Správy z vášho kraja:
13. 11. 2018 06:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak, Martin Dančiak

Foodbloger ČOJE: Ak dám tip na dobrý langoš, nemá šancu ani jedlo z michelinskej reštaurácie

Daniel Feranec patrí medzi najznámejších foodblogerov na Slovensku, ktorého na sociálnych sieťach sledujú tisíce ľudí.

Foodbloger Daniel Feranec
Foodbloger Daniel Feranec Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Foodbloger Daniel Feranec alias ČOJE sa gastronómii, ale hlavne street foodu venuje už niekoľko rokov. Už dnes ho sledujú tisícky ľudí, a ak dá nejaký dobrý tip na jedlo, veľmi ľahko sa môže stať, že na druhý deň sa budú pred stánkom alebo bistrom tvoriť rady. Bratislava podľa jeho slov hrá v tejto oblasti prvú ligu, klobúk však skláňa aj pred Košicami.

Čo sa dočítate v rozhovore?

Čo všetko sa dá predstaviť pod pojmom street food
Čo všetko okrem jedla k tejto kultúre patrí
Ako sme na tom v porovnaní so svetom
Či sa v street foode prejavuje trend zdravého stravovania
Ako odhaliť kvalitný street food
Či dáva podniku aj viacero šancí

Pracovali ste v oblastiach, ktoré nemajú nič spoločné s gastronómiou. Neskôr ste sa dostali do reklamnej branže. Ako došlo k tomu, že ste sa začali venovať gastronómii a špeciálne street foodu?

Dospel som k tomu cez reklamu a s tým súvisiace sociálne siete. Vďaka tejto práci som sa tak stále pohyboval v tomto svete. Zisťoval som, ako funguje a čo funguje na ľudí. Hľadal som tému, ktorá by mi denne nepohltila veľa času. Začal som preto rozmýšľať nad tým, čo robím každý deň a vyšiel mi z toho street food.

Ale zrejme vás to aj baví.

Určite áno. Nebolo to tak, že som predtým chodil niekde do vývarovní a až teraz som začal jesť street food (úsmev). Ten som samozrejme jedol aj predtým.

Zo začiatku ste jedlá hodnotili anonymne, len pod prezývkou ČOJE. Neskôr ste sa rozhodli ukázať aj svoju identitu. Prečo?

Po čase už veľa ľudí vedelo, že ČOJE som ja, a hlavne to vedeli aj podniky, do ktorých som často chodil. Navyše som už chcel začať robiť veci, ktoré sa vylučovali s anonymitou.

Prečo ste hneď nezačali publikovať pod svojím menom?

Nešiel som s tým do toho, že budem slávny foodbloger. Skôr išlo len o zaujímavý obsah a o vytváranie si nejakej komunity ľudí na sociálnej sieti, čo malo svoje čaro. Až neskôr nastal okolo influencerov ošiaľ, vďaka čomu vznikli rôzne samostatné značky. A možno aj pod týmto vplyvom začalo byť pre mňa zaujímavé vyjsť z tajomnosti.

 

Na oko podradné jedlá sa zrazu vyvinuli a dokázali byť rovnocenné klasickým jedlám

Čo všetko sa dá predstaviť pod pojmom street food?

Musím sa priznať, že tento pojem podľa mňa úplne nevystihuje skupinu jedál, o ktorej sa bavíme. Street food znamená, že si človek kúpi jedlo na ulici zo stánku, je ho pod holým nebom a nepotrebuje k nemu žiaden veľký servis. Podľa mňa však, keď si zoberiem bistrá, ktoré sú síce pod strechou a človek si aj dá dole bundu a sadne si, tak majú stále bližšie k street foodu ako ku klasickej reštaurácii. Z tohto dôvodu by som k street foodu priradil aj „bistroscénu", keďže aj oni majú svoje foodtruckové verzie.

Týmto pádom sa street food zrejme nedá celkom presne zadefinovať.

Bolo by dobré nájsť lepší názov, ako napríklad „urban food", ale to je fakt hrozné slovo (úsmev). Proste slovo, ktoré by zahrnulo jedlo, za ktorým nie je vysoká gurmánska kultúra ako stolovanie a príprava, ale jedlo, ktoré vzniklo v kultúre, v ktorej človek trávi veľa času vonku a samotné jedlo nie je pre neho udalosť, ale skôr súčasť jeho pracovného alebo voľného dňa.

Teraz to poviem úplne jednoducho. Človek je hladný a tak si kúpi nejaké jedlo na ulici. Prečo sa okolo toho vytvorila taká kultúra?

Pretože, tieto akoby na oko podradné a rýchle jedlá sa zrazu vyvinuli a dokázali byť svojou kvalitou aj chuťou veľmi zaujímavé a zároveň konkurencieschopné klasickým jedlám. Vidím to aj ja na svojom Instagrame, keď dám post s nejakým hamburgerom, tak ho ľudia oveľa viac lajkujú, ako keď dám post z dvojhviezdičkovej michelinskej reštaurácie.

Čo všetko okrem jedla k tejto kultúre patrí?

Nie je to o kultúre, do ktorej niečo patrí. Street food je jedna množina, ktorá sa viac či menej prelína s inými množinami. Je za tým „do it yourself" kultúra (voľne preložené urob si sám, pozn. red.). Ako chcú ľudia niečo tvoriť, tak to môžu robiť bez toho, aby potrebovali vybaviť strašne veľa vecí. Ak chce niekto vyrábať mydlo, tak to robí doma, založí si profily na sociálnych sieťach a spustí predaj. Nič zložité a ťažké. A sem patrí aj street food. Veď aj prevádzky si veľakrát zakladajú ľudia, ktorí boli predtým usadení v kanceláriách. Takéto zamestnanie im však prestalo vyhovovať a vymenili ho za svet, v ktorom sa cítia slobodnejší.

 

Langoše sa nepredávajú len na ulici, renesanciu prežívajú aj vo vysokej kuchyni

Pamätáte si ešte úplne začiatky street foodu v Bratislave?

Začiatky street foodu môžu byť pokojne langoše a „vopcháčiky", ktoré sa predávali ešte za socializmu. Pamätám si ale zlom, ktorý nastal so vznikom kaviarne Shtoor. Tá potom inšpirovala podobné bistrá ako U Kubistu alebo St. Germain, ktoré sa stali veľmi populárnymi. Toto následne inšpirovalo aj ďalších ľudí, ktorí si začali vyrábať vlastné jedlá. Súviselo to aj s tým, že ľudia začali viac cestovať a navyše prišla generácia, ktorá nezažila socializmus a nevidela žiaden problém v založení si vlastnej prevádzky.

Spomínali ste langoše a iné socialistické relikty. Nemyslíte si, že z Bratislavy postupne miznú?

Langošov je možno trochu menej ako by ich malo byť, lebo aj keď dám nejaký na Instagram, tak sa ľudia za tým idú zblázniť. Je pravdou, že už nemôžu konkurovať hamburgerom, ale v hipsterskej scéne je však veľmi populárne aj retro, takže ani o takéto jedlá sa veľmi nebojím. Napríklad veľkú renesanciu langošov som postrehol vo „vysokej kuchyni". Dal som si ho v Baroze, aj v Akademii v Trnave, ktorú vedie známy šéfkuchár Lukáš Hesko. To je veľmi zaujímavý úkaz.

Kam sa posunul street food v Bratislave v priebehu posledných rokov?

Už to prestalo byť len o kopírovaní a prevádzky prinášajú vlastné veci. Veľkú úlohu však zohrali etnické jedlá, hlavne prienik ázijskej kuchyne. Pamätám si, že asi pred šiestimi rokmi som sa bol najesť v čínskej reštaurácii v Mlynskej doline, kde som chodieval na „kura so zvláštnou chuťou" (úsmev). Toto jedlo síce vyzeralo orientálne, ale z veľkej časti to bola taká „európska čína". Vtedy som si všimol, že kuchár, ktorý tam varil, jedol jedlo, ktoré vôbec nebolo v ponuke. Vyzeralo zaujímavejšie a oveľa viac sa približovalo k jedlám, ktoré vnímame z cestopisov. O takéto jedlá sa postupne začali zaujímať aj ostatní ľudia. Prelomom bola „Miletička", kde Vietnamci okrem klasickej ponuky začali ponúkať aj ich tradičné jedlá. Zaujímavé je, že v súčasnosti tam už nenájdete žiadne „kung-pao" ani „kura so zvláštnou chuťou," dostanete tam len autentickú vietnamskú kuchyňu.

Ako sme na tom v porovnaní so svetom? Už sme vôbec na úrovni, že sa to dá porovnávať?

V porovnaní miest, ktoré majú asi pol milióna obyvateľov, si ide Bratislava ťažkú prvú ligu. Keď si predstavím rovnako veľké mestá, tak ponuka, čo do kvality a rozmanitosti, je Bratislava veľmi popredu. Za väčšími mestami zaostáva predsa len ešte väčšou rozmanitosťou. Máme tu síce kvalitný Vietnam a Indiu, alebo Indonéziu, ale nemáme napríklad Afganistan alebo Srí Lanku. Na druhej strane poznáme thajskú kuchyňu, ale zas nejdeme do regionálnych rozdielov medzi severom a juhom, čo je už vo väčších mestách badať.

V Bratislave je miesto, kde si dáte vietnamské pho, v ktorom bude rajčina a inde ho budete mať čistejšie, pričom bude vyzerať ako slovenská hovädzia polievka. Na tomto už vidno rozdiel medzi severným a južným Vietnamom, ale my to ešte takto nevnímame.

Je nejaký druh street foodu, ktorý vám tu chýba, a pritom v zahraničí je úplne bežný?

Tieto jedlá nie sú úplne bežné, ale v zahraničí som ich našiel a teraz mi chýbajú. Určite medzi ne patrí laksa (pikatná polievka s ryžovými rezancami, ktorá je populárna v Malajzii, Sinagapure, Indonézii a južnom Thajsku, pozn. red.). Síce ju nájdete minimálne na dvoch miestach v Bratislave, ale ja som mal tú smolu, že moja prvá laksa bola dokonalá (úsmev). Toto isté mám aj s jedlom, ktoré sa volá kottu roti. Ide o indickú resp. srílanskú placku, ktorá je natrhaná a na nej je zelenina s mäsom. No bohužiaľ, u nás to nikto nepozná a nikto to nerobí.

 

Podniky by si mali dávať pozor aj na svetlo, aby mohla vzniknúť dobrá fotka jedla

V čom robia streetfoodoví predajcovia najväčšie chyby?

Dlhé obdobie bolo v Bratislave veľkým problémom udržanie si kvality, ale v súčasnosti to odstránila väčšia konkurencia. Podniky si musia dať pozor, aby si udržali štandard, pretože ľudia už nie sú takí verní ako v minulosti a keď kvalita poklesne, tak jednoducho odídu do ďalšieho podniku. Ja osobne mám subjektívne výčitky, ktoré nemusia znamenať, že to podnik robí zle, ale mne prekážajú. Nepáči sa mi napríklad, keď si podniky polepia okná a potom nevidno dovnútra. Navyše tak podceňujú svetlo, lebo keď si ľudia dajú jedlo a budú sa s ním chcieť pochváliť na sociálnej sieti, tak tá fotka nebude dobre vyzerať. Na prvý pohľad toto môže znieť hrozne, ale z pohľadu marketingu je to veľmi dôležitá vec.

Ako je to s cenami v Bratislave? Sú street foodové prevádzky, kde si kúpite hot dog za cenu hlavného jedla v reštaurácii. Je to podľa vás v poriadku?

Do mojich postov dávam málokedy cenu, lebo by sa o ničom inom ani nerozprávalo a zabíja sa tým diskusia o samotnom jedle. Sú bratislavské hamburgery, ktoré sú najlepšie v meste a stoja okolo osem eur, pričom podľa mňa by mohli stáť aj o dve, tri eurá viac. Na druhej strane sú zas hamburgery povedzme na dunajskej promenáde, kde ich predávajú za štrnásť eur, pritom tým osemeurovým nesiahajú ani po členky. Vždy je to asi o tej ponuke a dopyte.

Keď sa rozprávam s majiteľmi podnikov, tak som veľakrát prekvapený, že aj pri vyšších cenách sú stále plus mínus na nule. Vychádza to asi z toho, že ľudia sú zvyknutí na „menučká" za 4,50 a všetko nad túto hranicu je už pre nich drahé. A pritom tých osem eur za hamburger je pre prevádzkovateľa len hranica prežitia, keďže používa kvalitné suroviny a svojho zamestnanca chce aj adekvátne odmeniť.

Viete povedať, ako sú na tom aj iné slovenské mestá?

Áno už viem (úsmev). V lete som bol s priateľkou na ceste okolo Slovenska, kde sme si dopredu nič nerezervovali a až podvečer sme sa rozhodovali, v akom meste budeme spať. Vďaka tomuto som spoznal veľa priemerných miest, ale aj veľa výnimočných a konečne som si zmapoval kvalitu hamburgerov, keďže tie sú moja slabina. Takto som našiel skvelý hamburger v Banskej Bystrici, ale aj v Trnave a v Senici. Skoro som zabudol na Košice, ktoré majú niekoľko skvelých prevádzok a naozaj treba dať pre nimi klobúk dole.

Hovoríte, že ste cestovali po Slovensku, určite ste niečo precestovali aj po svete. Aké najbizarnejšie jedlo ste jedli?

Bol som na Islande a kúpil som si fermentovaného žraloka hákarl. Tento žralok, ktorý je ohrozený druh a ja som to bohužiaľ zistil až neskôr, žije v tak studenej vode, že ak chce prežiť, tak musí vylučovať moč do svojho krvného obehu. Preto, ak by ho človek hneď zjedol, tak by sa otrávil čpavkom. Kvôli tomu ho nechajú niekoľko mesiacov hniť a vďaka určitým procesom prestáva byť jedovatý. Človek podľa tohto popisu môže mať pocit, že je to neuveriteľná lahôdka, ale nie je to tak (úsmev). Toto mäso chutí príšerne a strašne zapácha. Až neskôr som zistil, že miestni ho zapíjajú špeciálnou pálenkou, aby ho vôbec mohli zjesť.

 

Street food jem každý deň, inak sa stravujem veľmi nudne

Stalo sa vám, že ste niekedy vycestovali mimo Bratislavu len kvôli jedlu?

Áno, do Senice (smiech). Sledujem jeden podnik na Instagrame a jedného dňa ma tak namotali, že som po robote sadol do auta a išiel si kúpiť hamburger. A bol výborný!

Teraz je trend zdravých a kvalitných potravín. Prejavuje sa to aj v street foode?

Existuje v Bratislave vegánsky stánok, ale inak nemám pocit, že by bol v Bratislave takýto trend. Ešte tu máme šalátovú kultúru, ale ja ju veľmi nevyhľadávam, keďže sa z toho vôbec nenajem.

Práve v zahraničí je táto šalátová kultúra veľmi trendová. Človek si zoberie šalát a zje si ho niekde na schodoch.

V tomto ponímaní už dlhšiu dobu fungujú „táckarne", ktoré síce nemôžeme považovať za stánky na ulici, ale ponúkajú zdravšie stravovanie. Človek si v nich môže naskladať rôzne šaláty, cícery, šošovice atď. Tieto miesta sú hlavne vychytené v častiach Bratislavy, kde je veľká koncentrácia kancelárií. Treba ale podotknúť, že vo veľkej miere sú otvorené len počas obedov, keďže neskôr sa majiteľom už neoplatí otvárať.

Ako často vy vlastne jete street food?

Asi každý deň, hlavne počas leta, keď radšej sedím niekde von ako vo vnútri. Inak sa stravujem veľmi nudne a varím si len veľmi jednoduché jedlá, keďže som príšerný kuchár.

Máte nejaký tip, ako odhaliť kvalitný street food?

Takéto overené postupy používam aj sám, keď sa dostanem do cudzieho mesta. Väčšinou sa pozerám na to, koľko miestnych ľudí čaká v rade na dané jedlo. Kde ich je veľa, tak je veľká pravdepodobnosť, že to bude dobrá voľba. Priznám sa však, že prvý raz v živote mi to nevyšlo v Lisabone. Mal som vyhliadnutý podnik, ktorý bol zatvorený, ale bol som hrozne hladný, tak som sa snažil nájsť niečo v okolí. Natrafil som na domáci podnik, kde robili ryby a rôzne mäsá, a na tieto jedlá stáli v rade domáci Portugalčania. Stál som v ňom asi 40 minút a musím povedať, že to jedlo bolo fakt zlé.

Vďaka vám sa množstvo ľudí dostane k prevádzkam, ktoré doteraz nepoznali. Ako ich ale objavujete vy?

Dostávam veľa tipov. Ľudia mi napíšu, kde im chutilo a strašne z nich cítiť želanie, aby som sa tam išiel pozrieť a potvrdil im, že je to naozaj dobré. Potom mám aj okruh známych, ktorí mi majú hneď povedať, keď niečo nové objavia. Veľakrát mi napíšu aj samotní prevádzkari, ktorých následne sledujem na Instagrame a keď sa mi zapáčia, tak sa tam idem aj najesť.

Už sa vám stalo, že sa vás niektorá prevádzka pokúšala „ukecať"?

Jasné. Stále sa to deje. O mne je však známe, že ja sa nenechám ovplyvňovať ani pozývať a nie to ešte, aby mi niekto zaplatil za pochválenie. Napriek tomu to stále aj keď opatrným spôsobom robia. Ja im však len napíšem, že takéto veci naozaj nerobím a oni už len na to odpíšu: „Jeej, to je super" (smiech).

 

Píšem len pozitívne recenzie, nemám chuť niekoho poučovať

Všimol som si, že väčšina vašich recenzií sa nesie v pozitívnom duchu. Negatívne nezverejňujete?

Áno, je pravdou, že píšem len v pozitívnom duchu. Ak mi niečo nechutí, tak takémuto jedlu sa vôbec nevenujem. Nezdá sa mi totiž zaujímavé mudrovať nad tým, prečo niečo nebolo dosť dobré a poučovať podnik, ktorý to môže pokojne robiť zo srdca a mať svoju cieľovú skupinu, ktorej takéto jedlo chutí.

Ako sa zachováte v situácii, keď vám v rámci jedného podniku niečo chutí a niečo zas nie?

V takomto prípade to napíšem. Mám pocit, že dané jedlo chválim, ale prispievam k tomu, aby sa ešte zlepšilo.

Dávate podnikom aj viacero šancí?

Áno dávam. Ale na mnohých miestach som bol len raz. Nie však preto, že by som voči nim prechovával zášť, ale kvôli tomu, že v Bratislave mám množstvo obľúbených prevádzok a nemám čas sa vracať k tým, ktoré ma nezaujali. Keď už však dám druhú šancu, tak sa mi viackrát stalo, že mi chutilo. Alebo naopak, sú miesta, kde mi chutilo štyrikrát a na piaty, šiesty, siedmy raz už nie a prestal som tam chodiť.

Množstvo ľudí vás teda sleduje kvôli vášmu názoru na jedlo. Kde by ste chceli ďalej posunúť túto aktivitu?

Za deň dávam minimálne jeden post, niekedy dva a ľudia mi stále píšu, kam by sa mohli ísť najesť. Tak z tohto dôvodu, ale aj z dôvodu zarobenia si, premýšľam nad aplikáciou. Mať proste „apku", kde by boli mnou odporučené podniky, ktorá by si cez nejakú reklamu minimálne na seba zarobila. Takto by som aspoň vedel odkázať ľudí, ktorí mi každý deň píšu na miesto, kde nájdu všetko potrebné.

Chceli by ste mať niekedy aj svoju vlastnú prevádzku?

Existuje jedlo, ktoré sa pripravuje veľmi jednoducho a chcel by som ho aj predávať.

A to je?

To teda nepoviem (smiech).

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?