Správy z vášho kraja:
24. 01. 2018 06:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Pišta Vandal: Lepšie je zomrieť s gitarou na pódiu ako v nemocnici na prepotenom lôžku

Hrá v metalovej kapele, píše detské knihy a zároveň je náboženský redaktor. Štefan Chrappa, známy aj pod prezývkou Pišta Vandal hovorí, ako sa tieto kontrasty dajú skĺbiť v jednej osobe.

Štefan Chrappa alias Pišta Vandal
Štefan Chrappa alias Pišta Vandal Foto: TVNOVINY.sk

Vyrastal v katolíckej rodine, ale už ako tínedžer založil metalovú skupinu. Vo svojich textoch používa expresívne výrazy, na druhej strane je náboženský redaktor. Štefan Chrappa kĺbi v sebe na prvý pohľad protichodné veci, sám to však komentuje so slovami, ktoré hovoria za všetko: „Ako mám rád vánok a jemné vlnky, tak mám rád aj búrku."


Z akej rodiny pochádzate?

Pochádzam z vidieka zo Svätého Jura. Mama bola učiteľka slovenčiny a hudobnej výchovy. Čiže všetko, čo sa teraz vo mne zrkadlí je vďaka nej. Otec robil leteckého dispečera. Boli sme veriaca rodina, ale nie fanaticky, takí skôr nedeľní katolíci. Od detstva som však cítil povolanie ku kňazstvu, ktoré som potom v rokoch puberty, keď sa mi začali páčiť dievčatá, v sebe zadusil.

Čo sa dočítate v rozhovore s Pištom Vandalom
Ako sa dostal k viere
Prečo skončil na smrteľnej posteli
Ako sa dá skĺbiť metal s vierou
Prečo si s manželkou adoptoval dcérku a ako sa s tým z pohľadu viery vyrovnal
Ako vníma (slovenskú) cirkev

Okrem rodičov ste mali v detstve ešte iné osoby, ktoré vás formovali?

Babka, otcova mama, s ktorou som trávil detstvo. U nej som zažil bezpodmienečnú lásku, keďže láska starých rodičov je práve taká. Rodičovská láska vychováva a podmieňuje, ale babka dovolí všetko. Ona ma napríklad naučila modliť sa Otčenáš. Takže babka bola veľký človek.

Babka vás teda priviedla aj k viere?

Babka, ale aj vo všeobecnosti rodina. Vo viere som mal ale viacero fáz. Jedna z nich prišla v siedmom, ôsmom ročníku na základnej škole. Aktívne som začal robiť džudo, lebo ako dieťa som trpel tým, že som tučný. Postupne som dosiahol aj nejaké výsledky. Človeka paradoxne, keď to nemá v hlave usporiadané, dokáže rozhádzať aj najmenší úspech. Začal som sa na seba pozerať, ako na niekoho, kto niečo dokáže vlastnými silami a sám sebe som sa stal vlastným Bohom. Ak ste ale extrémne tupý, tak vás Boh začne napomínať a dávať vám „zaucho". To moje „zaucho" bolo zlyhanie obličiek, kedy som v 14 rokoch skončil na smrteľnej posteli. Vtedy som vôbec netušil, že mojim rodičom lekári povedali, že do siedmich dní zomriem. Takže toto bol môj veľký medzník, kedy som od viery ustúpil a zároveň nastúpil na novú cestu hľadania autentickej viery, ktorú si človek nesie so sebou.

Považujte to za zázrak?

Je pekné zažívať zázraky a ja som ho zažil. Dostal som bonus do života, lebo každý ďalší deň, čo som nezomrel, považujem za veľký dar. Ľudia, ktorí neveria oponujú, že ma zachránili lekári a nie je na tom nič nadprirodzené. Boh ale nerobí zázraky lúsknutím prsta, ale zosiela ľudí, ktorí môžu byť zázrakom v našich životoch. Tak to bolo aj v mojom prípade.

 

Vždy ma to ťahalo k extrémom

V tomto období ste založili aj metalovú kapelu Čad, ktorá funguje až dodnes. Vo vašich textoch nájdeme množstve expresívnych výrazov, ktoré sú občas až v neuveriteľnom kontraste k silno veriacemu človeku, ale aj k tomu, o čom sa teraz rozprávame.

Keď som sa dostával z toho najhoršieho, tak som začal hľadať odpovede na otázky o vlastnom živote v okultistických veciach. Nachádzal som v nich časť pravdy, ale nie úplnú, keďže táto pravda je egoistická a dáva človeka do stredu všetkého. Ak sa navyše prekročí určitá hranica, tak človek môže začať inklinovať k zlému. Keď toto človek dokáže rozoznať, tak sa vrhne na krajšie veci a ja som ich našiel v kresťanstve. A toto sa potom môže zrkadliť aj v hudbe.

A prečo práve tento štýl hudby?

Vždy ma to ťahalo k extrémom. Ako mám rád vánok a jemné vlnky, tak mám rád aj búrku.

Čo na to hovorila vaša rodina, možno aj veriaci?

Že som šibnutý, celé je to mimo a že ma to určite omrzí (smiech). Do dnešného dňa sa ma ľudia pýtajú, dokedy chcem ešte hrať. Hádam je lepšie zomrieť na pódiu s gitarou ako v nemocnici na prepotenom lôžku a napchatý liekmi.

Štefan Chrappa (38) je slovenský spisovateľ, básnik, hudobník a náboženský redaktor. Hrá na gitaru a spieva v metalových kapelách Čad a Vandali. Píše knihy pre deti, cestopisy, poviedky a romány, ktoré vydáva vo vlastnom vydavateľstve Limerick. Je ženatý, má jednu dcéru.

Texty sú dôležitou súčasťou hudby a nesú rôzne posolstvá. Čo chcete nimi povedať vašim fanúšikom?

Vždy ide o metaforu niečoho. Keď sa ateisti pozerajú na veriaceho človeka, tak majú predstavu, že by nemal mať v sebe zlo. To je naivné. Veriaci človek má v sebe dobro aj zlo, dokonca môže mať niekedy toho zla v sebe viac. Lenže viacej bojuje a je odhodlaný kráčať po dobrých cestách.

Takže vy takto vyjadrujete to zlo?

Zlo aj dobro a boje medzi nimi, ktoré nosím vo svojom srdci.


Vo Svätom písme sa hovorí „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom." Vo vašej pesničke Kofola spievate o niečom inom. Ako sa vnútorne vyrovnávate s týmto paradoxom?

Keď čítame starozákonné žalmy kráľa Dávida, tak sú tam žalmy, ktoré oslavujú Boha. Potom sú ale preklínacie žalmy, v ktorých ich autor prosí Boha, aby zničil jeho nepriateľov. Dokonca je tam vyjadrenie, že kto chytí nemluvňa z nepriateľského národa, nech ho hodí o kameň. Ako si teraz toto máme vysvetliť, keďže sme kresťania a čítame o zabíjaní? Musíme to preto vnímať metaforicky, všetko to je metafora.

Hovoríte o metafore, ale prečo používate expresívne výrazy?

Vo všetkom sa zrkadlí moja túžba po pokoji vyslovená absolútne expresným spôsobom, ktorý prekračuje rámec slušnosti. Keď to ale zoberieme v biblickom rozmere hriechu, tak tieto výrazy nie sú hriešne, kým niekoho neponižujú. Človek by mal navyše rozoznávať, v akej spoločnosti komunikuje. Inak hovoríme s malým dieťaťom, inak s politikom a inak na spovedi. Mali by sme byť zrozumiteľný na všetkých miestach, kde sa nachádzame.

Takže vy len chcete byť zrozumiteľný pre vaše publikum?

Áno a text musí byť aj skratkovitý. To nie je o veľkých omáčkach a musí to znieť až sloganovito.

 

Pri nakrúcaní dokumentu o sakrálnych pamiatkach miestnych najviac fascinovala motorka

Teraz ste dokončili dokumentárnych seriál o sakrálnych pamiatkach na Slovensku. Obraz muža, ktorý dôjde na motorke ku kostolu a v rifliach a koženej bunde rozpráva rôzne pozoruhodnosti o kostoloch je na konzervatívnom Slovensku priam neuveriteľný. Nemal s tým niekto problém?

Práve na konzervatívnom Slovensku je to trošku príťažlivé. Stále si predstavujeme, že by takéto veci mal robiť človek v roláku, ktorý rozpráva svätou fistulou. My sme ale chceli dosiahnuť, aby to bolo ľudské a prirodzené. Primárne ani nejde o náboženský dokument, aj keď sú tam kostoly a synagógy, ale je to urobené cez prizmu architektúry.

Počas svojich ciest ste určite stretli aj veľa veriacich. Ako vás vnímali?

Každého fascinovala motorka (úsmev). Samozrejme, hlavne v dedinách pozerali, čo sa to deje. Ľudia boli všade veľmi príjemní a prajní. Po nakrúcaní za nami chodili a ukazovali, čo všetko na kostole opravili a čo všetko ešte opraviť potrebujú. Sú pyšní na to, čo v dedine majú. Na druhej strane sú miesta, kde sú nádherné kostoly ale s deravou strechou. Bohužiaľ, je tam málo veriacich a nemajú na opravu peniaze. Takže sme videli aj priamy dopad chudoby na sakrálne stavby.

Počas nakrúcania ste prešli katolícke, gréckokatolícke, protestantské kostoly, ale aj židovské synagógy. Nechýbala vám k väčšej rozmanitosti aj mešita? Veď Slovensko je posledná krajina v Európe, kde nie je.

Neodpoviem asi priamo, ale toto je moja skúsenosť. Chodil som často do Bosny a Hercegoviny, kde žijú Srbi ako pravoslávni, Chorváti ako katolíci a Moslimovia. Keď sa tam človeku pokazí auto, tak vám všetci odporučia moslimský autoservis, lebo v ňom vás neoklamú. Keď som ale prechádzal cez dedinu, s väčšinovým moslimským obyvateľstvom, bolo to po vojne, tak tam bol katolícky a pravoslávny kostol zrúcaný, ale stála tam nová mešita. O dedinu ďalej to zas bolo naopak. Čiže mi je ťažko odpoveď, čo mi chýba, skôr ide o skúsenosť. Musíme byť najlepší v tom, v čo veríme, bez toho, aby sme utláčali iných.

Sledujte naše rozhovory aj na Facebooku


Prosili sme o zázrak, napokon my sme zázrakom pre našu dcérku

Okrem hudby píšete knihy, zvlášť knihy pre deti, ktoré sú, nazvime to, „iné". Spomeňme názvy ako Havinkovo hovienko alebo O smradľavej teniske. Ako ste sa k tomu dostali?

Napríklad Havinkovo hovienko vzniklo na objednávku. Kamarát mal malého lumpa, ktorý sa nechcel naučiť čítať. Poprosil ma preto, aby som niečo vymyslel. Tak vznikla táto knižka. Chlapec sa ju naučil celú naspamäť a napokon sa vďaka tomu naučil aj písať. Každý v správnej chvíli potrebuje nejaké nakopnutie a tí ľudia, ktorí dokážu nakopnúť, tak to sú dobrí učitelia. Preto tieto knižky majú ambíciu - zabávať, poúčať a dojímať.

Kto alebo čo je vašou inšpiráciou?

Vnímam okolie, všímam si ľudí a deti si stále fičia na hovienkach a prdoch (úsmev).

Vy ste si s manželkou adoptovali malú dcérku. Predtým ste sa roky snažili o vlastné dieťa. Toto nenaštrbilo vašu vieru?

V čase, keď dieťatko neprichádzalo, tak sa otvárali veľké životné otázky. Človek sa začne pýtať, prečo ja a začne prosiť o zázrak. Napokon ale volanie po zázraku skončí tak, že človek pochopí, že on nemusí prosiť o zázrak, lebo on je tým zázrakom pre niekoho iného. Pre niekoho, kto potrebuje ten zázrak oveľa viac. A v tomto prípade to bola naša dcérka.

Vy ste tú bolesť otočili na radosť.

Áno. Keď človek neťahá k sebe, iba otvorí náruč, tak vtedy to dáva zmysel.

Toto sú tie momenty, kedy ste sa ešte viac utvrdili vo vašej viere?

Viera je každodenný boj. Nebudím sa s kamennou vierou. Stále prichádzajú nové otázky a tým pádom aj hľadanie nových odpovedí. Čiže mám základ, z ktorého neustúpim a od neho sa už len pohybujem a hľadám odpovede.

 

Katolícka cirkev na Slovensku funguje veľmi dobre

Aký je váš vzťah k súčasnej cirkvi?

Cirkev je veľkým klenotom a robí veľmi veľa dobrého vo svete. Napríklad zmenila ponímanie ženy v spoločnosti. V niektorých kultúrach je žena stále podradná, toto v kresťanstve nie je. Treba sa ale vyvarovať sektám, lebo keď sa odniekiaľ neviete pohnúť, tak to nie je dobre. Pravá cirkev a náboženstvo nedáva veriacemu putá ale krídla.

V roku 2013 sa na čelo cirkvi postavil pápež František, ktorý vystriedal konzervatívneho Benedikta XVI. Ako vnímate jeho pontifikát?

Boli sme dvakrát na turné v Brazílii, kde sme stretli kňazov, ktorí pracovali na misiách. Oni sú vynikajúci spovedníci, lebo im sa spovedajú ľudia z násilností alebo vrážd. Potom, keď sa títo misionári vrátia do Európy, tak na naše klasické hriechy hovoria, že sa v nich netreba umárať, ale treba ísť po podstate, a to je vzťah k Bohu a ľuďom. Toto sa zrkadlí aj v pápežovi Františkovi, ktorý je nositeľom veľkého svetla. Navyše žijeme jedno z najlepších období cirkvi a toto je pápež, ktorý slúži.

Priblížil cirkev bližšie k ľuďom?

Áno, bez toho, že by uhol z podstaty a od pravdy. Kristus je láska a autenticky pokračujme v tomto posolstve. Nemáme, čo skrývať a nemáme čo ani odsudzovať.

A čo cirkev na Slovensku? Ako vidíte jej pôsobenie?

Katolícka cirkev na Slovensku, ktorej som súčasťou, podľa mňa funguje veľmi dobre. Kostoly sú plné, biskupi vnímajú situáciu ľudí, veriacich, ale aj kňazov. Mnohých ľudí z cirkvi poznám aj osobne a viem, že ju majú radi a zaujímajú sa o ľudí. Dobrý pastier je na čele stáda a vedie. Zlý pastier je vzadu a ovce ženie. Dobré je, že my ešte stále máme pastierov, ktorí sú na čele.

Nevnímate obrovský kontrast medzi súčasným pápežom a slovenskou cirkvou? Nie je v určitých prípadoch pápežskejšia ako pápež?

V istom zmysle sa môže zdať konzervatívnejšia. Katolícka cirkev je ale obrovská inštitúcia a musíme zabudnúť na to, že zmeny nastanú zo dňa na deň. Niektoré zmeny potrebujú čas, aby sa overili. V súčasnosti máme celibát tisíc rokov. Osvedčil sa? Neosvedčil sa? Možno to bola len skúšobná doba. Teraz si dajme čas päťsto rokov, kedy by sa katolícki kňazi mohli sobášiť. Toho sa však nedožijeme, no my žijeme dobu, kedy chceme všetko hneď. A práve z tohto dôvodu sa môže stať, že niektoré kruhy v cirkvi sa zdajú byť konzervatívnejšie.

Robíte rôzne aktivity, ktoré ukazujú vieru v inom svetle. Nepovažujete sa za jej popularizátora?

Každý kresťan by mal byť popularizátorom viery. Svätý František hovoril, že svedčíme už vtedy, keď vyjdeme na ulicu a ak je to potrebné, tak svedčme aj slovami. Osobne mám tieto veci rád a snažím sa to podávať ľuďom zrozumiteľne.

Slováci sú považovaní za kresťanský národ. Kde nás z pohľadu kresťanského života najviac tlačí topánka?

Jeden politik zo Západu sa raz na adresu slovanských národov vyjadril, že najmenej slúžiť chcú tie národy, ktoré nič iné nevedia. Teda, aby sme boli ochotnejší k nezištnej službe, ale nebyť sluhami.


Štefan Chrappa rozhovor autorizoval.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?