25. 02. 2018 13:44 | BRATISLAVA/Števo Eisele

Komentár Števa Eiseleho: Ružové okuliare značky Nasťa

Problém slovenského športu je podobný ako v celej spoločnosti.

Anastasia Kuzminová.
Anastasia Kuzminová. Foto: Profimedia

Hoci je Anastasia Kuzminová nespochybniteľnou biatlonovou kráľovnou a miláčikom národa - faktom zostáva, že slovenskí odchovanci získali za 20 rokov a 6 zimných olympiád presne 2 medaily - Rado Židek a Pavol Hurajt, úprimne ďakujeme. Naproti tomu Česká republika má na svojom konte v rovnakom období 31 cenných kovov! Kde sa stala chyba?

Olympijské hry v juhokórejskom Pjongčangu sú za nami. Pred ich začiatkom sme nemali veľké oči, ale zase dve medaily by mali byť, švitorilo sa. A hľa, máme tri! Máme však aj dôvod na nespútanú radosť? Ťažko… Cieľom tohto komentára nie je znevažovať fenomenálny úspech Anastastie Kuzminovej. Jej zlatý hetrik je výsledkom nepredstaviteľnej driny, prirodzeného talentu a pozitívnych zhôd okolností, počnúc jej vyhadzovom z ruskej reprezentácie. Rodáčka zo sibírskeho Ťumenu síce nemá predkov zo Slovenska, ani nehovorí ukážkovou slovenčinou, napriek tomu si svojou charizmou, sympatickým vystupovaním a najmä úspechmi získala srdcia Slovákov. V najbližších týždňoch a mesiacoch to náležite zneužijú mnohí papaláši na spoločné fototermíny. V návale nadšených emócií zostáva veriť, že slovenský šport nepremrhá ďalšiu zlatú šancu podobne ako tomu bolo po hokejových MS 2002 v Goteborgu. Lebo trpké následky sme sledovali nielen pod piatimi kruhmi, ale vidíme ich denne aj v NHL či domácej extralige. A lepšie tak skoro nebude, pretože kúzelný prútik nevlastní ani taký hokejový čarodejník ako Miroslav Šatan.

Nekompromisné olympijské zrkadlo

Ani tri medailové úspechy "našej Nasti" totiž nemôžu zakryť skutočný stav nášho športu - našich odchovancov, našich klubov, našich reprezentácií. Česť výnimkám! Samozrejme, že zisk samotnej medaily nie je zmyslom života, ale rozhodne nie je v poriadku, že opäť raz sme vyslali na olympiádu hneď niekoľko (pomerne neznámych) športovcov, prosím pekne - zbierať skúsenosti. A odznaky…núka sa dopovedať. Lebo veď práve na športový Olymp sa chodia zbierať skúsenosti. Samozrejme, že to nie je chyba samotných športovcov, ale nastavených kritérií, limitov a najmä reprezentačnej sebareflexie. Koniec koncov, význam slova reprezentovať poznal istotne aj samotný Pierre de Coubertin. Ten by určite ocenil aj chrabrosť Zuzany Stromkovej. Akrobatická lyžiarka napriek istote miestenky odmietla ísť po zranení na olympiádu len tak na výlet. Palec hore!

Viacerým tieto hry nevyšli podľa predstáv, ale to sa môže stať. Aj v tom spočíva krása a nástrahy športu a preto ho máme tak radi. Oveľa desivejšie je pripomenutie, že našimi tradične najsilnejšími individualitami sú tzv. produkty "šialených" rodičov. Najžiarivejším príkladom je Veronika Velez Zuzulová, ktorej patrí veľká vďaka za to ako vzorne celé roky reprezentovala Slovensko a to napriek všetkým polenám pod lyžami, ktoré jej boli nechutne hádzané. Popri vlastnej kariére ešte potiahla svojich nástupcov - Vlhovú a Žampovcov - zostáva veriť, že snáď aspoň čas ocení jej prínos a neskutočnú reklamu našej krajiny. Prekliata lyžiarska asociácia to rozhodne nebude!

Ak už hovoríme o inšpirácii, tak netreba po ňu chodiť ďaleko. Úspechy v biatlone, snowboarde (prípadne z letných športov v tenise) spôsobili v Českej republike hotový boom! Vyrástli nové akadémie, kluby a hlavne prišli deti fascinované novými idolmi túžiace po úspechu. Win-win situácia pre krajinu, ktorej najvyšší vrchol meria iba 1603 metrov. Lenže dlhodobé výsledky hovoria jasnou rečou. Kým slovenskí odchovanci získali za 20 rokov zimných hier presne dva cenné kovy, naši českí bratia a sestry pozbierali za rovnaký čas presne 31 medailí. Nuž, niekto zbiera medaily a niekto odznaky...

Znásilnenie nového zákona o športe

Pritom peňazí v slovenskom športe nie je úplne málo. Veď na každej olympiáde sa nájde nejaký ten miliónik navyše pre hladné a najmä smädné funkcionárske krky v slovenskom dome. Postavičiek okolo je akosi vždy oveľa viac ako samotných športovcov. Všetci pritom chápeme, že štátne akciovky ako Slovenská pošta, Slovenská elektrizačná a prenosová sústava či Transpetrol sa musia spropagovať v zahraničí - irónia aktivovaná. Dokola tá istá pesnička, tie isté osoby a schémy. Trápno-smiešne. Ticho tam! Veď máme Nasťu...

Pritom začiatkom roku 2014 mal slovenský šport veľkú nádej na povestný míľový krok vpred. Sformovaná odborná skupina športových nadšencov začala pracovať na úplne novom zákone o športe. Zákone o športovcoch a pre športovcov. Ambicióznych a transparentných. Jeho základné tézy mám stále odložené v šuflíku ako povestné memento spásy. Dvojročná intenzívna robota však skončila ukážkovým marazmom. Všetky revolučné prvky vrátane tzv. superodpočtu, príjmov z lotérii a stávkovania, či športových poukazov pre deti boli vytrvalou salámovou metódou úzkej skupiny politikov, lobistov a starých štruktúr úspešne zlikvidované. Do platnosti tak vstúpil polomŕtvy mačkopes, ktorého chrabrou novelou ešte zarezala najslovenskejšia strana zo slovenských. A tak to u nás jednoducho chodí…

Problém slovenského športu je podobný ako v celej spoločnosti. Sme to my sami! Dopustíme, aby to v našej krajine vyzeralo tak ako vyzerá. Ignorujeme, mlčíme, nadávame, volíme, opäť nadávame, opäť ignorujeme a následne nám stačí jeden úspech, jedno zamávanie slovenskou vlajkou, aby sme sa cítili prenikavo úspešne. Fanúšikom tento pocit nemožno zobrať, ale smiešne vyzerajú tí čo sa na tom celom priživujú, a pritom neurobili pre (športovú) spoločnosť nič prospešné. Oveľa ľahšie je nasadiť si povestné ružové okuliare. Aj keď mám zlý pocit, že väčšina kompetentných sa s nimi už narodila… Zostáva veriť, že stále existuje dostatok odvážnych, energických, poctivých a najmä neznechutiteľných Supermanov, ktorí z čistej lásky k športu len tak nerezignujú. Pretože oslavovať akokoľvek úžasnú Kuzminovú je príliš ľahké. Čo tak vychovať si vlastných šampiónov?

Komentáre ( 0)

 

VIAC Z OH 2018

Už ste čítali?