Utorok 23.01. meniny má
°C
Bratislava zmeniť
08. 01. 2018 09:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Karpiš: Životná úroveň za 25 rokov poriadne poskočila, k vyšším platom nás však posunú len ťažké reformy

Ekonomický analytik Juraj Karpiš vo veľkom rozhovore zhodnotil 25 rokov samostatného Slovenska.

Juraj Karpiš
Juraj Karpiš Foto: TVNOVINY.sk

Juraj Karpiš považuje obdobie od roku 2003 až po svetovú hospodársku krízu za zlaté obdobie našej ekonomiky. Podľa jeho slov sme vtedy zaznamenali extrémne rýchly rast zamestnanosti, miezd či HDP a v našom regióne sme boli najlepší. Ekonomický analytik INESS zároveň dodáva, že vo viacerých oblastiach opäť potrebujeme ťažké reformy, keďže sa na tomto poli za posledných desať rokov absolútne nič neudialo.


Slovensko oslavuje svoje 25. výročie. Bolo rozdelenie Československa z ekonomického pohľadu spravodlivé?

To sa veľmi ťažko posudzuje, lebo nie je jednoduché rozdeliť dve republiky. Niektorí hovoria, že to spravodlivé bolo, iní zas nie. Osobne nie som ekonomický historik, aby som to vedel úplne detailne posúdiť.

Čo sa dočítate v rozhovore s Jurajom Karpišom

Slovenská ekonomika po rozdelení Československa
Zhodnotenie jednotlivých vlád z ekonomického hľadiska
Prečo Slovensko opäť potrebuje tvrdé reformy
Ktoré oblasti treba zreformovať
Najväčšie úspechy a neúspechy Slovenska
Výzvy, ktoré čakajú Slovensko v najbližších rokoch

Neviete ani povedať, čo nám najviac uškodilo?

Napríklad rozdelenie meny nás dosť zasiahlo, keďže peniaze sú ekonomickou pamäťou spoločnosti a je veľmi dôležité, aby fungovali práve v prechodnom období.

Ako Slovensko vnímali zahraničné trhy? Chceli nám banky vôbec požičiavať?

Môžeme použiť paralelu s hokejom. Českí hokejisti zostali v A-kategórii a my sme spadli takmer k najhorším. V ekonomike to bolo podobné, keďže Slovensko vnímali ako problematickejšieho brata. Ukázalo sa to hlavne tesne po rozdelení, ale súvisí to aj s našou politickou reprezentáciou. Pokiaľ v tomto období išli do ostatných postkomunistických krajín zahraničné investície, tak u nás sa takmer vôbec neinvestovalo.

Divoká privatizácia, klientelizmus či korupcia boli pre toto obdobie príznačné. Ktorú chybu považujete za najhoršiu?

Prvou veľkou zásadnou chybou bolo uzavretie sa pred svetom a s tým súvisiaca nepriateľská rétorika voči zahraničným investorom. Z toho potom vyplynula aj divoká privatizácia, v ktorej sa kradlo a vytváral sa obrovský priestor pre klientelizmus. Ak by sme žili v ideálnom svete, tak podniky by sa v rámci tejto privatizácie za trhové ceny vyplatené domácemu obyvateľstvu dostali rovno k zahraničným investorom. My sme ale firmy a fabriky dali najprv „slovenským kapitalistom", ktorí ich vytunelovali alebo ich nevedeli riadiť. Napokon po roku 1998 až na pár výnimiek aj tak skončili v rukách zahraničných investorov. Takže týmto postupom sme stratili nielen čas, ale aj strašne veľa peňazí. Druhou zásadnou chybou bolo, že vláda vytvárala zdanie ekonomického rastu na úkor budúcnosti.

Aká bola životná úroveň po rozdelení krajín v porovnaní s rokom 1998, kedy skončila vláda Vladimíra Mečiara.

Došlo k rastu životnej úrovne, aj reálnych miezd, ale toto sme zaplatili o pár rokov neskôr.

 

Zlatá doba bola od roku 2003 až po finančnú krízu

Počas vlád Mikuláša Dzurindu prišlo obdobie reforiem. Povedzme si najskôr, prečo boli také potrebné?

Táto vláda preberala moc v čase, kedy bol bankový sektor zaplnený zlými úvermi, ktoré pochádzali z privatizačných projektov a politicky motivovaných úverov. Mali sme menovú krízu, teda zahraničie nám nechcelo ďalej požičiavať. Zároveň sme mali vysoký dlh a takmer 20-percentnú nezamestnanosť. Toto bolo extrémne ťažké prostredie. Na druhej strane sa vytvoril priestor pre tvrdé reformy, lebo väčšina populácie skôr pochopila, že sú nevyhnutné.

Museli byť také tvrdé?

Ak tieto reformy rozmeníme na drobné, tak išlo o reformu dôchodkového systému, reformu daní, pri ktorej sa ťarcha priamych daní preniesla na nepriame, čo spôsobilo nárast DPH, teda najviac to pocítili bežní ľudia. Následne to bolo reforma Zákonníka práce a neskôr ešte zdravotnícka reforma. Samozrejme, osobitnou otázkou je, ako boli odkomunikované, Slovensku však radikálnym spôsobom pomohli. Musím ale doplniť, že okrem reforiem bolo taktiež dôležité, že sme sa stabilizovali aj po politickej stránke, lebo sme zahraničným investorom vyslali signál, že sa stávame štandardnou krajinou.

Sledujte naše rozhovory aj na Facebooku

Kedy ľudia začali prvýkrát pociťovať ich efekt?

Zlatá doba bola od roku 2003 až po finančnú krízu, kedy sme zaznamenali extrémne rýchly rast zamestnanosti, miezd a HDP. V našom regióne sme navyše boli najlepší.

V roku 2008 teda prišla hospodárska kríza. Pre mladú zreformovanú ekonomiku asi nemohlo prísť nič horšie.

Kríza v skutočnosti začala v lete 2007 intervenciou Európskej centrálnej banky, ktorá cítila napätie na bankovou trhu. Na Slovensku si to viac-menej nikto nevšímal až do roku 2009. Toto bolo pomerne komické, keďže v roku 2008 skrachoval Lehman Brothers a prepukla panika na akciových trhoch. A v tomto období ministerstvo financií predpokladalo rast HDP približne päť percent, čo bolo popieranie reality. Napokon naše HDP pokleslo o päť percent. Takže kríza Slovensko prekvapila, najmä politikov ale aj niektorých podnikateľov.

 

V oblasti reforiem sa za posledných desať rokov nič neurobilo

Prvej, ale aj druhej vláde Roberta Fica vtedajší opoziční politici vyčítali, že nepokračovala v štrukturálnych reformách, vďaka ktorým by sme sa postupne menili z montážnej dielne na ekonomiku s pridanou hodnotou. Malo by Slovensko opäť nabehnúť na cestu reforiem?

Už včera bolo neskoro. Krajiny západnej Európy sme dobiehali práve v spomínanom období do krízy, ale po nej sa už tento trend výrazne spomalil. Vzhľadom na to, že zažívame v Európe dobré časy, napriek tomu náš hospodársky rast je relatívne nízky. Do veľkej miery to súvisí aj s tým, že už sme pozbierali nízko visiace ovocie. Otvorili sme hranice, prišli montážne dielne a rast bol vysoký. Lenže pri dobiehaní vyspelých krajín je posledný kilometer najťažší. Do hry totiž vstupuje kvalita inštitúcií, teda či funguje súdnictvo, polícia, zdravotníctvo, školstvo a iné dôležité zložky, ktoré potrebujete na to, aby ekonomika mohla urobiť posledný krok k vyspelým krajinám. Toto sú už ťažké domáce úlohy, ktoré musia urobiť naše politici a na tomto poli sa posledných desať rokov absolútne nič neudialo.

Ktorou reformou by ste začali?

Najdôležitejší je právny štát, aby tu fungovala spravodlivosť. Následne by som začal podnikateľským prostredím. Vyčistil by som dane od rôznych podivných vecí a zmenil by som Zákonník práce, ktorý by bol flexibilnejší v procese zamestnávania a prepúšťania. Potom by prišlo na rad školstvo, ktoré nereflektuje vývoj vo svete, zdravotníctvo a reforma dôchodkové systému. Takže práce je mnoho, ale je to kvôli tomu, že od krízy sa toho veľa nespravilo.

Spomínali ste, že žijeme v dobrom období, kedy máme dobrý ekonomický rast či nízku nezamestnanosť. Napriek tomu na trhu práce vládne nespokojnosť. Prečo vznikol taký paradox?

Za posledných 25 rokov sme zaznamenali naozaj výrazný skok v životnej úrovni. Napriek tomu sme stále chudobnejší ako Nemci či Francúzi. Toto ľudia vidia a vyvoláva to v nich očakávanie, že sa táto situácia zmení. Treba však dodať, že na Slovensku reálne mzdy rastú približne 3,6-percentným tempom medziročne, takže situácia sa naozaj zlepšuje. Netreba zabúdať, že tieto dobré časy raz pominú, a ak sa podnikateľské prostredie zmení rôznymi reguláciami, ako je napríklad umelé zdvihnutie miezd, tak sa to potom môže vypomstiť v budúcej kríze.

Môže štát, okrem reforiem, urobiť niečo, aby mzdy narástli?

Neviem si predstaviť nástroj, ktorý by nenarobil viac zla ako prospechu pre ľudí.

Takže by ste to nechali na trh?

Áno, momentálne to rieši trh. Slovenská ekonomika je momentálne postavená na tom, že zo zahraničia prišiel kapitál, na ktorom pracuje naša lacná pracovná sila. Ďalšia fáza vývoja by mala byť silnejšia domáca ekonomika postavená na miestnych podnikateľoch. Ak chceme prejsť do tejto fázy, tak musíme uľahčiť začiatok podnikania a znížiť náklady toho, že sa to niekomu nepodarí. Ak sa nám toto podarí, tak budú aj platy prirodzene stúpať.

 

Napriek skepse, ktorú medzi ľuďmi cítim, tak považujem príbeh Slovenska za úspešný

Obzreli sme sa za uplynulými 25 rokmi samostatného Slovenska. Čo považujete za najväčší úspech?

Zmena smerovania Slovenska od konca 90. rokov až po začiatok finančnej krízy. Išlo o obrovský nielen ekonomický obrat, ale aj politický. Vlády, ktoré prišli potom, zaspali. Mali totiž pocit, že takýto ekonomicky rast mame garantovaný.

A najväčší neúspech?

Práve to, že sa tu od finančnej krízy nič nerobí, v zmysle toho, o čom sme sa celý čas rozprávali. Zároveň ignorujeme obrovské regionálne rozdiely, ktoré by sa mohli riešiť presunom kompetencií a financií do jednotlivých regiónov.

Považujete týchto 25 rokov Slovenska za úspešný príbeh?

Napriek skepse, ktorú medzi ľuďmi cítim, tak považujem tento príbeh za úspešný. Keď niekto cestoval na Západ na začiatku tohto obdobia a ide tam dnes, tak musí vidieť, ako výrazne sa Slovensko pohlo dopredu. Problém je v tom, že keď tu žijete, tak zmena sa deje pomaly a ľudia si to až tak neuvedomujú.

Viete povedať, čo bude pre Slovensko kľúčové v najbližších rokoch?

Pre nás je kľúčovým prostredím Európska únia, ktorá má v súčasnosti veľké problémy. Po brexite bolo chvíľku cítiť, že sa chceme zamyslieť nad jej fungovaním, ale dobré časy, ktoré vybavila ECB, odsunuli reformné myšlienky na druhú koľaj. Obávam sa, že toto nie je dobrá cesta a nezhoduje sa to ani s predstavami obyvateľov jednotlivých členských krajinách. Vidíme, aké politické strany naberajú v Európe na sile, a ak by prišlo ďalšie ekonomické spomalenie, tak by to mohlo výrazne otestovať súdržnosť tohto spolku. Samozrejme, my by sme sa mali sústrediť na veci, ktoré vieme ovplyvniť, a to sú spomínané reformy, aby sa nám potom ľahšie reagovalo na situáciu v priestore, v ktorom sa pohybujeme.


Juraj Karpiš rozhovor autorizoval.


Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?