. A posledný problém, ktorý pred sebou tlačíme, je inovácia v oblasti vzdelávania od úrovni škôlky až po vysokú školu.

 
 

25 rokov Slovenska? Pre mňa to bol nesmierne úspešný príbeh

Slovensko za uplynulé štvrťstoročie zažilo viaceré úspechy aj neúspechy. Čo by ste z vášho pohľadu označili za to, čo sa nám naozaj podarilo?

Váham, pretože život nie je čierno-biely, výhoda je vždy sprevádzaná typom rizika. Najväčším skokom, a tým prekvapím, prešiel náš vzdelávací systém. Celé spoločenské vedy z marxisticko-leninskej ideológie prešli transformáciou na spoločenské vedy, ktoré sú rovnocenným partnerom v medzinárodných tímoch. Podobný skok zažili aj technické vedy, kde máme špičkových odborníkov na špičkových pracoviskách. Máme aj neporovnateľne vzdelanejších občanov. Veď len keď sa pozrieme na vzdelanejšiu štruktúru, tak sme poskočili z piatich až na takmer 15 percent vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Trvám na tom, že pri viacerých odboroch na vysoko kvalitatívnej úrovni. Výzvou zostáva dokončiť obsahovú reformu školstva.

Za druhý úspech by som označila to, že môžeme súťažiť a ponúkať naše „know-how". Táto súťaž znamená mobilitu a napredovanie. Tretím úspechom je to, že sme zmenili podobu sociálnej spravodlivosti. V podvedomí máme stále ilúziu o tom, aký tu bol pred rokom 1989 sociálny štát. Toto ale nie je pravda. U časti spoločnosti môže prevládať zážitok, že radšej si dvakrát do roka vystála rad na mandarínky, ako sa teraz na ne pozerať, ale nemôcť si ich dovoliť. To je ale úvaha, že bolo lepšie, keď sme žili uzatvorení, bez ohrození slobodou a s obmedzenými potrebami . Teraz sme v situácii slobodnej, otvorenej spoločnosti, sprevádzanej však novými neistotami.

Navyše, keď sa pozriem na to, čo dnes môžu mladí ľudia čítať, aké majú zdroje informácií, aké môžu viesť dialógy a nachádzať odpovede na svoje otázky, tak to je oproti minulosti neporovnateľný svet. A opäť, môžeme sa v ňom cítiť neistí a stratení.

A naopak, v čom sme zlyhali?

Veľmi by nás malo mrzieť obdobie mečiarizmu. Stratili sme nielen prvé roky samostatného štátu, ale my sme v tom čase dospeli k jeho krachu. Spolu s divokou privatizáciou sme si zarobili cesto, z ktorého neupečiete žiaden chlieb. Zároveň sme už nemali šancu začať od nuly a povestný prvý gombík bol zapnutý nesmierne zle.

 
 

Spomenuli ste úspechy aj neúspechy. Je podľa vás 25 rokov Slovenska úspešný príbeh?

Každý musí na túto otázku odpoveď svojím individuálnym životným príbehom. Pre mňa to bol nesmierne úspešný príbeh, pretože moja dcéra vyrastá v slobodnej spoločnosti a má množstvo príležitostí bez toho, aby som jej dláždila cestu. Svoju vnučku vidím vyrastať v úplnej inej atmosfére, v akej som vyrastala ja. Poviem to v skrátenom príbehu. Moja stará mama nemala v mladosti žiadne volebné právo, moja mama mala obmedzené tzv. komunistické volebné právo a ich dcéra a vnučka bola zvolená za prvú premiérku v histórii Slovenskej republiky. Je toto úspešný príbeh? V konečnom zhodnotení vzostupov a pádov napokon je.


Iveta Radičová rozhovor autorizovala.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?