08. 04. 2019 06:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Trpela anorexiou od ôsmich rokov: Kým som kričala, že sa nenávidím, mama ma kŕmila (rozhovor)

Valentína Sedileková vyrozprávala, čo všetko jej choroba zobrala a s čím musí doteraz bojovať.

Valentína Sedileková
Valentína Sedileková Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Valentína bola dieťa ako každé iné. Vyrastala v milujúcej rodine s chápajúcimi rodičmi. Napriek tomu sa cítila byť menejcenná a svoju sebaúctu si spojila so štíhlosťou. Už ako osemročná po prvýkrát pocítila nepríjemnú úzkosť, keď v zrkadle uvidela svoje vypuklé bruško. Od tohto momentu sa u nej všetko stupňovalo, až to prepuklo v anorexiu. Ako Valentína spomína, dlho sa nechcela liečiť, zlom nastal, keď sa pokúsila o samovraždu.

Čo sa dočítate v rozhovore s Valentínou Sedilekovou?

Prečo ju prijal prezident Andrej Kiska
Aký podnet dovedie dieťa k tomu, aby riešilo svoju váhu
Ako vyzerali jej prvé prejavy počas choroby
Čo prežívala v tomto najhoršom období
Ako sa snaží pomáhať druhým ľuďom, ktorí majú podobný problém

 

Pred nedávnom vás prijal a ocenil prezident Andrej Kiska spolu s ďalšími ženami. Prečo?

To by som aj ja rada vedela (úsmev). Zrejme to bolo kvôli mojim iniciatívam, projektom a knižkám, čím som mu asi pripadala trochu inšpiratívna. Ja som si stále myslela, že som tam viac-menej do počtu, keďže spolu so mnou tam bolo deväť ďalších úžasných žien. Preto som veľmi vďačná, že som tam mohla byť.

Kancelária prezidenta vám to nezdôvodnila?

Zdôvodnili mi to tak, že hľadajú desať inšpiratívnych žien a radi by privítali aj mňa.

Čo vám povedal Andrej Kiska pri osobnom stretnutí?

Ten obed v podstate prebiehal tak, že každá sme mali popísať, ako vnímame Slovensko zo svojho pohľadu. Bola tam žena, ktorá sa venuje onkologickým pacientom, čiže ona hovorila z tohto pohľadu. Celeste Buckingham zase hovorila, ako vníma Slovensko z pohľadu imigrantky. No a ja som hovorila zo študentského pohľadu, ale aj z pohľadu slovenského zdravotníctva, školstva, teda v oblastiach, v ktorých sa pohybujem.

A aká bola odpoveď prezidentovi?

Okrem prezentovania stavu detskej psychiatrie som napríklad povedala jednu vetu: „Mám v živote jednu obrovskú výhodu a to je to, že žijem na Slovensku, lebo tu toľko veľa vecí nefunguje, že je na čom stavať a je čo zlepšovať."

Ako na to reagoval?

Zasmial sa. Veľmi sme sa o tom už podrobne nebavili, premostili sme to k školstvu a zdravotníctvu. Neskôr sme sa rozprávali, čo by som chcela robiť a kde by som chcela študovať. Spýtal sa ma, či by som nechcela ísť do politiky, na čo som odvetila, že veľmi rada, ale kedy, to je ešte vo hviezdach. Je to taký môj sen. Mojím cieľom je pomáhať druhým a reálne zlepšovať veci na Slovensku.

Valentína Sedileková počas rozhovoru
Valentína Sedileková počas rozhovoru Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Choroba sa vo mne vyvíjala roky

Spomínali ste, že ste prezidentovi hovorili aj o zdravotníctve. To súvisí s vašou minulosťou, kedy vás ako osemročné dievča začala trápiť anorexia. Aký podnet dovedie dieťa k tomu, že takto rieši svoju váhu?

Ťažko povedať. Ja by som tiež rada vedela, prečo som sa videla byť tučná, prečo som voči seba mala negatívny vzťah a prečo som voči svojmu telu pociťovala až nenávisť. Moja najživšia spomienka sa viaže na situáciu, kedy som bola s mamkou kupovať nohavice, a uvidela som svoje "tučné tehotenské bruško". Vtedy som po prvýkrát pocítila silnú úzkosť a znechutenie, ktoré sa postupom času stupňovalo.

Poruchy príjmu potravy nemajú jednu príčinu. Nemôžem povedať, že celé je to kvôli genetike, výchove alebo kvôli tlaku okolia či médií. Vždy v tom zohráva rolu viacero faktorov, ale najdôležitejší je ten, že som predisponovaný jedinec. Teda mala som všetky predpoklady na to, aby sa vo mne vyvinula porucha príjmu potravy. Som veľmi úzkostlivá, precitlivená. Od detstva som si budovala nízke sebavedomie, sebahodnotenie. Pre nikoho som sa necítila byť dosť dobrá. A tak som si nejakým spôsobom vlastnú sebahodnotu spojila so štíhlosťou a už sa to celé začalo.

Hovoríte, že ste mali pocit, že ste pre nikoho neboli dosť dobrá. Mali ste nejaké problémy v rodine alebo s čím to súviselo?

Súviselo to s viacerými vecami, ktoré sa diali v mojom okolí. Napríklad mám veľmi múdru, o tri roky staršiu sestru. Ja nie som až tak inteligentná, čo sa týka matematiky a prírodných vied, a preto som sa už v druhej triede na základnej škole trápila s počítaním a škola nebola pre mňa jednoduchá. Zatiaľ, čo pre moju sestru to bola malina. Necítila som sa tak voči nej dosť dobrá a cítila som, že som v jej tieni.

Vždy som túžila v niečom vynikať, reprezentovať školu vo vedomostiach alebo športe. No nikdy ma nikam nevybrali, čo na mňa veľmi zle pôsobilo. Hrávala som basketbal, kde boli v tíme vytvorené kasty dobrých a zlých hráčok. Tie dobré staval tréner vždy do prvej päťky a my sme len zohrievali lavičku. Vznikali medzi nami rôzne tenzie, keďže sa k nám podľa toho aj správali. Dlho som preto trpela pocitom, že ma tréner nemá rád a súžila som sa myšlienkami, čo robím zle, a prečo ma nedáva hrať. Na druhej strane, moji rodičia boli na mňa vždy hrdí a vždy som s nimi mala veľmi dobrý vzťah. Ale moja vnútorná interpretácia, že nie som pre nich dosť dobrá, závisela odo mňa, nie od nich.

O týchto vašich pocitoch ste s rodičmi hovorili alebo ste si to nechali pre seba?

Niektoré veci som si nechala pre seba, ale s mnohými som sa im zverovala. Moji rodičia sú ľudia, s ktorými môžem prediskutovať naozaj akúkoľvek tému. Pravdou je, že si bolo ťažké nevšimnúť, že sa so mnou niečo deje, lebo napríklad po každom zápase som doma plakávala. Rodičia na mňa tlačili, aby som s basketbalom skončila a dala sa na atletiku, ku ktorej som sa napokon aj dostala.

Napriek tomu, že ste našli oporu u rodičov, tak u vás prepukla porucha príjmu potravy. Ako sa to spočiatku prejavovalo?

Táto choroba sa vo vás roky vyvíja a to štádium, kedy začnete reálne chudnúť, je až to finálne. U mňa sa to začalo nevinnými spôsobmi, že som sa viac začala zaoberať jedlom. Pýtala som sa tatka, či keď si natriem chlieb maslom, či z toho priberiem. Zverovala som sa im, že som tučná, škaredá, nechutná, pretože tlak na vonkajšiu krásu bol na mňa zo strany okolia veľký. Tým, že som vždy vyzerala oveľa mladšie, ako v skutočnosti som, tak ku mne aj tak pristupovali. Ja som sa preto cítila byť nedocenená a nepochopená.

Navyše nie som ani žiadna prirodzená kráska, v škole som nepatrila medzi najkrajšie dievčatá a okolie mi to dávalo jasne najavo. Vlastnú hodnotu som si preto spojila so štíhlosťou. Môj tatko si to všimol a jedného dňa si ma zavolal k sebe a ukázal mi článok o anorexii, bulímii a poruchách príjmu potravy. Začal mi to vysvetľovať, že je to veľmi nebezpečné, môže to viesť až k smrti. Hovoril mi, že som chudá, športujem a nemám dôvod sa jedla báť. Problémom ale je, že ak sa poruchy príjmu potravy nepodchytia včas, tak sa to tak ľahko nenapraví. Postupom času som teda začala špekulovať s jedlom, začala som sa báť niektorých jedál. Až napokon, keď som mala 15 rokov a nakopili sa viaceré problémy, tak to naplno prepuklo a začalo som reálne chudnúť.

Valentína Sedileková počas rozhovoru
Valentína Sedileková počas rozhovoru Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

V hlave som mala tyrana, ktorý mi všetko prikazoval

Stále mi nejde do hlavy, prečo sa osemročné dieťa začne zaoberať tým, čo má alebo nemá zjesť.

Naozaj je to ťažko povedať. Ja som sa ešte predtým liečila na obsedantno-kompulzívnu poruchu. Táto porucha vychádza z toho, že vás ovláda strach a v podstate o strachu je aj anorexia. Tento strach spočíval v tom, že som sa stále niečoho obávala. Napríklad ma ovládali myšlienky, že mi rodičia zomrú na rakovinu, že ma niekto unesie. Bála som sa neznámych ľudí na ulici, bála som sa zlyhania. To viedlo k tomu, že keď som niečo spravila a pritom som si pomyslela na niečo zlé, tak som to urobila opäť, aby som mala istotu, že sa to zlé nestane. Ono to však viedlo až do takých zákutí, že keď som sa omylom niekde udrela a v tom momente som si pomyslela na niečo zlé, tak som sa vedome udrela znovu. A takto som sa začala sebapoškodzovať. Na tomto príklade som chcela ukázať, že neviem, prečo to vzniklo, ale viem, že vo mne bol veľký strach a potrebovala som nájsť vnútorné bezpečie.

Táto choroba predstavuje hlas vo vašej hlave, čo je ako keby tyran. Ten vám káže, čo máte robiť. Uvediem to na príklade. Predstavte si, že ste hnusný, škaredý, podľa vás nemáte žiadnu hodnotu, nemáte sa rád a zrazu niekto príde a poviem vám, že ste naozaj hnusný, škaredý a podobne, ale keď ho budete poslúchať a budete robiť to, čo vám povie, možno budete mať nejakú hodnotu. A vy tomu kvázi človeku uveríte a začnete ho poslúchať. Teraz vám začne hovoriť, že musíte schudnúť najprv jedno kilo, potom dve a stále veríte, že už konečne budete mať nejakú hodnotu. No nikdy ju mať nebudete. Takto to pokračuje a už sa to nedá zastaviť.

Teraz som už „múdra", spolupracujem s doktormi, pozorujem samu seba a dozvedám sa nové veci (úsmev). Vy si vybudujete nelátkovú závislosť. To znamená, že keď si odopierate jedlo, tak sa vám vyplaví dopamín, teda pocítite pocit sebaistoty, uspokojenia. A naopak, keď si jedlo dáte, tak prichádza stres a úzkosť. A teraz sa logicky zamyslite. Robili by ste niečo, čo vám spôsobuje úzkosť?

Zrejme nie.

Vidíte. Ja som bola na tej chorobe tak závislá, že som bola ochotná obetovať naozaj všetko.

Kedy ste si začali uvedomovať, že je to naozaj zlé?

Uvedomila som si to až potom, čo som sa pokúsila spáchať dosť nešikovnú samovraždu. Viete, na tej chorobe ja najťažšie to, že si uvedomujete, že vás to ničí a že sa z vás stáva človek, ktorého nespoznávate. Navyše to ničí vašu rodinu, priateľov a okolie, ale vy sa z tej choroby proste vyliečiť nechcete. To bol aj môj prípad. Síce som už bola pod odborným dohľadom, stále som sa nechcela vyliečiť a stále som chudla.

Ako reagovali vaši rodičia, keď zistili, že ste takto chorá?

Bolo to pre nich veľmi ťažké. Muži a ženy to nesú rozdielnym spôsobom. Pre mužov je to o to ťažšie, že keď sa cítia byť bezmocní , tak to niekedy zachádza do krajností. Kričia, sú agresívni. Aj kvôli tomu si uvedomujem, prečo to takto ťažko niesol môj tatko. Veď aj sám mi povedal, že sa cítil byť strašne bezmocný.

Obidvaja videli, že sa moja strava mení, videli, že chudnem. Viackrát sa so mnou rozprávali, že jedno jablko na desiatu, keď mám šesť tréningov do týždňa, nestačí. Ja som však mala vlastnú pravdu a nepočúvala som ich. Navyše som bola už v rebelantskom veku, keď som sa od rodičov dosť odtiahla a túžila som byť nezávislá, odísť preč, napríklad na internát. Len po troch týždňoch, čo som začala chudnúť, sa tatko vrátil z dovolenky a hneď mi povedal: „Vavi, bol som preč len tri týždne, ale ty si úplne iný človek."

A potom, keď ma jedného dňa zobrala teta do Berlína, ktorá si kedysi prešla bulímiou, tak ona si okamžite všimla, čo sa deje. Takže z Berlína volala domov bez toho, aby som to vedela a oznámila rodičom, že majú doma anorektičku. Keď som sa vrátila, tak si ma posadili, snažili sa mi vtĺcť do hlavy, že toto nie je v poriadku a musíme ísť za doktorom. Diskutovali sme asi tri hodiny, veľa sa kričalo a plakalo, ale nejakým zázrakom ma presvedčili, aby sme spolu išli na psychiatriu. Ale opäť pripomínam, že to neznamenalo, že som sa chcela liečiť.

Valentína Sedileková počas rozhovoru
Valentína Sedileková počas rozhovoru Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Vypadala mi polovica vlasov, pokazili sa mi zuby, šúpala sa mi koža, všade som mala modriny

Ako ste sa v tom najhoršom cítili?

Depresie boli veľmi ťažké, úzkosti zas veľmi silné. A keď sa rozhodnete ukončiť svoj život, tak to je pocit, kedy už nemáte na výber. Mne sa to ukončiť našťastie nepodarilo a vtedy moje zdravé ja začalo bojovať.

Hlavne mamka, ktorá bola so mnou doma, mi každú sekundu dávala pocítiť, že jej na mne záleží. Keď som mala ťažkú úzkosť a na celý byt som kričala, ako sa nenávidím a nechcem ďalej žiť, tak ona pri mne bola. Zobrala si ma do náručia, tíšila ma a ťahala ma z temných hĺbok mojej vlastnej hlavy. Boli chvíle, keď ma vyslovene kŕmila, mne po tvári tiekli slzy, ale vďaka nej som to zvládla. Moja mamka mi reálne zachránila život.

Ak sa smiem spýtať, koľko ste mali kilogramov v tom najhoršom stave?

37. Bohužiaľ, táto váha dosť uškodila môjmu telu. Vypadala mi polovica vlasov, pokazili sa mi zuby, šúpala sa mi koža, všade som mala modriny. Stratila som menštruáciu, zastavila som si rast aj vývin orgánov. Spomalil sa mi metabolizmus, poškodilo sa mi trávenie. Je veľmi veľa vecí, ktoré som si spôsobila a ich následky pociťujem doteraz. Dokonca som musela prestať aj s výkonnostným športom.

Na čo všetko si ešte dnes musíte dávať pozor?

Uch, na všetko (úsmev). Problém je v tom, že mi anorexia počas liečby spadla do bulímie a diagnostikovali mi jej atypickú, teda reštriktívnu formu. To znamená, že po záchvatovom prejedaní nenasleduje zvracanie. Zvraciam len vtedy, keď si to telo vypýta, teda nikdy si nasilu nevkladám prsty do krku. Stále preto ešte nemôžem povedať, že som úplne vyliečená. Mám terapie, beriem lieky. Mám však v sebe obrovskú motiváciu vyliečiť sa a myslím si, že som spravila veľké kroky dopredu.

Anorexia je aj preto zákerná, lebo ľudia sa hanbia o nej hovoriť. Vy ste ale opačný prípad. Prečo ste sa rozhodli so svojím problém vyjsť na verejnosť?

Bola to moja motivácia, lebo som vedela, že môj príbeh môže pomôcť druhým. Keď som videla, aký je problém dať sa liečiť, keď som sa dozvedala, koľko ľudí v mojom okolí si prechádza poruchami príjmu potravy a nikto o tom nevie a nikto to nerieši. Takže pre mňa bol tento krok prirodzený.

Začali ste písať knihy, a síce máte len 18 rokov, už ich máte na konte niekoľko. Prečo ste začali písať? Je to určitá forma vyrozprávania sa?

Áno aj nie. Čo sa týka mojej fantasy trilógie Pokrvní, tak tam ide o úplne niečo iné. Začala som ju písať, keď som mala dvanásť rokov a je to môj vymyslený svet, ktorý nemá s poruchami príjmu potravy nič spoločné. Čo sa týka knižky Chuť žiť, ktorá vyjde na konci apríla, tak to je čisto autobiografický príbeh. Je písaná veľmi netradične, formou vnútorného prežívania. Predstavujem tam vnútorný dialóg, ktorý sa odohráva vo vašej hlave medzi vami a chorobou.

Okrem knižiek ste minulý rok odštartovali aj projekt Chuť žiť, vďaka ktorému chodíte s odborníkmi po školách a so žiakmi diskutuje o poruchách príjmu potravy. Aký máte ohlas?

Zatiaľ veľmi dobrý. Pred začiatkom projektu sme si dali vypracovať prieskum, kde sme sa pýtali ľudí, čo si myslia o poruchách príjmu potravy a či si myslia, či je takýto projekt potrebný. Vyšli nám jemne šokujúce čísla. Jedna tretina Slovákov si myslí, že anorexia je módny výstrelok a trend. Alebo tretina ľudí by nevedela poslať človeka s anorexiou k doktorovi, lebo si myslia, že mu stačí povedať, aby začal jesť. Na druhej strane, časť ľudí by takýto projekt privítala, lebo chce počuť aj o tomto probléme.

Náš projekt má teda viacero častí - pomoc, prevencia, spolupráca s odborníkmi a informovanosť. Čiže na jednej strane je naším cieľom zlepšiť liečebný systém na Slovensku, ale zároveň chceme šíriť prevenciu a pomoc, a preto chodíme aj po školách.

Valentína Sedileková počas rozhovoru
Valentína Sedileková počas rozhovoru Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Zarazilo ma, keď sa ma dievačatá opýtali, ako sa majú stať anorektičkami

Zdôveria sa vám žiaci, že aj oni majú podobný problém?

To je tá krásna vec. Keď sa vy odhalíte druhým, tak oni sa odhalia vám. Bežne sa nám stáva, že žiaci prídu za nami a zdôverujú sa nám s rôznymi pocitmi. Nechávam im aj na seba kontakt, kde mi tiež napíše množstvo detí. Snažím sa ich potom podchytiť a nasmerovať ich na odbornú pomoc. Chcem ale upozorniť, že ani nie v každej škole, ale v každej jednej skupine sa nájde jedna osoba, ktorá má pocit, že môže do toho spadnúť alebo že si týmto problémom už prechádza.

Takže tento problém nie je vôbec marginálny.

Čísla rapídne rastú, ale aj preto, lebo sa zlepšila diagnostika. Problémom je, že väčšina ľudí sa vôbec nelieči. Tak ako stúpa počet mužov, tak stúpa aj počet žien. A vek prvotnej diagnózy sa znižuje pod desať rokov.

Nie je to teda len problém žien. Viete aj percentuálne povedať, koľko mužov trpí poruchami príjmu potravy?

Jeden z desiatich pacientov je muž. Lenže pre mužov je to ešte ťažšie priznať, keďže táto choroba je naozaj stigmatizovaná.

Prečo si myslíte, že tie čísla stúpajú?

Ako som spomínala, zlepšila sa diagnostika. Samozrejme, je tu vytváraný tlak na štíhlosť, na výkon, ktorý je všadeprítomný okolo nás.

Stretli ste sa pri žiakoch aj s niečím, čo vás zarazilo?

Napríklad, že sa chcú dievčatá vyslovene stať anorektičkami alebo bulimičkami.

Ako reagujete?

Začnem s tým, že im napíšem, čo je anorexia. Že to nie je štíhlosť a vnútorná istota. Pýtam sa ich, či túžia mať veľké úzkosti, nenávidieť svoje telo, mať depresie alebo či túžia po samovražde.

Ešte odpovedia?

Áno, hovoríme spolu, píšeme si. Nechcem ich len strašiť alebo im hovoriť, že to čo robia je nebezpečné a hlúpe. Vy im musíte dať riešenie, že keď nie anorexia, tak čo? Toto je veľmi dôležitá vec.

Myslíte si, že by to tieto dievčatá naozaj chceli a nejde len o provokáciu?

Určite sa nájdu také, ktoré to myslia ako frajerinu, ale mnohé by naozaj niečo také chceli a veria tomu. Je to podobné extrémizmu a konšpiráciám - musíte s nimi diskutovať a dať im iné riešenie ich problému.

Prežili ste si toho naozaj dosť. Čo plánujte ďalej do života?

Určite pokračovať v tomto projekte, ale rozmýšľam aj nad tým, že by som odišla študovať do zahraničia. Chcem naďalej písať knižky, šíriť osvetu, venovať sa dianiu vo svete, pomáhať a učiť sa stále viac a viac, ako to chodí v živote i v politike.

Ďakujem za rozhovor a veľmi vám držím palce.

Ďakujem veľmi pekne (úsmev).

Komentáre ( 0)