02. 07. 2016 14:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Úspešný príbeh Slovenky: Hodila strach za hlavu a splnila si svoj sen (rozhovor)

V jeden deň pracovala v banke na Slovensku, na druhý sa už učila žiť v Indonézií.

Michaela na Bali
Michaela na Bali Foto: Archív: Michaela Struhárová
Pre miestnych je Slovenka veľká exotika, všetci sa chcú fotiť Pre miestnych je Slovenka veľká exotika, všetci sa chcú fotiť Miestny folklór Michaela na Bali Slovenskí futbalisti mali svoj fanclub aj v ďalej Indonézii Prechádza po pralese Miestny folklór V Indonézii sa všade jazdí na motorke Michaela sa priučila aj indonézskej kuchyni Nádherná indonézska príroda

Vždy rada cestovala, až napokon spoznávaniu iných krajín úplne podľahla. Odišla z práce a zo dňa na deň odletela do Indonézie. Už je tam rok a dokonca si rozbehla vlastný biznis. Ten jej dovolí pracovať kdekoľvek na svete.

Prečítajte si rozhovor s 28-ročnou Michaelou z Partizánskeho, ktorá hodila strach za hlavu a splnila si svoj sen.

Vrátil by som sa rok dozadu. Mali ste dobré miesto v banke so stabilným príjmom. Prečo ste sa rozhodli opustiť takéto istoty?

Práca v banke bola fajn, no mala som pocit, že stojím na mieste. Ja som totiž typ, ktorý potrebuje výzvy. To bol jeden dôvod. Ďalší je cestovanie a pocit, ktorý mi spoznávanie krajín dáva. Moja práca v banke bola limitovaná mnohými vecami, nielen 20 dňami dovolenky. Preto, keď som dostala možnosť odísť do Indonézie, vtedajšie istoty stáli za ten risk. Veď keby to nevyšlo, vždy som sa mohla vrátiť na Slovensko.

Píšete o možnosti odísť. Čo to znamená?

Dostala som štipendium na štúdium indonézštiny. Je to ročný program indonézskej vlády, ktorá sa tak snaží šíriť kultúru a upevniť väzby s partnerskými krajinami.

O štipendium ste sa zrejme museli uchádzať. Prečo práve indonézština?

Áno, zahŕňalo to výberový proces. Mohla som si vybrať z umeleckých smerov, turizmu alebo jazyk. Usúdila som, že jazyk bude najlepšia cesta, ako krajinu najlepšie spoznať. A mala som pravdu. Autentická Indonézia je mimo turistických oblastí, kde sa po anglicky takmer vôbec nehovorí.

Aký čas ubehol medzi odchodom z banky a čakaním na lietadlo do Indonézie?

Ešte v deň odchodu na letisko do Budapešti som pracovala.

Odišli ste od rodiny, priateľov. Mali ste niekoho, kto Vás čakal na druhom konci sveta?

Nie, šla som do úplného neznáma. No vedela som, že tu spoznám veľa nových ľudí, ktorí tiež dostali štipendium ako ja. Pri cestovaní aj tak nikdy nie som sama, iba keď ja chcem.

Aké boli teda prvé dni?

Našťastie som predtým už v Ázii bola, inak by to bol asi dosť silný kultúrny šok. Bolo to dosť chaotické, pretože sme si museli nájsť ubytovanie, zvyknúť si na motorku a šialenú dopravu, teplo a vlhkosť vzduchu, nové chute, pozornosť, ktorú som vyvolávala.

Pre miestnych je Slovenka veľká exotika, všetci sa chcú fotiť
Pre miestnych je Slovenka veľká exotika, všetci sa chcú fotiť Foto: Archív: Michaela Struhárová
 

Čo ste tam spočiatku robili?

Bežný deň začínal o 8:30 v škole, kde som trávila dopoludnia. Popoludnia som väčšinou pracovala. Ak nie práca, tak sme chodili na výlety, aby sme lepšie spoznali krajinu. Keď to počiatočné vzrušenie z nového miesta opadlo, každý si našiel svoju rutinu, to je vždy tak, keď niekde žijete.

Spomínate prácu. Takže ste sa tam len neučili?

Presne tak. Pracujem "na voľnej nohe" ako copywriter.

A do Indonézie ste už išli s týmto zámerom?

Písanie ma živilo ešte pred bankou a pôvodne som si chcela len privyrobiť, pretože ma to baví. No v Indonézii som mala dostatok času písať aj popri škole, tak som postupne rozšírila svoje portfólio a venujem sa tomu naplno.

Práca copywritera je skvelá v tom, že si popri cestovaní svoju kanceláriu, teda notebook, nosím so sebou v batohu. Jediná podmienka je internetové pripojenie, čo však najmä v Indonézii hrá kľúčovú úlohu. A čo vlastne copywriter robí? Píšem texty a starám sa o obsah webov mojich klientov. Som zodpovedná za to, aby im rástla návštevnosť a aby zvyšovali svoje predaje.

Miestny folklór
Miestny folklór Foto: Archív: Michaela Struhárová
 

Spomínali ste, že štipendium je na rok, takže sa Vám pomaly končí.

Bohužiaľ, končí. V polovici augusta sa vrátim späť na Slovensko.

Vaše plány do budúcna?

Všetko je momentálne otvorené. Každopádne, mám ešte cestovateľské plány v Ázii, takže moje kroky pravdepodobne budú smerovať tam. Verím, že sa mi podarí pracovať na ďalších zaujímavých projektoch a plánujem aj nové veci na môj cestovateľský blog.

Ak poznáte podobne úspešných Slovákov, dajte nám vedieť na email: marcisiak.marcel@markiza.sk


Komentáre ( 0)

 

VIAC Z My ženy

Už ste čítali?