15. 01. 2018 09:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak, Martin Dančiak

Findor: Na začiatku sa vytvorila kategória víťazov a porazených. Toto z veľkej časti pretrváva dodnes

Na 25 rokov Slovenska sa pozrel Andrej Findor z Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK.

Andrej Findor
Andrej Findor Foto: TVNOVINY.sk

Andrej Findor hodnotí rozdelenie Československa pozitívne, malo sa ale uskutočniť referendum, ktoré by podľa jeho slov výrazne prispelo k rozvoju demokratickej kultúry. Zároveň dodáva, že pri takejto veľkej celospoločenskej zmene sa vytvorila kategória víťazov a kategória porazených a tento stav z väčšej časti pretrváva dodnes. Odborník prízvukuje, že Slovensko opäť potrebuje víziu, ktorá bude našu spoločnosť spájať. Navyše si predstavuje krajinu, z ktorej bude mať človek pocit, že ho víta s otvorenou náručou.


Slovensko oslavuje 25. výročie svojho vzniku. Aj keď na začiatku boli vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi veľmi napäté, dnes sú nadštandardné. Ako tento rozchod hodnotíte s odstupom času?

Určite pozitívne a nie len vo vzťahu k rozpadu Československa, ale aj vo vzťahu k maďarskej menšine a samotnému Maďarsku, ktorý sa časom zlepšil.

Čo sa dočítate v rozhovore s Andrejom Findorom

Ako vyzerala slovenská spoločnosť tesne po rozdelení
Prečo by sme mali viac diskutovať
Prečo je pre našu spoločnosť dôležitá vízia
Ako sme zvládli uplynulých 25 rokov

Bolo však toto rozdelenie nevyhnutné?

Pre určitú časť českej a slovenskej reprezentácie zrejme áno. Na druhej strane si myslím, že sa sme toto referendum potrebovali, lebo sme boli veľmi mladá demokracia a prispelo by to k rozvoju demokratickej kultúry na Slovensku a v Čechách.

Vzniklo teda samostatné Slovensko, kedy Slováci po prvý raz dostali do správy svoju krajinu so všetkými slobodami. Ako vyzerala vtedy novoformujúca sa slovenská spoločnosť?

Po roku 1989 neprišlo k zmene len v rámci Československa, ale do veľkej miery sa zrútil aj bipolárny svet, na troskách ktorého vznikli štáty, ktoré si hľadali svoje zahraničnopolitické smerovanie, ale aj ekonomické a hospodárske uplatnenie. Každá takáto veľká zmena testuje ľudí, ako sa dokážu adaptovať na nové podmienky. Následne v spoločnosti vzniknú víťazi, ktorí sa v neprehľadných, neistých a nových podmienkach dokážu veľmi rýchlo zorientovať a vyťažiť niečo pre seba a v určitých prípadoch aj pre krajinu. Na druhej strane je ale veľmi veľa ľudí, ktorí stratia nielen po ekonomickej stránke, ale stratia aj možnosť rozhodovať o veciach, ktoré sa ich priamo dotýkajú. Takto sa na Slovensku vytvorila kategória víťazov a kategória porazených a toto z veľkej časti pretrváva až dodnes.

 
 

Spočiatku samostatné Slovensko viedli ľudia, ktorí na to neboli pripravení

V procese takýchto veľkých zmien sú dôležité elity. Malo ich Slovensko?

Spočiatku samostatné Slovensko viedli ľudia, ktorí na to neboli pripravení. Uvediem to na príklade. Vtedajšia politická reprezentácia okrem toho, že musela riadiť štát do vnútra, tak ho musela reprezentovať aj v zahraničí. Tlmočníci, ktorí takéto medzivládne rokovania tlmočili, často museli kompenzovať neznalosť a neskúsenosť politikov tým, čo vedeli oni sami. Bez nich a ich vedomostí by asi medzivládne rokovania v tej dobe prebiehali menej hladko a priniesli by asi aj horšie výsledky. Preto, ak povieme, že sme mali neskúsené politické elity, musíme povedať, že sme mali aj kvalitné intelektuálne elity, ktoré čiastočne kompenzovali práve neskúsenosť volených zástupcov.

Iveta Radičová hovorí, že za 25 rokov sme nezviedli ťažký boj o identitu. Ilustruje to na príklade toho, ako sa Slováci dokázali resp. nedokázali vyrovnať so svojou slobodou. Stále sa proti niečomu len vymedzujeme - ako v minulosti voči Čechom, Maďarom, Rómom alebo v poslednej dobe utečencom a nesústredíme sa na to, kto vlastne sme.

Iveta Radičová pôsobila v rámci strany, ktorá sa snažila dať tejto krajine pozitívnu identitu smerovaním na Západ a do severoatlantických štruktúr. Bolo veľkou škodou, že po tomto naratíve o EÚ a NATO nevznikol ďalší, ktorý by nám dal opäť víziu. Následne preto prevládlo negatívne vymedzenie, o ktorom hovorila Iveta Radičová. Verím ale, že takýto výhľad, ktorý bude našu krajinu zjednocovať príde, lebo Slovensko ho potrebuje.

Vstup do EÚ a NATO bola uchopiteľná jasne zadefinovaná vízia. Akú víziu si predstavujete v súčasnosti v kontexte neprehľadnej doby?

Veľa ľudí má pocit ohrozenia, lebo žijeme vo svete, ktorý sa za posledné roky stal nepredvídateľný. Vízia preto musí dávať pocit bezpečia, a to podľa mňa dosiahneme len vo väčšom celku. Už sme súčasťou EÚ a NATO, ale teraz by sme mali byť oveľa aktívnejší v týchto organizáciách, ktoré by mali viac zodpovedať požiadavkám meniacej sa doby. Seriózne sa preto rozprávajme o rôznych formách európskej spolupráce a jedna z nich sú aj Spojené štáty európske. Rozprávať sa o tom, čo by nám táto forma spolupráce priniesla. Ak by niekto namietal, že prídeme o časť svojej suverenity, tak o tom treba diskutovať. Podstatná je seriózna diskusia.

Mojou osobnou víziou je ale krajina, v ktorej žijú ľudia, ktorí sú na ňu hrdí z konkrétnych dôvodov. Môžu sa v nej realizovať a žiť život, ako si ho predstavujú. Predstavujem si krajinu, z ktorej má každý človek bez ohľadu na svoju národnosť, náboženstvo alebo sexuálnu orientáciu pocit, že ho víta s otvorenou náručou. Krajinu, ktorá je za určitých podmienok otvorená aj pre ľudí zo zahraničia. Krajinu, kde má každý pocit, že na ňom záleží.

Takúto krajinu ale bohužiaľ z väčšej časti nemáme. Nesúvisí naša doterajšia debata aj s názorom, že trpíme komplexom malého a stále utláčaného národa?

Demografia Bratislavy sa veľmi zásadným spôsobom mení. Neprichádzajú sem len ľudia z iných regiónov za prácou, ale aj ľudia z iných európskych krajín. Bratislava je tak ďaleko kozmopolitnejšia, ako bola predtým a nemám pocit, že by dochádzalo ku konfliktom. Na základe tohto príkladu by som však nechcel hovoriť o celom Slovensku. Na jednej strane mám pocit, že sa veľa ľudí bojí otvoriť svetu, ale na tej druhej zas existuje významná skupina ľudí, ktorá má skúsenosti zo zahraničia a väčšinou nemá problém s inakosťou.

Andrej Findor vyštudoval politológiu a sociálne vedy. Pracuje ako odborný asistent v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK. Zaujíma sa o morálne usudzovanie a jeho vzťah k politickým postojom, intervenčné metódy zamerané na zmierňovania stereotypov, predsudkov a diskriminujúceho správania voči stigmatizovaným skupinám, a presvedčujúca komunikácia vedúca k pozitívnej sociálnej zmene.

Našou spoločenskou črtou je aj hlboká brázda, ktorá sa vytvára pri viacerých spoločensky dôležitých otázkach. Prečo sme takto názorovo rozdelení?

Každá spoločnosť je nejakým spôsobom polarizovaná, ide len o otázku miery. Napriek tomu, že na jednej strane to vyzerá ako konflikt medzi dvoma skupinami, tak na druhej strane ich táto situácia núti vysvetľovať si svoje názory. Na Slovensku v tomto vidím rezervy, keďže si málo vysvetľujeme svoje postoje. Ak sa totiž snažíme presvedčiť jeden druhého, tak vytvárame základ presvedčenia, že nám záleží na názore toho druhého. Toto sa bohužiaľ veľakrát nedeje.

Možno dobrým príkladom sú extrémisti, pri ktorých existujú dva názory. Jeden hovorí, že sa s nimi nediskutuje, druhý tvrdí opak.

Tu je dôležitý jeden moment. S ľuďmi treba komunikovať, ale nie štýlom, že si len povieme, že každý máme iný názor, a tým to uzavrieme. V správnej komunikácii musíme počúvať oponenta a zároveň sa ho snažiť presvedčiť argumentmi, ktoré aj on alebo ona považuje za relevantné. Takýchto ľudí, ktorí by boli takýmto spôsobom aktívni a ktorých by rôzne segmenty verejnosti rešpektovali, by sme na Slovensku potrebovali viac.

 

Možno sa zdá, že ideme veľmi pomaly, ale správnym smerom

Hovorí sa, že história sa opakuje. Po svetovej ekonomickej kríze, ktorá začala v roku 2008 sa často spomínala paralela s krízovým obdobím pred 2. svetovou vojnou. Vy tam vidíte podobnosť? Pýtam sa aj v kontexte toho, že po celej Európe, vrátane Slovenska, sa do parlamentov dostávajú pravicoví extrémisti.

Podobnosť tam môže byť, ale máme za sebou ponaučenie 2. svetovej vojny, ktoré spoločnosti v západnom svete urobilo zásadne citlivejšími voči extrémistickým prejavom.

Možno sme citlivejší, ale aj tak máme v spoločnosti prejavy, ktoré dokonca v určitých prípadoch už prekračujú medze zákona a väčšia časť spoločnosti je k nim ľahostajná.

Nebol by som až taký pesimista. Máme spoločenské a právne normy, ktoré chránia ľudí, proti ktorým sú namierené nenávistné prejavy. To, že by sme ich mohli oveľa lepšie uplatňovať, je už iná vec. V poslednej dobe však vidím aj pozitívne signály. Možno sa zdá, že ideme veľmi pomaly, ale správnym smerom.

Sledujte naše rozhovory aj na Facebooku

Ostaňme ešte chvíľu v minulom storočí, v ktorom Európu negatívne ovplyvnili hlavne dve svetové vojny a nástup komunizmu. Existuje paralela medzi Nemeckom, ktoré sa muselo vyrovnať s 2. svetovou vojnou a Slovenskom, ktoré sa muselo vyrovnať s pádom komunizmu?

Nemecko bolo porazená krajina v najhoršej vojne, akú ľudstvo poznalo. Na druhej strane, Nemci dokázali vďaka tejto vojne neskutočne rozvinúť svoje priemyselné a ľudské kapacity, ktoré po vojne v plnej miere využili. Slovensko v takejto situácii nebolo, ale podobnosť vidím v obrovskej spoločenskej zmene a hľadaní spôsobov, ako sa s ňou vyrovnať.

Zvládli sme to za 25 rokov?

Mne sa veľmi ťažko odpovedá na túto otázku, lebo z môjho pohľadu je veľmi obšírna. Často však počúvame, že 25 rokov našej samostatnosti je dôkazom, že si dokážeme vládnuť sami. Schopnosť „vládnuť si sami" je podľa mňa príliš skromné kritérium na hodnotenie úspechov alebo neúspechov našej štátnej samostatnosti. Možno súvisí s našim „skromným", nízko-nastaveným štátno-politickým sebavedomím, odvahou a ambíciami. Pripomína mi to slová Winstona Churchila na adresu Clementa Attleeho: „Je to skromný muž, ktorý má byť na čo skromný." (Clement Attlee bol bývalý britský predseda vlády v rokoch 1945 - 1951, pozn. red.).


Andrej Findor rozhovor autorizoval.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?