19. 06. 2019 06:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Ako trinásťročná na prednáške od hnevu hodila vložky o zem: Byť ženou nie je vždy úžasné

Režisérka sa už na škole stretla s predsudkami a ponižovaním za to, že je žena.

Johny a Romi z filmu M.
Johny a Romi z filmu M. Foto: Liza Nedayvoda

Gabriela Gažová vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení a popri štúdiu sa začala venovať aj filmovej tvorbe. Bakalárske štúdium absolvovala na filmovej réžií na Vysokej škole múzických umení. Aktuálne popri voľnej tvorbe pôsobí ako manažérka produkcie v A4 - priestor súčasnej kultúry v Bratislave.

Ako súčasť bakalárskej práce sa rozhodla natočiť film o dospievaní dievčat. Johny a Romi sú štrnásťročné rebelky, ktoré musia ísť na prednášku o menštruácii. Johny z prednášky zahenbene uteká potom, čo od zlosti hodí na zem balíček vložiek. Počas celého filmu sa dievčatá stretávajú na telesnej výchove s nepríjemnými komentármi a otázkami telocvikára.

Dôležitosť témy musela Gažová vysvetľovať pedagógom a o rodových stereotypoch diskutuje aj s mladším bratom.

Čo sa dočítate v rozhovore?

Prečo natočila film o dospievaní dievčat
Ako na to reagovali učitelia
Ako prežívala svoje dospievanie
Prečo nemajú dievčatá rovnaké príležitosti ako chlapci
Či je vo filmovom priemysle dosť žien

 

Natočili ste film s názvom M. O čom je?

Film je o dvoch štrnásťročných kamarátkach, Johnny a Romi, ktoré spolu hrajú v punkovej kapele - jedna na bicie a druhá na basu. Postupne zisťujú, že sa z nich o chvíľu stanú ženy a snažia sa s touto zmenou vyrovnať. Je to krátky film o dospievaní.

Film bol zároveň vašou bakalárskou prácou. Ako naň reagovali vyučujúci?

Témou filmu sú špecifiká ženskej skúsenosti, preto som si ako hlavný konflikt vybrala motív prvej menštruácie. Prezentovať film pred väčšinovo mužským kolektívom pedagógov bola výzva, aj keď som mala som dobrú školiteľku, Evu Borušovičovú. Musela som si obhájiť dôležitosť témy, ktorá je považovaná za okrajovú a tabu. Ženské problémy sú stále považované za príliš špecifické a vo všeobecnom kontexte sú ignorované, hoci im čelí polovica populácie. Ja si myslím, že ukazovať dospievanie cez ženskú skúsenosť je relevantné.

Ako ste ich presvedčili?

Snažila som sa ukázať, že je potrebné "otočiť kartu" a nezobrazovať len chlapčenskú skúsenosť. Nemôžeme sa tváriť, že chlapčenské problémy sú jediné a všeobecné problémy. Zároveň pre mňa bolo dôležité, aby o tejto téme hovorili  a "točili" ženy a dievčatá, preto sme vytvorili väčšinovo ženský štáb. Stáva sa totiž, že existuje silná ženská postava alebo film o ženskom probléme, no natočil ho muž. Nehovorím, že taký film je automaticky zlý, ale vždy ma zaujímalo vidieť príbeh z pohľadu človeka, ktorý podobnú autentickú skúsenosť aj má. Je dôležité, aby ženské autorky mali pocit, že k tomu majú čo povedať.

S hlavnou hrdinkou sa môžu stotožniť aj chlapci

Sama hovoríte, že polovica populácie sú ženy, takže menštruácia je celkom bežná vec. Prečo o nej treba hovoriť?

Menštruáciu berieme ako niečo bežné, ale zároveň ignorované. Považujeme to za "ženský problém", o ktorom sa nehovorí. Potom sa ale učíme ignorovať aj iné veci a problémy, ktoré sa týkajú žien, ale sú spôsobené históriou a nastavením spoločnosti. Napríklad to, že ženy sú málo zastúpené vo filmovom priemysle a že vo filmoch je málo ženských postáv.

Stačí sa pozrieť do filmovej histórie - existuje málo ženských postáv, ktoré žijú vlastný príbeh a my sa tvárime sa, že je to tak normálne. Rozprávať o menštruácii je dôležité aj preto, aby sme sa naučili neignorovať špecifiká života ženy v tomto svete.
Veľa ľudí sa ma pýtalo, čo s tým filmom má robiť chlapčenský divák. Ako sa v tom má nájsť muž? Niekto mi hovoril, že jediný muž, s ktorým sa môžu chlapci stotožniť je ten zlý telocvikár. Ja si však myslím, že sa pokojne môžu stotožniť aj s hlavnou dievčenskou postavou. Nie len preto, že je bubeníčka, ale preto, lebo je mladá a má problém.

Tak to vo filme funguje: stotožňujete sa s postavou, ktorej sa veci dejú. Preto je dôležité, aby bolo viac ženských postáv - aby sme pochopili, čo vlastne prežívajú. Chlapčenský divák sa z môjho filmu možno naučí niečo, čo si dovtedy ani nevedel predstaviť.

Spomínate si vy na niečo zo svojho dospievania, čo bolo aj inšpiráciou pre film?

Zápletka filmu je autobiografická. Scéna, v ktorej hlavná hrdinka strápnená a nešťastná protestne hodí balíček vložiek o zem, sa v skutočnosti stala mne, keď som mala asi trinásť rokov. Hnevala som sa, že nás oddelili od chlapcov, vzali nás na prednášku a povedali nám, čo nás čaká a že sa z toho musíme tešiť. Ale stalo sa to dvanásť rokov predtým, ako som začala písať film "M" a za ten čas som prišla na veľa vecí.

Dospievanie aj menštruáciu vnímam inak. Prestala som sa hnevať na prednášku, ale začala som sa hnevať na systém, ktorý od vás niečo očakáva len preto, že ste žena.

Film M.
Film M. Foto: Liza Nedayvoda
 

Vo filme to je ešte znázornené aj tým, že prednášajúca napíše na tabuľu #byťženoujeúžasné. Prišlo vám to nespravodlivé?

Áno. Cítila som všeobecnú nespravodlivosť - prečo sa toto musí diať ženám! Bolo to ešte detinské, ale úprimné. Chcela som byť neutrálna, nechcela som, aby sa hovorilo - ty si chlapec, ty si dievča, takže ty budeš toto a ty budeš tu. Chcela som žiť vo svete, kde tieto problémy neexistujú. A hnevala som sa, že sa od náš očakáva, že sa budeme tešiť. Nikto nám nepovedal, že to môžeme prežívať rôzne, že k menštruácii a k "bytiu ženou" môžeme mať rôzne postoje. Niekto sa môže tešiť, niekto to môže ignorovať, každé dievča môže byť iné. Na tej prednáške odznel presný opak. Mám pocit, že sa stále snažíme tlačiť sa do jednej "správnej" možnosti.

Ženy sa musia zmieriť so všetkým zlým

Hovoríte, že vás hnevalo, že oddelili chlapcov od dievčat a na prednášku išli iba dievčatá. Myslíte, že by niečomu pomohlo, keby tam boli aj chlapci? Nerobili by si z dievčat srandu?

Myslím si, že je dôležité, aby pri tejto téme boli aj chlapci. V opačnom prípade si predstavujú, že ide o masakrálnu, krvavú, nechutnú vec, o ktorej nič nevedia. Na biológii sa tieto vecia učia tak, akoby sa skutočných ľudí netýkali. Ale tiež je dôležité rozprávať sa aj v oddelených kolektívoch.

Nedávno som sa bola pozrieť na prednášku o sexizme v reklame pre 17 -18 ročných študentov a študentky. Veľká časť prednášky bola o tom, ako sú ženy objektifikované a vizuálne dehonestované. Do debaty sa zapájali len chlapci. Niežeby to dievčatá nezaujímalo, ale chlapci boli tradične tí, čo sa nehanbili ozvať a hocičo "tresli", zatiaľ čo dievčatá si mysleli svoje, aj keď sa to týkalo aj ich a ich špecifický pohľad na vec by bol v debate veľmi užitočný. Vtedy som mala pocit, že má zmysel viesť tieto diskusie s chlapcami a dievčatami aj zvlášť.

V blízkej budúcnosti pripravujem premietania filmu "M" na základných a stredných školách. Mám v pláne púšťať ho zmiešaným skupinám, a potom postupne diskutovať len s dievčatami, potom len s chlapcami a nakoniec skupiny spojiť. Treba vytvoriť priestor, kde sa môžu uvoľnene porozprávať tí a tie, s ktorými máte podobnú skúsenosť, ale zároveň je dôležité, aby došlo k porovnaniu rozličných skúseností - tak začne fungovať empatia.

Reklamy na vložky ukazujú šťastné ženy, ktoré idú na diskotéku. Klamú tieto reklamy?

A ešte dodám, že na tú diskotéku idú v obtiahnutých bielych nohaviciach (smiech). Vnímam to okrem iného ako udržiavanie žien spokojných vo všetkom zlom, čo sa im deje. A to je problematické a hlboko zakorenené. Odkazujú nám, aby sme si zvykli a šťastne akceptovali všetko tak, ako to je - veď tak sa veci majú. Jasné, že sa nemôžeme každý mesiac hnevať na osud, že nám nadelil toto telo, ale môžeme sa hnevať na mnohé nastavenia spoločnosti.

Vo filme na prednáške Johny hovoria, že byť ženou je úžasné, no tomu je dosť ťažké veriť, keďže sa jej na telesnej výchove potvrdzuje presný opak. Telocvikár komentuje, aké má ktorá žiačka plavky, postavu, veľkosť, kedy má menštruáciu, čo robí so svojím frajerom a podobne.

Film M.
Film M. Foto: Liza Nedayvoda
 

Takže vaše hrdinky postupne počas filmu narážajú na situácie, v ktorých nie je také úžasné byť ženou.

Áno. Nemôžeme všetko automaticky akceptovať, musíme byť kritické. Naše hrdinky sú rebelky, ktoré až neskôr prídu na to, na koho sa treba hnevať - nie na prírodu, ale na predsudky v spoločnosti. V boji proti nim napríklad pomáha hľadať ženské vzory. Baby vo filme, si napríklad našli punkovú dievčenskú kapelu, ktorá ich nadchla, lebo aj vďaka veľkým punkáčkam vedeli, že nie su samé, ktoré bojujú s "emkom", alebo s tým, že vo väčšine kapiel okolo nich sú len chalani.

Je dospievanie dievčat iné ako chlapcov?

Často túto tému rozoberám s mojím mladším bratom, je veľmi inteligentný a chápavý, ale na jednej veci sme dlhšie nevedeli zhodnúť. Pýta sa ma, že čo mi stále vadí? Veď môžem byť v kapele, môžem byť skejterka, môžem byť čímkoľvek, nikto mi v tom nebráni. To je pravda. Žiadna legislatíva mi v tejto krajine nebráni byť bubeníčkou, ani žiadny konkrétny človek mi to nezakazuje.

Lenže z vlastnej skúsenosti viem, aké to je, keď ako dievča nie ste obklopené bubeníčkami či skejterkami. Keď nemáte žiadne vzory, nezačnete ani len mať niektoré ciele a nezačnete po niektorých veciach ani len túžiť, lebo vám nenapadne, že by ste ich mohli skúsiť, že by mohli byť aj pre vás. Musíte byť naozaj odhodlaná byť bubeníčkou, aby ste prekonali všetky rodové predsudky.

Samozrejme, aj chlapcom ubližujú stereotypy - stačí, ak si chlapec oblečie niečo farebné alebo ligotavé a už to musí vysvetľovať a ospravedlňovať. Nie je to ľahké ani pre chlapcov.

A ako na vaše argumenty reagoval brat?

Myslím, že to pochopil skôr štatisticky. Pozerať sa na svet ako na plný mužov je pre ženy bežná vec. Aj preto je pre dievčatá ťažšie slobodne si vybrať, čo chcú robiť. Keď dievča nevidí v skejtparku žiadne dievča, vyžaduje si to o veľa väčšiu energiu, aby sa tam odhodlala ísť. A keď si brat predstavil obrátený svet, myslím, že to pochopil.

Ženy vo filme sú skôr rekvizitou

Spomínali ste, že vo filmovom priemysle je málo žien. Mení sa to?

Trošku áno. Postupne pribúdajú ženské postavy. Ale ešte dôležitejšie je zákulisie. Ideálne by bolo, keby aj za kamerou bola aspoň polovica žien. Existuje toľko dobrých kameramaniek, zvukárok, režisériek a treba ich stále viac. Verím, že sa to bude meniť novými generáciami. Staršie generácie to odmietajú vidieť ako problém, pretože sú na túto situáciu zvyknutí, príde im normálne, že niektoré profesie sú "mužské" a nemajú motiváciu to meniť. Čím viac nových a uvedomelých ľudí bude prichádzať, tým lepšie.

Ako je to s filmovými školami? Mali ste spolužiačky dievčatá?

Mala som dve spolužiačky. Teraz je ale medzi prvákmi len jedno dievča a päť chlapcov. O tomto probléme som písala teoretickú bakalársku prácu a pár textov, napríklad esej s názvom Jedna žena nestačí. Jednoducho, jedna lastovička leto neurobí, zmenu treba premyslieť do hĺbky.

Stretli ste sa na škole s podceňovaním, len preto, že ste žena?

Áno a okrem toho som sa stretla s rôznymi komentármi. Napríklad:
"Aha, vy máte kameramanku dievča. Ale aj vy ste dievča, to tam budete samé ženy? Ale tak, v dnešnej dobe sú už tie kamery ľahšie, tak by to nemusel byť problém…"

Poznámky o tom, ako sa za ich čias s herečkami najprv bolo treba vyspať, keď ich chceli do filmu, ako ženy robia len produkčné a maskérky, sú nekonečné. Je tu ale obsahový problém. Oni si jednoducho naozaj myslia, že to, čo chcú povedať ženy, nie je dôležité. Keď som písala svoj scenár, stále som musela niekoho presviedčať, že na menštruácií či ženskom dospievaní záleží, že to nie je marginálny problém. Môj pedagóg mi pri písaní scenára niekoľkokrát povedal, že tomu nerozumie a po dokončení filmu mi gratuloval s tým, že "teda fakt neveril, že to natočím dobre".

Ale mne sa im to už ani nechce vyčítať. Je to starý svet, v ktorom dlho žili a my sa musíme sústrediť na to, aby sa to naša generácia dívala inak.

Gabriela Gažová.
Gabriela Gažová. Foto: Slawek Haratym
 

Keď hovoríte, že vám vadí, ako sú ženské postavy znázorňované, čo to znamená?

Aj v minulosti existovali ženské hrdinky, ale najčastejšie boli využívané ako rekvizita, ako zámienka na hýbanie deja mužskej postavy. Či už je to James Bond a jeho Bond Girl, alebo rozprávka o princeznej, ktorá je zamknutá vo veži, vždy ide o to, aby sa muž zmobilizoval.

Jeho motiváciou je získať, zviesť či zachrániť ženu. Ona vlastný príbeh či charakter ani nemá. Herečka na kastingu dostane opis svojej postavy založený na jej (skvelom) výzore, zatiaľ čo jej mužský kolega si prečíta dlhý odstavec o povahových črtách hrdinu, ktorého ide znázorniť. Noví filmári a filmárky sa však už snažia robiť plastickejšie ženské postavy. Potrebujeme filmy, kde ženy nebudú len korisťou pre mužov. Filmy, v ktorých sa zažité stereotypy vyvracajú, je radosť vidieť.

Film M si môžete najbližšie pozrieť na českom festivale Pod Nebesy a na festivale Hviezdne noci v Bytči. Trailer k filmu si môžete pozrieť tu.

Komentáre ( 0)