04. 07. 2019 06:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Zomieranie na Slovensku: Za dôstojnosť sa platí, nemocnice pacientov často zbytočne trápia

Hospicov je na Slovensku málo. Ľudia tak zomierajú v nemocniciach a ich liečba je preto často zbytočne nákladná.

Hospic Dom Rafael.
Hospic Dom Rafael. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
Hospic
Hospic Dom Rafael
Hospic Dom Rafael

Cesta domov je plná stromov. Týmto veršom začína svoju báseň žena, ktorá na vozíku sedí pred bránami hospicu Dom Rafael. Hoci nemôže chodiť, má rada čerstvý vzduch a priznáva sa, že raz ju museli zamestnanci hospicu naháňať na ulici.

"Pravidlá sú pravidlá, ale človek chce ísť aj von," bezstarostne sa usmieva a recituje ďalšiu báseň.

Dom Rafael je zariadenie pre ťažko a dlhodobo chorých a pre ľudí s mentálnym či fyzickým hendikepom a ich rodiny. Navštívili sme hospic a zisťovali, ako by mala vyzerať starostlivosť o zomierajúcich a či si ju ľudia na Slovensku môžu dovoliť.

Ako vyzerá dôstojná smrť

Hlavnou úlohou hospicu je poskytnúť pacientovi potrebnú starostlivosť a zabezpečiť dôstojné zomieranie.

Čo znamená dôstojná smrť pre geriatra a paliatívneho lekára Michala Mroceka?

"V prvom rade musí byť pacient informovaný o svojom ochorení. Mal by mať právo sa rozhodnúť, či chce ostať doma, ak sa o neho má kto postarať, alebo pôjde do hospicu či iného zariadenia. Ďalej by mal mať istotu, že je o neho dobre postarané a príznaky jeho choroby budú stlmené. Tie najčastejšie príznaky sú bolesti, dýchavičnosť či pocit na zvracanie," hovorí Mrocek.

Dôstojné je aj to, aby mal pacient možnosť zmieriť sa so svojím stavom, blízkymi či s Bohom. Človek by mal teda zomrieť v pokojnom prostredí a vyrovnaný.

Aké možnosti má človek na Slovensku? "Raz som počul taký názor, že naši rodičia nás odkladali do jaslí a škôlok, my ich za to odložíme do ústavu. Istú morálnu povinnosť postarať sa máme, ale z praktických dôvodov sa to nie vždy dá v domácom prostredí," myslí si Mrocek.

Lekár Michal Mrocek.
Lekár Michal Mrocek. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Lekár priznáva, že situácia na Slovensku nie je dobrá. Hospicov je málo a tie, ktoré sú, sú zvyčajne súkromné. Zdravotné poisťovne dávajú pacientom príspevky, ale nie dostatočné. Časť poplatkov si hradia pacienti sami, prípadne im pomáha rodina.

Ani deti sa nemôžu denno-denne starať o svojich zomierajúcich rodičov. Mnohí žijú a pracujú v iných mestách, a preto môžu za svojimi blízkymi len dochádzať. Mrocek vidí ako jednu z možností zvýšiť opatrovateľský príspevok na takú sumu, z ktorej sa dá vyžiť. V takom prípade by mohol človek na istý čas odísť z práce a starať sa o svojho blízkeho doma. V súčasnosti je výška základného príspevku 430 eur.

Štát pritom zvýšil príspevok len prednedávnom. Od júla tohto roka príspevok pre opatrovateľov stúpol na úroveň minimálnej mzdy.

Kde teda zomierajú nevyliečiteľne chorí? Často v nemocniciach na lôžkových oddeleniach, buď na internom oddelení, či na geriatrii. Demografický vývoj na Slovensku je jasný. Starneme a potreby starých a umierajúcich budú čím ďalej, tým viac aktuálnejšie.

Mrocek to vidí tak, že paliatívna medicína potrebuje finančnú aj organizačnú podporu zo strany štátu. To najdôležitejšie si niekedy neuvedomujú ani samotní lekári. Liečba nevyliečiteľne chorého na nemocničnom oddelení je zbytočne nákladná a pre samotného pacienta zaťažujúca.

 

 

Lekári dávajú zbytočne veľa liekov

Podľa Mroceka mnohí lekári na oddeleniach v nemocniciach nemajú dostatok skúseností s umierajúcimi pacientmi. Majú tendenciu liečiť všetko, čo liečiť vedia. Starší pacienti majú často niekoľko diagnóz, a preto niekedy aj desiatky liekov.

"Paliatívna medicína môže veľa ušetriť. Starší pacienti majú viacero diagnóz, napríklad cukrovku, vysoký krvný tlak či vysoký cholesterol. Pri terminálnej chorobe nie je nevyhnutné liečiť všetky tieto choroby. V konečnom štádiu sa musia lekári sústrediť na zmiernenie tých najzávažnejších príznakov. Pacient potrebuje zredukovať liečbu a na to treba zo strany lekára dostatok skúseností a odvahy," myslí si Mrocek.

V nemocniciach navyše pacientov trápia zložitými vyšetreniami. Kolonoskopia, gastroskopia či bronchoskopia sú invazívne vyšetrenia, ktoré môžu zomierajúceho ešte viac vysiliť a výsledok aj tak nezmení priebeh choroby.

Hospic Dom Rafael.
Hospic Dom Rafael. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Katolícky kňaz Vladimír Thurzo v týchto súvislostiach hovorí, že aj katolícka náuka pozná termín úporná terapia a tá je rovnako nežiadúca ako eutanázia.

"Úporná terapia sú lekárske zásahy, ktoré neprinášajú zlepšenie, ale predlžujú umieranie bez reálneho výsledku. Povedal by som to tak, že každý z nás máme moment smrti, kedy máme odtiaľto odísť a či už nenáležité skracovanie života, alebo nenáležité predlžovanie života nie je dobré," hovorí Thurzo.

Niektorí chcú vyjednávať s Bohom

A ako vyzerá zomieranie z pohľadu pacienta? Psychologička Simona Predáčová hovorí, že zvyčajne ľudia prechádzajú piatimi fázami od momentu zistenia diagnózy.

Keď pacientovi lekár oznámi diagnózu, zvyčajne je v šoku a často sa zablokuje. Smutný fakt v danom momente nedokáže prijať. Nasleduje fáza hnevu, niekedy až agresie. Človek má tendenciu obrátiť hnev na seba a začne si vyčítať "hriechy" minulosti. Napríklad si hovorí, že keby sa lepšie stravoval, menej fajčil či viac cvičil, nemusel ochorieť. Svoj hnev môže obrátiť aj voči svojim blízkym alebo ošetrujúcemu personálu. Hnevá sa na ochorenie, my sme mu "len prišli do cesty."

Psychologička Simona Predáčová.
Psychologička Simona Predáčová. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Potom príde fáza vyjednávania. V tejto fáze zvyknú niektorí chorí vyhľadávať alternatívnych liečiteľov alebo spôsoby liečby, napriek neistým výsledkom. Podľa Predáčovej veriaci zvyknú vyjednávať aj s Bohom.

Chorí sľubujú za vyliečenie zmenu života, "polepšenie sa", púť na sväté miesta, peniaze na charitu a podobne. Predmetom vyjednávania nemusí byť len zdravie, niekedy je to aj čas. Vo všeobecnosti platí formulka "ak-tak".

Nasleduje fáza hlbokého smútku až depresie. Človek si uvedomuje, že je nevyliečiteľne chorý a smrť prestáva byť niečím abstraktným, neosobným. Človek smúti za tým, čo mal a stráca, ako aj za tým, čo nebude mať v budúcnosti. Práve v tejto fáze hovoria niektorí pacienti o eutanázii, najmä ak majú pocit, že sú bremenom pre blízkych alebo sa cítia osamotení.

Východiskom podľa Predáčovej nie je vyhovenie takejto žiadosti, ale intenzívna podpora zo strany blízkych, personálu v nemocniciach a zariadeniach a duchovných.

Keď človek túto fázu prekoná, prichádza akceptácia, zmierenie so sebou a so svojou smrteľnosťou.

Predáčová však dodáva, že tieto fázy prebiehajú u každého inak, niektoré sa môžu opakovať alebo úplne chýbať. Môžu mať rozdielnu intenzitu, trvanie a prejavy. Je to dynamický proces, ktorým prechádza nie len pacient, ale aj jeho blízki.

Hospic.
Hospic. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Prázdne frázy nepomôžu

Predáčová radí, ako komunikovať s blízkym, ktorý má pred sebou poslednú fázu života. Mali by sme sa vyhýbať klišé frázam o tom, že "to dá", ani by sme príbuzného nemali zbytočne utešovať.

"Vždy si treba zachovať nádej, ale musíme byť reálni. V prvom rade by sme mali počúvať zomierajúceho, čo si on praje a potrebuje. Spýtať sa ho, čo mu povedal lekár, v čom mu môžeme pomôcť, či už s praktickými vecami, alebo návštevami a rozhovormi." Byť tu pre neho a s ním.

Posledná fáza života je podľa Predáčovej o uzatváraní. Zomierajúci si chcú vysporiadať "posledné veci", stretnúť sa s blízkymi, priateľmi, niekomu sa ospravedlniť, odovzdať posledné rady, životnú skúsenosť, usporiadať majetkové záležitosti, u veriacich to môže byť tiež túžba zmieriť sa s Bohom, vyspovedať sa, často aj po mnohých rokoch.

Lekár Mrocek poukazuje na zaujímavý fenomén. Zažil prípady, keď človek "nedokázal" zomrieť, hoci mu už predpovedali len hodiny či dni života. Keď ale za nimi prišla rodina zo zahraničia alebo niekto, koho dlho nevideli, pacient krátko po návšteve zomrel.

Medicína na to nemá vysvetlenie. "Stáva sa aj to, že pri autonehode si človek zlomí oba bedrové kĺby, ale nájde v sebe silu výjsť z auta a vybrať odtiaľ dieťa. Za normálnych okolností sa človek nepostaví a neurobí ani krok. Ale silou vôle to v danom momente dokáže."

Podobné to môže byť aj so smrťou, ktorú si niektorí dokážu načasovať a odídu až vtedy, keď sa rozlúčia so všetkými blízkymi.

 

 

Eutanázia je dôsledok zlyhania systému

Pre niekoho môže byť podmienkou dôstojnej smrti aj možnosť o nej rozhodnúť. Eutanázia znamená v doslovnom preklade dobrá smrť. Paliatívny lekár Mrocek ani psychologička Predáčová však s eutanáziou nesúhlasia.

Podľa Mroceka, ak niekto žiada o eutanáziu, zlyhal systém. Súčasná medicína má podľa Mroceka dostatok prostriedkov na tlmenie bolestí aj ostatných príznakov, zomieranie môže byť teda znesiteľné. Ak by sme mali viac dostupných hospicov, viac ľudí by mohlo dožiť dôstojne a pokojne.

Hospic.
Hospic. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Sú prípady, keď je pacient nevyliečiteľne chorý a vie, že jeho choroba bude mať zlý priebeh a na jej konci bude odkázaný na neustálu opateru druhých. Nemá ani on právo ukončiť svoj život?

"Ak sa na starostlivosť o príbuzného nepozeráme ako na bremeno, ale ako na príležitosť preukázať si vzájomnú lásku a úctu, môže byť toto ťažké obdobie zároveň krásnym, môže rodinu ešte viac spojiť, môže byť posolstvom pre iných, že život má zmysel a hodnotu, ktorú mu ani choroba nemôže vziať." odpovedá Predáčová.

Podľa nej má každý človek pocítiť, že jeho život má rovnakú hodnotu až do úplného konca, aj keď je nevládny, aj keď sa jeho vzhľad či správanie zmenili pod vplyvom choroby. A tento koniec má prísť prirodzene.

Komentáre ( 0)