26. 02. 2019 06:00 | POPRAD/Marcel Marcišiak

Ján Tribula: Mnohé nešťastia prefiltrujem, ale keď umierajú deti, povadím sa aj s Pánom Bohom

Dlhoročný redaktor Markízy v rozhovore porozprával o ťažších i ľahších chvíľach, s ktorými sa musel pri nakrúcaní popasovať.

Ján Tribula na túre v horách
Ján Tribula na túre v horách Foto: Archív Ján Tribula

Ján Tribula začínal v známej publicistickej relácii Lampáreň, až neskôr prešiel do spravodajstva. V Televíznych novinách sa spočiatku venoval mafiánskym vraždám, viac ho ale napĺňali témy, ktoré sa týkali obyčajných ľudí. Po deviatich rokoch sa rozlúčil s Bratislavou a presunul sa do Popradu, odkiaľ dodnes prináša reportáže zo svojho obľúbeného tatranského regiónu.

Čo sa dočítate v rozhovore s Jánom Tribulom

Prečo po škole pracoval v pitevni
Ako začínal v Markíze
Prečo sa po deviatich rokoch vrátil do Popradu
Podľa čoho si vyberá hostí na svoje túry
Prečo mu Adela Vinczeová odstrihla z ofiny

Ján Tribula v Markíze pracuje už 20 rokov.
Ján Tribula v Markíze pracuje už 20 rokov. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

V Markíze si už 20 rokov, takmer celý pracovný život pracuješ ako redaktor, čo je veľmi náročná práca. Musíš byť stále v strehu, prinášať nové témy. Ako sa po toľkých rokoch cítiš?

Akoby by to bolo predvčerom, keď som prvýkrát prišiel do Markízy, úplne si to pamätám. Čo je úžasné, tak aj po týchto 20 rokoch sa mi stále chce vstať ráno z postele a ísť do roboty a vôbec nemám pocit, že by ma to obťažovalo. Naozaj sa cítim tak, že ma práca baví a úplne ju milujem.

Nemal si predsa len niekedy chuť skončiť?

Takýto pocit som nemal. Občas sú ťažšie témy, ktoré ťažšie spracovávam, ale nikdy som nemal pocit, že by som s tým chcel seknúť.

 

Práca v pitevni ma naučila si vážiť život

Vyštudoval si trénerstvo so špecializáciou na jazdecké disciplíny. Po škole si však začal robiť v pitevni. Ako si sa tam ocitol?

Chvíľu, keď ma nezobrali na vysokú školu na Univerzitu veterinárneho lekárstva, som nechcel ostať doma ako nejaký povaľač. Hľadal som si tak prácu a našiel som v novinách inzerát, že hľadajú dokumentačného pracovníka súdneho lekárstva. Absolútne som netušil, o čo ide. Prišiel som tam také „mladé ucho" na konkurz, na ktorom bolo okrem mňa ešte zopár starších pánov. Nakoniec si ma vybrali, ale pamätám si, že prvý mesiac bol hrozný. Prísť ráno do pitevne a vidieť tam mŕtve telá a lekárov, ktorí zisťujú príčinu smrti, nebolo nič príjemné. Postupne som si trochu zvykol, ale nie úplne. Vydržal som tam jedenásť mesiacov a bola to pre mňa naozaj veľká škola. Táto práca ma naučila úcte k životu. K tomu, akí sme krehkí a ako náš život môže skončiť pre banálnu chybu, hlúposť, ako dokáže choroba s človekom zamávať.

Čo konkrétne si tam robil?

Zapisoval som protokoly z pitiev. Lekári mi teda diktovali, čo zistili a ja som úplne všetko zapisoval.

Ján Tribula ako 18-ročný v pitevni
Ján Tribula ako 18-ročný v pitevni Foto: Archív Ján Tribula
 

Z pitevne si sa presunul pred kameru. Najprv si s Markízou len spolupracoval až neskôr si sa stal jej zamestnancom. Čo konkrétne si robil v tomto medziobdobí?

Bol som externý spolupracovník a keď sa niečo udialo, tak som to išiel rýchlo nakrútiť. Neskôr som začal robiť vlastné autorské reportáže do relácie Lampáreň, ktorú moderovala Eva Černá. Ona si ma začala aj trochu „ofukovať" a keď zistila, že zo mňa niečo bude, tak ma pozvala do Bratislavy a povedala mi, že by ma veľmi chcela mať v tíme. Takže moje putovanie po Markíze začalo v publicistike.

Neskôr si prešiel do spravodajstva, kde si sa venoval aj mafiánskym vraždám. Pripomeňme si teda tieto roky, ktoré neboli veľmi bezpečné.

V Markíze som pôsobil aj v období, kedy mafiánske popravy boli naozaj na dennom poriadku. A ako benjamínka, ktorý nemal rodinu, ma tam vždy poslali. Priznám sa, že som si vtedy vôbec neuvedomoval, že to môže byť aj nebezpečné. Na tému som sa pozeral ako zapálený redaktor a snažil som sa, čo najlepšie zachytiť situáciu. Bolo to teda zvláštne obdobie a bol som takto pri desiatkach popráv.

Zažil si aj nejaké slovné alebo fyzické ataky?

Stretol som sa s hocičím. Samozrejme, nikomu nie je príjemné, ak nakrúcate človeka spájaného s podsvetím, okolo ktorého sa točia rôzni ľudia. Toto som sa však snažil vytesňovať a čo najviac eliminovať.

Strach išiel bokom?

Áno, strach išiel bokom, ale večer mi nebolo všetko jedno, keď som sa vracal domov.

Ján Tribula sa venoval aj mafiánskym vraždám (archívna snímka z roku 2002)
Ján Tribula sa venoval aj mafiánskym vraždám (archívna snímka z roku 2002) Foto: TV Markíza
 

Nič si teda nezažil také, čo by ti utkvelo v pamäti?

Zažil som situáciu, že sme nakrúcali na mafiánskom pohrebe a všetci z pohrebného sprievodu si zas nakrúcali mňa. Hlavou mi vtedy preletelo, že prečo to robia. Bolo to naozaj zvláštne.

A vieš prečo?

Netuším, ale asi to bola arogancia moci a zloba. Občas niečo aj povedali, ale to som radšej ďalej nešíril. Snažil som sa to eliminovať.

Čomu si sa okrem mafiánskych vrážd venoval?

Venoval som sa ešte témam zo života bežných ľudí.

Čo ťa viac bavilo?

Krimi témy sú vždy mimoriadne sledované a v scenári Televíznych novín sa redaktor dostane na úvod. Mne ale vždy najviac imponovalo stretnutie s obyčajnými ľuďmi a ich príbehy.

 

Nikdy sa nesnažím na niečo hrať, základom je byť slušný, milý a otvorený

Mnohí mladí, ktorí odídu z rodného mesta, sa zväčša už nevrátia. Ty si sa ale po takmer deviatich rokoch vrátil domov do Popradu. Prečo?

Každý, kto má pevné rodinné zázemie, tak ho rodinné puto ťahá späť. Navyše som mal v Poprade svoje kone a tréningové zázemie. Z Bratislavy som tak či tak do Popradu jazdil aspoň dvakrát do týždňa. Bolo to veľmi náročné a po deviatich rokoch som si povedal, že ak by som svoju prácu mohol robiť aj doma, tak by som sa vrátil späť. Umožnili mi to a bolo to pre mňa veľké splnenie sna.

Láska k rodisku ťa pritiahla späť.

Domov je pre mňa obrovská veličina. Navyše tvrdím jednu vec, že rodina nás nesmierne ovplyvňuje, a to, čo dostaneme v prvých rokoch života od našich rodičov, tak si potom so sebou nesmieme. A keď má človek v srdci pohodu, tak aj po deviatich rokoch v Bratislave si potom povie: „Bože, tá rodinná atmosféra mi chýba a chcem sa vrátiť."

Všimol som si u teba jednu vec a aj mladším kolegom sa u nás zvykne prízvukovať, že Jano Tribula vždy dostane respondenta pred kameru. Máš nejaký trik alebo grif, že sa ti to podarí?

Nikdy sa nesnažím na niečo hrať. Ľuďom vždy vysvetľujem, že by sa mali pred kameru postaviť, aby aj oni priniesli svoj pohľad na vec, pretože reportáž razom dostane iný rozmer. Základom je ale slušnosť a byť milý a otvorený.

Rómovia z osady pozvali na Vianoce Jána Tribulu k sebe domov
Rómovia z osady pozvali na Vianoce Jána Tribulu k sebe domov Foto: TV Markíza
 

Legendárne sa stali aj tvoje reportáže z rómskych osád. Ako je to možné, že Tribulu pozvú Rómovia aj k štedrovečernému stolu? Aj tam zohrala rolu slušnosť a autenticita?

Kedysi to bolo tak, že títo ľudia z osád chceli o svojej chudobe hovoriť, každému otvárali svoje príbytky. Doba sa však zmenila a aj oni sa začali hanbiť za to, ako žijú. Preto, keď tam ideme, tak sa im už trocha snažíme aj pomôcť. Samozrejme, veľkú rolu zohráva aj priateľstvo a nepovyšovanie sa. Potom sa aj im už ľahšie otvárajú dvere, ale aj srdcia.

Keďže chodievaš do týchto osád, máš nápad, ako ich začleniť do spoločnosti?

Žiadne dieťa sa na svet nepýta do takej alebo onakej rodiny. To rómske dieťa si nevybralo život v chatrči. Keďže však často nemá vzory, tak vyrastá, ako je prirodzené pre toto prostredie. Každý si však zaslúži šancu, aby mohol zmeniť svoj život. Toto však v našej spoločnosti chýba, lebo mi im nedávame žiadnu šancu. Stále sa na nich pozeráme, ako na niečo, čo nám prekáža. Ak by ale títo ľudia svoju šancu dostali, tak časť z nich by sa určite rada začlenila medzi majoritu. Verím tomu, že mnohí by dokonca boli aj úspešní.

 

V horách som pokorný a neraz sa aj bojím

Či už reportáže z rómskych osád alebo iné, ktoré sa týkali bežného života, spomínaš si na nejaké, ktoré by ťa zasiahli?

Niekedy doma po reportážach rozmýšľam, že ako ma dokázal svojím životným príbehom nadchnúť obyčajný človek a na druhej strane človek, okolo ktorého je veľký ošiaľ a hrá len na pózu. Najviac si preto vždy beriem z najobyčajnejších ľudí. Páči sa mi taký ten autenticky prežitý život, kedy prichádzajú problémy aj starosti, s ktorými sa človek so cťou a hrdosťou popasuje a nehľadá bočné uličky, ako so všetkým vybabrať. A podľa mňa takto mnohí Slováci aj fungujú.

V povolaniach, kde sa ľudia stretávajú s ľudskými nešťastiami, musia mať nejaký filter, aby sa od takýchto vecí odosobnili. Vybudoval si si už aj ty niečo podobné?

Mnohé nešťastia nejakým spôsobom prefiltrujem, ale keď umierajú malé deti, tak to vo mne zostáva. Vtedy sa aj mnohokrát povadím s Pánom Bohom, že prečo sa niečo také muselo stať.

Nedeľa už je spätá s tvojimi výletmi do Tatier v sprievode zaujímavých hostí. Tatry sú nielen krásne, ale aj nebezpečné. Dostali ste sa niekedy do situácií, keď vám nebolo všetko jedno?

Sú situácie, kedy mám pocit, že už idem na limite svojich možností. Neraz sa v horách aj bojím, ale myslím si, že sa za to netreba hanbiť, lebo práve strach môže veľakrát zachrániť život. Mám v sebe čidlo, ktoré mi povie, že už niečo nie je v poriadku. V horách som preto veľmi pokorný.

Museli ste niektorú z túr aj vzdať?

Áno, už sme vzdali niekoľko túr, lebo sa pokazilo počasie a nechceli sme ťahať čerta za chvost. Hory tu ostanú a môžem sa do nich vrátiť aj o týždeň. Ale čo z toho, keby by som tu už nebol?

Bez názvu2.png
Foto: Archív Ján Tribula
 

Ján Tribula na túre so známymi osobnosťami
Ján Tribula na túre so známymi osobnosťami Foto: Archív Ján Tribula
 

Inak, podľa čoho si vyberáš hostí?

Mám rád športovcov, ktorí majú za sebou kus driny. Mám rád obyčajných ľudí, ktorí prežili niečo zaujímavé. Mám rád ľudí, ktorí si ctia tradície a svojich predkov. A veľmi milé stretnutia sú s celebritnými turistami, ktoré sú vždy veľmi zábavné.

Už ti aj niekto odriekol pozvanie?

Nenazval by som to odrieknutie, ale hlavne známi ľudia majú málo času a turistika je závislá od počasia. Takže nikto nebol taký, čo by vyslovene odmietol.

Máš človeka, osobnosť, ktorú by si chcel na túru zobrať?

Veľmi by som sa chcel ísť nadýchať hôr v spoločnosti Petra Hámora, ktorý vyliezol na všetky osemtisícovky. Toto sa mi žiaľ ešte nepodarilo. Teraz si dohadujem turistiku s Petrom Bondrom, snažil som sa kontaktovať už aj Mareka Hamšíka a myslím, že by to mohlo vyjsť. Som však otvorený aj obyčajným ľuďom, ktorí zažili niečo, čím môžu iných inšpirovať, ale aj potešiť a povzbudiť.

 

V stajni sa cítim veľmi dobre a najviac autenticky

Hory sú tvoje hobby, ako aj kone, ktorým sa venuješ od malička. Dosiahol si s nimi viacero úspechov, teraz si aj oficiálnym trénerom v disciplínach jazdectva. Čo ťa najviac fascinuje na spojení človeka s týmto ušľachtilým zvieraťom?

Jazdecký šport je neuveriteľný v tom, že sú v ňom dve silné bytosti. Teraz je umenie toto prepojiť. Neublížiť tomu zvieraťu a zároveň dosiahnuť svoj cieľ. Nájsť tam tú radosť, potešenie, oddych či reset hlavy. Tak to ma fascinuje. Kone nás počúvajú, presne vedia, čo s nimi zamýšľame a niekedy nás upozorňujú na nebezpečenstvo. Raz som išiel po lese a zdalo sa mi, že je všetko v poriadku. Kôň však išiel veľmi zvláštne a o minútu na to sa pred nami vynorila črieda diviakov. On už jednoducho cítil, že sa niečo deje.

Hovoríš o dvoch silných osobnostiach. Zažil si, že si kôň s človekom vôbec nesadol?

Jasné. Jazdecký šport je o tom, že kto s kým viac vybabre. Či jazdec s koňom alebo kôň s jazdcom (úsmev). A niektoré kone si môžu z minulosti niesť zlý zážitok a proste si nesadnete. Vždy je to ale o hľadaní dôvery.

Bez názvu.png
Foto: Archív Ján Tribula
 

Práca s koňmi zaberie množstvo času, práca redaktora detto. Navyše spolupracuješ aj so Smotánkou a pripravuješ časovo náročné nedeľné reportáže. Spávaš vôbec?

Ja milujem spánok (smiech). Televízia mi vyhovuje aj preto, že v týždni, keď mám vymyslenú tému, si môžem aj do deviatej pospať. Ráno som dosť nepoužiteľný a potrebujem mať svoje rituály. Chvíľu si čítam, počúvam hudbu, trocha si poupratujem v hlave, lebo večer už na toto nemám čas.

Ak ráno začínaš neskôr, kedy večer končíš?

Ako kedy. Ak idem ešte ráno na kone, tak neskôr. Ak kone nestíham, tak ich aspoň idem večer pozrieť a skontrolovať či je všetko v poriadku. V stajni sa totiž cítim veľmi dobre a najviac autenticky.

A to je asi pre teba aj ten filter, čo sme spomínali.

Áno. Musíš mať v živote opozitum k práci, ktorá je často stresujúca a uponáhľaná. Mať jednoducho miesto, kde vypneš a len relaxuješ.

 

Adela mi odstrihla časť ofiny a ponúkala ju ľuďom

Trochu zabŕdnem aj do bulváru. V roku 2002 sa objavili v médiách články o tvojom blízkom vzťahu s Juliou, členkou dua TATU. Prezradíš s odstupom času, čo medzi vami dvomi bolo?

Tieto dievčatá boli na Slovensku na turné a ja som ho mapoval ako reportér. Stali sa z nás kamaráti a bulvár z toho už vyskladal spomínané veci. Dlho potom sme ešte ostali v kontakte.

Teraz už nie ste?

Nie, nie.

V jednom rozhovore si povedal: „So svojou dobrou kamarátkou, modelkou Simonou Krainovou, si stále vravíme, že moja ofina je jediná istota, ktorá na Slovensku ešte ostala." Stále platí? Nemusí sa Slovensko báť, že príde aj o túto istotu? (úsmev)

Mnohí riešia moju ofinu, ale keby som si ju raz dal ostrihať, tak zas by sa to riešilo. Preto som si povedal, že už to radšej nechám takto. Mimochodom, teraz som bol v relácii u Adely Vinczeovej a na konci zobrala nožnice a časť ofiny mi odstrihla a ponúkla ju ľuďom so slovami: „Keď budeme mať Janovu ofinu, tak sa vám nič na horách nestane." Hneď bol o ňu veľký záujem. A teraz neviem, či mám zvyšok skrátiť podľa Adely alebo si to už mám nechať dorásť (úsmev).

V závere sa vrátim ešte k tvojim uplynulým 20 rokom. Čo pre teba znamenali?

Pre mňa je tých 20 rokov v Markíze jedno z najkrajších dobrodružstiev, ktoré som zatiaľ v živote zažil. Práca s úžasným tímom ľudí, konkrétne mená ani nejdem menovať, lebo by sme tu sedeli do večera. Nie nadarmo sa hovorí, že Markíza je rodinná televízia, ale nie len navonok, ale aj dovnútra. Keď som do nej prišiel ako nováčik, tak som si myslel, že po čase budem na nových mladších kolegov žiarliť. Opak sa ale stal pravdou a vždy sa teším z nových ľudí, ktorí sú veľakrát veľmi inšpiratívni. Pre mňa je preto táto televízia niečo, čo by som nikdy nevymenil. Mám ju veľmi rád a ďakujem osudu a Pánu Bohu za to, že stále v nej môžem byť a pôsobiť.

Komentáre ( 0)