23. 11. 2016 06:00 , článok bol aktualizovaný 23. 11. 2016 19:54 | LEOPOLDOV, BRATISLAVA/TASR

Pred 25 rokmi bol v Leopoldove najkrvavejší útek väzňov v histórii

Siedmi muži ho plánovali niekoľko týždňov predtým, ako sa im podarilo zdrhnúť spoza mreží.

Reflex, Leopoldov
Reflex, Leopoldov

Od úteku väzňov z väzenia v Leopoldove, pri ktorom zomreli dozorcovia František Svoboda, Marián Zenner, Igor Jošt, Milan Černý a Milan Galbavý, uplynie v stredu 23. novembra 25 rokov.

Najkrvavejší útek väzňov v slovenskej histórii sa odohral 23. novembra 1991, kedy sa skupina väzňov rozhodla utiecť z leopoldovskej väznice, považovanej za bývalého režimu za najprísnejšie stráženú väznicu. Väzni Ondrej Harvan, Dalibor Bajger, Tibor Polgári, Vladimír Duda, Miloš Uriga, Bartolomej Botoš a Václav Fedák plánovali útek podľa neskoršieho vyšetrovania už od októbra toho roku.

Takto sa začal útek

Útek sa začal pri pravidelnom sčítaní väzňov, kedy jeden z hlavných aktérov úteku Tibor Polgári (už známy aj zo vzbury v leopoldovskej väznici z marca 1990) požiadal dozorcu Františka Svobodu, aby mu otvoril mrežu, pretože chcel do schránky vhodiť list. Bola to len zámienka. Hneď ako dozorca mrežu otvoril, Polgári ho napadol. K nemu sa vzápätí pridal Miloš Uriga, ktorý Svobodu dobodal nožom. Ten na následky zraní na mieste zomrel.

Obvinený Tibor Polgári na pojednávaní 4. januára 1993 v Justičnom paláci.
Obvinený Tibor Polgári na pojednávaní 4. januára 1993 v Justičnom paláci. Foto: TASR
 

S Urigom a Polgárim sa do väzenskej kancelárie dostali aj ďalší aktéri úteku. V kancelárii brutálne zbili ďalších dvoch zamestnancov väzenia. Obeťami brutálneho útoku sa stali aj ďalší dvaja dozorcovia. Zbitých dozorcov okradli o dva samopaly, štyri pištole a obliekli si ich uniformy.

Už ozbrojení väzni prenikli k väzenskej bráne, kde zaútočili na strážcov, štyroch zavraždili a dvoch ťažko zranili. Jedného zo zranených dozorcov, Jozefa Snopeka zobrali so sebou ako rukojemníka. Obeťou besnenia utekajúcich väzňov sa stal aj jeden väzeň, ktorého zastrelil Polgári, podľa vlastného tvrdenia ho nemal rád.

Po opustení väznice sa utekajúci väzni ocitli najprv v uliciach Leopoldova, kde ukradli auto a neskôr aj v uliciach Trnavy. Podľa plánu sa chceli na autách dostať do Poľska a odtiaľ loďou do Austrálie.

 

Vtedajšia polícia nasadila na chytenie väzňov všetko, čo mala k dispozícii, vrátane špeciálneho komanda. Pátranie a následné chytenie nebezpečných väzňov trvalo 20 hodín. Pri zásahu komanda utrpel zranenie iba Polgári, ktorý sa chcel brániť streľbou z ukradnutého samopalu.

Na začiatku februára 1993 bol vynesený nad utečencami a vrahmi rozsudok. Krajský súd v Bratislave odsúdil na doživotný trest Ondreja Harvana, Tibora Polgáriho a Miloša Urigu. Vladimír Duda bol odsúdený na 13 rokov väzenia, Dalibor Bajger a Václav Fedák na 15 rokov a Bartolomej Botoš na 18 rokov. Odsúdený Ondrej Harvan sa v cele krátko po vynesení rozsudku obesil.

Fedáka pustili z väzenia v roku 2009 a Dudu v roku 2011. Bajgera prepustili v roku 2015. Polgári môže požiadať o podmienečné prepustenie v roku 2018, Uriga v roku 2022. Botošovi končí výkon trestu odňatia slobody v novembri 2017.

Žitný: Vražda dozorcov bol najbrutálnejší čin 90. rokov

Vražda piatich dozorcov vo väzení v Leopoldove bol jeden z najbrutálnejších a najkrvavejších činov v 90. rokoch. Uviedol pre TASR bezpečnostný analytik Milan Žitný. Od masakry dozorcov uplynie v stredu 23. novembra už 25 rokov.

"Moja spomienka na prípad zavraždenia piatich dozorcov v leopoldovskej väznici sa spája s emotívnou reakciou jedného môjho priateľa - príslušníka polície, ktorý povedal: 'Z toho senníka (kde ozbrojených väzňov chytili príslušníci polície - poznámka TASR) nemal vyjsť ani jeden živý. A všetci ľudia by tomu v duchu zatlieskali'. Bola to bezprostredná prudká reakcia, azda aj preto, že jedného zo zavraždených dozorcov onen príslušník osobne poznal. S takou brutalitou sa vo svojej praxi nestretol," povedal.

Milan Žitný
Milan Žitný Foto: TV Markíza
 

"S odstupom času vnímam tento hrozný čin ako dôsledok uvoľnenia represívneho politického režimu v kombinácii s extrémnou nespokojnosťou tých väzňov, ktorí po rozsiahlej amnestii prezidenta Václava Havla neboli prepustení na slobodu. Páchatelia však zle odhadli svoje možnosti, keď plánovali utiecť do cudziny," vyslovil svoj názor analytik Žitný.

Bol to jednoznačne chaos. Väzni diktovali pravidlá hry

Brutálnemu masakru piatich dozorcov v Leopoldove predchádzali už udalosti koncom roka 1989. Povedal pre TASR bezpečnostný analytik, bývalý šéf slovenských ochrankárov a plukovník v zálohe Juraj Zábojník.

"Rok pred masakrom dozorcov sa potlačila väzenská vzbura v Leopoldove a jej predchádzalo niečo nevídané a čo mi ani vo sne nenapadlo. To, čoho som bol svedkom, a kde mi išlo o život v súvislosti s hladovkou väzňov v leopoldovskej väznici, sa ešte v dejinách Slovenskej republiky nestalo a predpokladám, že pri zdravom rozume sa to už ani nikdy nestane. V tom, že bol predseda vlády SR v priamom väzenskom priestore odsúdených, medzi ktorými boli i vrahovia a najťažší zločinci bez dozoru zásahovej jednotky alebo dozorcov, považujem za niečo, čomu nemôže konkurovať žiadna krajina a v tom sme zase, ako vždy vo svete výnimoční," spomenul si Zábojník.

"Pamätám si to ako dnes. Bolo to 23. decembra 1989, boli sme vo večerných hodinách s predsedom koaličnej vlády národného porozumenia profesorom Milanom Čičom v štúdiu aktualít Slovenskej televízie na Námestí SNP. Premiér tam nahrával vianočný príhovor k občanom. Hneď ako skončil, prišiel za ním šéf spravodajstva a povedal mu, že ho volá minister spravodlivosti a musíme ísť urýchlene do Leopoldova. Predpokladal som, že bude rokovanie v budove riaditeľstva ústavu. Napätie sa tam dalo krájať, také to bolo vážne. Pred budovou bolo množstvo policajtov posťahovaných z niekoľkých okresov. Mali veľmi smutný výraz v tvári a bolo vidieť, že nemôžu súhlasiť s tým čo sa deje, pretože sa to vymykalo kontrole a všetkým bezpečnostným zásadám," dodal ďalej Zábojník.

"Bol to jednoznačne chaos. Väzni diktovali pravidlá hry. Po niekoľko minútovom pobyte v budove riaditeľstva sme sa presunuli bez akejkoľvek zásahovej jednotky, ktorá by premiéra okrem mňa chránila do priestorov výkonu väzby, cez niekoľko brán až do kinosály situovanej medzi oddielmi väzenia. Na moju otázku, prečo nemám na ochranu premiéra ľudí z prostredia väzenstva mi bolo povedané, že väzni si to neželajú, ale guľomety sú na vežiach pripravené. Bolo to ako zo sci-fi filmu," priblížil Zábojník.

Väznica Leopoldov
Väznica Leopoldov Foto: TASR
 

"Vonkajšie prostredie bolo posiate jedlom, hliníkovými ešusmi, posteľnými plachtami, skratka všetkým čo mali na izbách a čo mohli oknami von povyhadzovať. V tomto marazme nám v ústrety prichádzala nemalá skupina väzňov s červenými pásmi na chrbte, čo je najťažšia recidíva a vítali premiéra ako miestni funkcionári nejakej inštitúcie. Medzi nimi bol Polgári a ďalší, ktorí neskôr spáchali ten ohavný čin vraždy dozorcov," uviedol ďalej Zábojník.

"Bolo to veľmi ťažké rokovanie. Odsúdení vo výkone trestu si kládli podmienky. Chceli v priebehu dvoch týždňov opustiť brány Leopoldova. Premiér im na začiatku prisľúbil, že bude volať premiérovi federálnej vlády Mariánovi Čalfovi, aby legislatívne urýchlili zrušenie ochranného dohľadu. Bol to chaos, aký som ešte v živote nevidel. Popri politických väzňoch, ktorým malo byť okamžite vyjdené v ústrety, sa zviezli aj ľudia, ktorí kým sa dostali späť, napáchali neskutočné škody na ľuďoch a ich majetkoch a svojim barbarským konaním len dokázali, že iní už nebudú. Je otázne, komu všetkému za toto pripísať zodpovednosť. Jedno však viem isto, že išlo o najväčší diletantizmus, aký nepoznajú určite mnohí obyvatelia v normálnych fungujúcich spoločenských systémoch v krajinách sveta. Som nesmierne rád, že túto návštevu premiér prežil ako on, tak i ja," dodal na záver Zábojník.


 

Komentáre ( 0)

 

VIAC Z Domáce