11. 09. 2018 06:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Obišiel svet na Pionieri: Čakali sme koniec, keď nás so samopalmi nahnali do dvora s dobytkom

Marek Slobodník v rozhovore porozprával, čo všetko zažil na cestách a aké ma ďalšie plány do budúcnosti.

Marek Slobodník v kazašskom meste Beyneu ukončil svoju cestu okolo sveta. Samozrejme, v kamarátových plavkách
Marek Slobodník v kazašskom meste Beyneu ukončil svoju cestu okolo sveta. Samozrejme, v kamarátových plavkách Foto: Marek Slobodník

Marek Slobodník po niekoľkých rokoch ukončil svoju cestu okolo sveta na Pionieri, ale aj Jawe 250. Všetko sa to začalo cestou po Slovensku, neskôr do Rumunska až sa napokon ocitol v Kazachstane. Práve etapa k Aralskému jazeru sa stala prvou za jeho dobrodružstvom, ktorým si splnil svoj veľký sen.

Čo sa dočítate v rozhovore s Marekom Slobodníkom?

Prečo začal jazdiť na Pionieri?
Ako sa dostal k myšlienke, že na motorke urobí cestu okolo sveta
Ako sa pripravoval na cestu
Či mu išlo na cestách o život
Čo ďalšie plánuje

Marek Slobodník
Marek Slobodník Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Po niekoľkých rokoch a viacerých etapách ste zavŕšili svoju cestu okolo sveta na Pionieri. Ako sa cítite?

Dobre, lebo som mal sen, že do tridsiatky chcem obísť celý svet, čo sa mi vlastne podarilo.

Ako sa tento sen rodil?

V podstate táto myšlienka začala vznikať už po prvej väčšej ceste, kedy sme sa na Pionieroch vybrali do Kazachstanu k Aralskému jazeru. A teraz pár týždňov dozadu som sa tam dostal opäť, čím som vlastne celú cestu okolo sveta ukončil. Ide o veľmi ťažko opísateľný pocit, lebo som to zvládol na strojoch, ktoré dnes používajú len dedovia, keď idú do obchodu alebo do krčmy (úsmev).

Cesta po Slovensku v roku 2008
Cesta po Slovensku v roku 2008 Foto: Marek Slobodník
 

Spomínate motorky, ktoré sú dnes už len dedinskou raritou. Prečo ste si v dobe lacných leteniek zvolili práve Pioniera?

V roku 2008 som skončil strednú školu a s kamarátom Rasťom sme veľmi chceli stať motorkármi. Ako čerství absolventi sme však nemali žiadne peniaze. Jediné, čo sme si mohli dovoliť, bol práve spomínaný Pionier, ktorý som vtedy kúpil asi za 5000 korún. Následne sme sa vybrali na cestu okolo Slovenska, z ktorej sme boli veľmi nadšení. Rok na to sme si piati kamaráti naplánovali cestu mimo Slovenska, a to do Rumunska a späť. Takéto cestovanie sa stalo našou drogou a o rok na to sme sa vybrali na spomínanú cestu do Kazachstanu.

 

V Afrike sme išli tridsiatkou asi 15-tisíc kilometrov

V tomto momente ste však ešte ani netušili, že cesta do Kazachstanu bude začiatkom vášho putovania okolo sveta.

V podstate nie. Na tejto ceste bol s nami aj kamarát a zároveň fotograf Stano, ktorý spravil nádherné fotky. Z nich sme napokon urobili krátky film, ktorý vyhral na jednom známom festivale motorkárskych filmov. Odvtedy nás hlavne ľudia z motorkárskych kruhov začali spoznávať. Takto sa o nás dozvedel aj Dan Přibáň, ktorý v tom čase prešiel na žltých trabantoch Afriku, a následne plánoval ďalšiu cestu po Južnej Amerike.

Cesta do Kazachstanu v roku 2010
Cesta do Kazachstanu v roku 2010 Foto: Marek Slobodník
 

Na túto cestu sa mu ponúkal aj Poliak Tomek, ktorý jazdil na Maluchovi (Fiat 126, pozn red.). Dan ho najprv odmietol, ale pri objednávaní kontajnerov zistil, že sa mu do nich zmestia len dva trabanty, ale k nim sa ešte zmestí práve Maluch. Takto vznikla česko-poľská expedícia. Dan už v tomto momente z toho chcel spraviť medzinárodnú výpravu a spomenul si na mňa. Ja som ponuku prijal, ale môj Pionier by aj napriek úpravám za autami nestíhal. Preto som narýchlo kúpil Jawu 250. A takto okrem Pioniera vznikli aj cesty na Jawe.

Pred rokom ste sa už však vybrali na vlastnú veľkú profesionálnu expedíciu skrz celú Afriku.

Áno, išli sme piati motorkári. Jeden bol profesionálny fotograf, ďalší profesionálny kameraman, dvaja mechanici a ja.

Marek Slobodník a fotograf dostali maláriu
Marek Slobodník a fotograf dostali maláriu Foto: Marek Slobodník
 

Tento rok ste absolvovali cestu z Indie na Slovensko. Hovorí sa, že najťažší krok je ten posledný. Platilo to aj v tomto prípade?

Všetky cesty boli ťažké. Veľmi náročná bola Afrika, lebo sme prešli 15-tisíc kilometrov na motorke, ktorá ide 30 km/hod. Navyše, ku koncu sme dostali maláriu a ja s fotografom najsilnejšiu. Ale asi je to pravda, že najťažší krok je ten posledný. Táto posledná cesta nebola síce papierovo ťažšia ako Afrika, ale bol som strašne unavený. Možno to bolo aj tým, že som mal len krátky oddych medzi cestou do Afriky a cestou z Indie. Prekonávali sme aj veľké prevýšenia, ani počasie nebolo vždy ideálne.

 

V malom meste v púšti sme strávili dva týždne, kým nám neprišla jedna súčiastka do auta

Naplánovanie takejto cesty určite nie je jednoduché. Čo všetko ste si vybavovali dopredu?

Určite víza, aby sme to nemuseli riešiť počas cesty. Potom prepravu, či už lodnú alebo leteckú. Veľmi dôležité sú očkovania, ale aj plánovanie samotnej trasy, ktorá sa však priamo na mieste kvôli rôznym nečakaným veciam zásadne mení. V neposlednom rade netreba zabudnúť na motorky, ktoré treba poriadne prichystať.

Čo ubytovanie alebo strava?

Toto vôbec nie. Skoro stále sme spali pod holým nebom a na jedlo sme sa vždy niekde zastavili.

Motorka nabalená na prasknutie
Motorka nabalená na prasknutie Foto: Marek Slobodník
 

Na motorku sa toho veľa nezmestí, na druhej strane na niekoľkomesačnú výpravu človek potrebuje zrejme dosť vecí. Ako ste riešili balenie?

Každá motorka má nejakú úlohu. Napríklad po tej Afrike bola jedna motorka vyčlenená pre veci súvisiace s fotografovaním, ďalšia pre kamerovanie, prvý mechanik mal všetky potrebné veci na opravovanie, druhý mechanik zas niesol všetky možné lieky, bandasky s vodou a benzínom. Ja osobne som niesol potrebné papiere a doklady, plus dva náhradné motory.

Hovoríte, že ste mali náhradné diely, dokonca motory. Stala sa vám aj porucha, ktorú ste nedokázali sami opraviť?

Len raz a nebolo to ani na motorke. Keď sme boli so žltými trabantmi v Austrálii, tak sa nám v púšti pri malom meste Leverton, kde žije asi 200 ľudí, pokazila kľúková hriadeľ v motore. Tu sme potom asi dva týždne čakali, kým nám neprišla kuriérom nová.

 

Najviac sa mi páčili ľudia v Sudáne, Azerbajdžane a Východnom Timore

Keď si odmyslíme základné veci ako doklady a peniaze, bez čoho by ste z domu určite neodišli?

Nejde o praktickú vec. Mám talizmany, ktoré si beriem na každú cestu. Jedným z nich je benzínový zapaľovač, s ktorým som nikdy nič nezapálil. Potom si beriem keramickú sošku sloníka, ktorá je už poradne obitá. A ešte plavky, ktoré mi požičal môj kamarát asi pred desiatimi rokmi. Už sa síce rozpadávajú, ale stále si ich beriem so sebou na každú cestu.

Cestovali ste teda po rôznych štátoch s rôznymi kultúrami a špecifikami. Mali ste pred niektorými krajinami predsudky?

Toto je asi vždy tak. Človek čaká jedno a príde úplne iné. Najvypuklejšie to bolo v Afrike. Išli sme cez Sudán a modlili sme sa, aby nás tam nikto nezabil. Napokon tam bola najväčšia pohoda z celej cesty. Ľudia si nás vôbec nevšímali, vôbec sme tam nehladovali, hocikde sme v pokoji prespali. Na to prišla Etiópia, ktorú všetci vychvaľovali, ale nakoniec to bola najhoršia časť etapy. Ľudia po nás hádzali skaly a zažili sme tam veľmi nepríjemnú situáciu. V jeden večer sme išli spať za mesto, ale zrazu nás predbehlo auto s asi desiatimi Etiópčanmi so samopalmi na korbe. Ani jeden nevedel po anglicky, ale pochopili sme, že ďalej už nemôžeme ísť. Tvrdili o sebe, že sú policajti, lenže nemali uniformy, len boli zahalení v nejakých dekách. Napokon sme s nimi išli podľa ich slov na policajnú stanicu, kde sme mali byť chránení. Ocitli sme sa napokon pred nejakým dvorom s dobytkom, do ktorého nás s tými samopalmi nahnali. Vtedy sme si naozaj mysleli, že toto je náš koniec. Nakoniec to bola naozaj policajná stanica a fakt nás chceli len ochrániť. Ráno sme v poriadku odišli.

Muž so zbraňou v Etiópii
Muž so zbraňou v Etiópii Foto: Marek Slobodník
 

Na cestách ste zrejme stretli mnoho rôznych ľudí. Boli všade ochotní vám pomôcť?

Určite v spomínanom Sudáne, ale ľudia sa mi veľmi páčili aj v Azerbajdžane. Taký bonus bol Východný Timor, kde nám ľudia na uliciach kývali, veľmi radi nám bez akéhokoľvek nároku pomohli. Bolo tam aj perfektné jedlo a ide o veľmi krásnu krajinu, ktorá sa ešte ukrýva pred masovým turizmom.

A opačne?

Určite spomínaná Etiópia. Neskôr som sa rozprávali s ľuďmi, ktorí tam boli a hovorili, že chodci a vodiči áut nemajú zlé skúsenosti, ale po motorkároch a cyklistoch hádžu kamene. A to aj po miestnych.

Asi nemajú radi ľudí na dvoch kolesách (úsmev).

Zrejme (úsmev).

 

Keď černoch na nás vytiahol pištoľ, tak sme mu nastriekali do očí kaser a utiekli sme

Okrem Etiópie máte ešte zážitok, kde vám išlo o zdravie, možno o život?

V Južnej Amerike v Guayane, konkrétne v hlavnom meste Georgetowne, sme fotili ľudí. Zrazu k nám pristúpil černoch s kabátom, kde mal množstvo vecí a spýtal sa nás, či nechceme niečo kúpiť. Skôr sme nič nechceli, ale potom sa fotograf Kubo spýtal, či nemá marihuanu. Razom sme sa ocitli v tmavej uličke, kde si pýtal od nás peniaze a že následne donesie marihuanu. S tým Kubo nesúhlasil, a oponoval, že obchod musí prebehnúť z ruky do ruky. Černoch na to vytiahol obrovskú mačetu a vypýtal si peniaze. Kubo mu však odriekol, že on nechce mačetu. Tak vytiahol pištoľ, kedy som už začal cúvať, Kubo mu nastriekal kaser do očí a utiekli sme preč. Ešte si spomínam na divokejší Pakistan a Egypt, kde sme mali aj policajný sprievod. A práve v Pakistane som sa dal do rečí s jedným policajtom, či už zažili aj nejakú prestrelku. Len odvetil, že dnes ešte nie (úsmev).

Motoristov by možno zaujímali aj ceny benzínu vo svete.

Asi najlacnejší som tankoval v Egypte za 15 centov za liter, v Sudáne bol 30 centov a potom sa to pohybovalo od 50 do 80 centov, okrem Európy, kde sme už v priemere platili 1,5 eura.

Druhou veľkou témou je kvalita ciest. Čo všetko ste zažili?

V štátoch, cez ktoré sme išli, boli hlavné ťahy veľmi dobré. Človek však potom odbočí niekde mimo a na asfalt treba zabudnúť. Takže my sme ešte na tom dobre, že máme aspoň asfaltové cesty aj mimo hlavných ciest.

Na ceste po Afrike v roku 2017
Na ceste po Afrike v roku 2017 Foto: Marek Slobodník
 

Každá z ciest trvala niekoľko mesiacov. Čím sa živíte, že ste mohli na tak dlho odísť?

Strašne veľa času zaberie strihanie filmu, príprava prezentácií, nejaká reklama, takže teraz sa venujem len tomuto projektu, ktorý ma dokáže uživiť.

Môžete prezradiť, na koľko eur vás vyšla jedna cesta?

Rôzne. Závisí od destinácie, lebo je podstatné či potrebujete dostať stroje v kontajneroch na iný kontinent alebo aké víza potrebujete.

Tak si porovnajme prvú a poslednú cestu.

Do Kazachstanu to vyšlo asi na 1500 eur na osobu a boli sme štyria. Poslednú neviem ešte presne zhodnotiť, lebo všetko riešil Dan. No Afrika vyšla na osobu asi 6000 eur. Tu sme však kupovali drahšiu techniku, trajekt do Afriky či víza a letenky.

 

Ľudia v mnohých štátoch žijú horšie ako Slováci, napriek tomu až tak nenadávajú

Do tridsiatky ste teda obišli svet. Aké sú vaše ďalšie plány?

Mám tajné nápady, o ktorých ešte bohužiaľ nemôžem rozprávať. Môžem ale prezradiť, že chcem ísť na motorke na motorkársky zjazd „Na kraji sveta", ktorý sa koná vo Vladivostoku a odtiaľ by som sa vracal cez Ameriku. Potom mám v pláne ešte jeden autový projekt, ale až kým nezoženiem to správne auto, tak o tom nemôžem viac povedať. A navyše ma začalo baviť aj lietanie na paraglajde, v ktorom by som sa chcel zdokonaliť.

Na Slovensku sa boríme s rôznymi problémami, vy ste však videli krajiny, kde by takéto problémy boli asi len maličkosťou. Ako sa zmenil váš pohľad na svet po tejto obrovskej skúsenosti?

Hlavne som si uvedomil, že na Slovensku sa máme viac ako dobre. Veď v 80 percentách štátov sveta žijú ľudia doslova z ruky do úst. Napriek tomu vedia byť ľudia veselí a šťastní. Mohli by sme preto niekedy prestať nadávať a užívať si pohodu, ktorú tu oproti iným krajinám máme.


Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?