08. 11. 2019 15:30 | BRATISLAVA/TVnoviny.sk

Ako vyzerali prvé roky cestovania do exotiky po roku 1989?

Prečítajte si o cestovateľských začiatkoch Ľuboša Fellnera.

Cestovanie s Bubo
Cestovanie s Bubo Foto: bobo.sk
Ľuboš Fellner pomáhal ako lekár aj v utečeneckom tábore v Južnom Sudáne
Do Sudánu ešte pred rozdelením
Cetsovanie s BUBO

Partia cestovania chtivých dievčat a mladíkov nemá peniaze, a tak sa poskladá na celý autobus a trúfne si na dobrodružnú cestu cez Balkán počas vojny v Juhoslávii do nesmierne exotického Grécka. Ako vyzerali prvé roky cestovania do exotiky?

1. januára 1993 vzniká Slovenská republika a cestovná kancelária BUBO je start up (akurát sa to vtedy tak nevolá). Naše prvé cesty vedú na Peloponéz. Patríme k prvým Slovákom, ktorí sa v histórii nezávislého Slovenska kochajú krásou Akropoly.

Mladý lekár Ľuboš Fellner, ktorý BUBO založil, má vtedy 24 rokov a kráča v stopách svojho cestovateľského pradeda, ktorý v 19. storočí oboplával svet. V ten istý rok smeruje ďalšia BUBO cesta na opačný koniec Európy. Horúce Španielsko, Portugalsko, Gibraltar a napokon vstup do Afriky medzi zaklínačov hadov. Vtedy máme naozaj pocit, že už nič exotickejšie neexistuje.

V roku 1994 sa s nami blízki lúčia v presvedčení, že cestou za severný polárny kruh ideme na koniec sveta, kde po uliciach chodia ľadové medvede a celkom určite tam zmrzneme. Do Viedne sa vtedy chodí s obloženým chlebíkom zabaleným v servítke, lebo máloktorý Slovák má dosť šilingov, aby si dal tafelspitz u Plachuttu.

My sa vydáme do Škandinávie, kam aj Nemci a Francúzi chodia so zásobami z domu. Nemáme peniaze, ale máme túžbu objavovať svet. A v čase, keď Fínsko netuší, čo je Nokia a že bude internet, skáčeme na severe zo sauny do nádherne čistých fínskych jazier.

Križujeme z terra incognita v Estónsku do ruského Petrohradu. Iní na Silvestra oslavujú, my v nevykúrenom hangári zošívame náš prvý katalóg na ďalšiu sezónu. Na Slovensku sa k moci dostáva Vladimír Mečiar, hokejisti postupujú z najnižšej C-kategórie, na olympiáde v Lillehammeri žiari neznámy mladík Miroslav Šatan. Veľkú noc v roku 1995 trávime na Golgote v Jeruzaleme a následne prekračujeme rieku Jordán a prejdeme celú Sýriu.

Vydávame sa aj z Kašmíru do Ladakhu, čím začíname tradíciu objavovania regiónov, kam nechodí svet. Hotely si objednávame faxom a sprievodcovia prichádzajú na recepciu v nádeji, že fax dorazil.

31. augusta unáša vláda SR do Rakúska prezidentovho syna. V roku 1996 vstupujeme do Thajska, ktoré je už štvrťstoročie našou najpopulárnejšou ázijskou destináciou. Televízia vysiela seriál Bangkok Hilton, kde mladučkej Nicole Kidman podstrčia cestou do Thajska drogy a doma všetci vedia, že sa to URČITE prihodí aj nám.

Očarí nás divoký Bangkok a pláže v okolí Aonangu bez letiska a turistov. Skôr než Leonardo di Caprio chodíme na neobjavený ostrov Phi Phi na drevených loďkách. 1. augusta otvára v Banskej Bystrici prvá internetová kaviareň.

Rok 1997 je rokom Barmy. Opäť sme prví zo Slovenska aj z Čiech. Dlho uzavretá krajina s veľmi zlým menom nás dostane ako pred sto rokmi Kiplinga. Ani jeden turista, neuveriteľné fluidum, svet théravádskeho budhizmu. Po návrate nám na ľudskoprávnych festivaloch vyčítajú, že podporujeme vojenský režim. My vieme, že to nie je pravda a osobné skúsenosti na mieste nám to potvrdzujú. Na Slovensku sa vo februári začína telefonovať cez mobily.

V roku 1998 navštevujeme Brunej, Botswanu, Borobudur. Žasneme nad sloňou krásou v národnom parku Chobe. V septembri Mikuláš Dzurinda poráža Vladimíra Mečiara, čo predstavuje rozhodujúci míľník vo vývoji Slovenska k civilizovanej krajine.

V roku 1999 si plníme ďalší sen. Prechádzame krížom cez Južnú Ameriku od Pacifiku k Atlantiku. Neuveriteľne ťažko vybaviteľné víza, za ktorými sme cestovali krížom po Európe (na paraguajské bolo treba odovzdávať odtlačok prstov). Dnes s nami klienti Južnú Ameriku zažijú od Hornovho mysu až po Ostrovy spásy vo Francúzskej Guyane. 31. decembra sa namiesto obávaného vírusu, ktorý zničí naše počítače, dostáva v Rusku k moci Vladimír Putin. Slováci potrebujú vízum na cesty do Nórska, Dánska, Veľkej Británie, Belgicka či Fínska.

Nemali sme peniaze, mali sme však nadšenie. Rok 1994.jpg
Nemali sme peniaze, mali sme však nadšenie. Rok 1994.jpg Foto: bubo.sk
 

A potom rok 2000. Tri džípy, GPS, satelitný telefón, benzín a voda na celý čas. Ako prví Stredoeurópania prechádzame cez púšť Kalahari. Botswana, Namíbia, Zimbabwe, Zambia a JAR sú odvtedy stabilnou súčasťou nášho programu. Na Slovensku mobilní operátori menia tarifikáciu na sekundovú, čím sa dostáva mobilné telefonovanie medzi ľud.

V roku 2001 vstupujeme do Číny v čase, keď si z nej ešte svet uťahuje. Znalosť tibetského jazyka Martina Slobodníka a naše spoločné skúsenosti nám dovoľujú pripraviť atraktívny program v Tibete. Za internetovú stránku získavame Modrý glóbus v čase, keď maily prijímame dvakrát do dňa (stačí to) a stránku meníme raz do mesiaca zaslaním požiadavky na zmeny vo wordovskom dokumente správcovi webu.

V New Yorku padajú dvojičky práve v čase, keď je naša skupina na hraniciach s Pakistanom, kde neskôr bin Ládina zabijú. V roku 2002 vystupujeme na najvyšší vrch Cookových ostrovov, užívame si nádherné Aitutaki, bežíme polmaratón na Tahiti. V tom čase beh nie je populárny a Tahiti je ďaleko ako Mars. A vstupujeme na Kubu, ktorú prejdeme celú od západu na východ. Fidel je ešte v pevnom zdraví a končiaci Bill Clinton aj čerstvo zvolený George W. Bush majú celkom iné problémy ako otepľovanie vzťahov. My v BUBO ideme opäť proti prúdu a stávame sa najväčším organizátorom zájazdov na Kubu v čase, keď je priemerná mzda na Slovensku 448 eur.

Expedícia do ríše Mayov v roku 2003 položila základ pre naše cesty do Mexika a Guatemaly, ktorú sme priblížili vyše 3000 klientom. Po prvýkrát letíme do neznámeho Buenos Aires a nadchnú nás tu rytmy tanga, chute steakov a opojenie z červeného vína. Trojuholník Buenos-Iguazú-Rio je odvtedy naším najpopulárnejším juhoamerickým zájazdom. V máji sa koná referendum o vstupe Slovenska do EÚ. 92,46% Slovákov hlasuje za.

V roku 2004 oslavujeme na úžasnej párty v Riu vstup Slovenska do Európskej únie. Pre Slovensko sa začína najlepšia kapitola v jeho dejinách. Ale to je už zasa celkom iný príbeh...

Za 30 rokov sme dôkladne prešli všetky krajiny sveta, stáli sme na severnom aj južnom póle, vstúpili sme do Mekky. Šírime dobré meno nášho Slovenska, posúvame cestovateľské hranice, žijeme naplno. 30 rokov slobody je za nami, mnoho ďalších rokov nás ešte čaká. Poďte do toho a píšte tento úžasný príbeh spolu s nami. Viac informácií na bubo.sk.

Komentáre ( 0)