08. 10. 2019 09:40 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Gabriel si prešiel drogovým peklom: Keď z neho vystúpil, dobehla ho temná minulosť

Rodený Šamorínčan sa veľmi otvorene rozrozprával o svojom neľahkom živote.

Abstinujúci narkoman Gabriel
Abstinujúci narkoman Gabriel Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Toto je príbeh abstinujúceho narkomana, ktorý je po pätnástich rokoch drogového pekla už viac ako štyri roky čistý. V živote si prešiel všeličím, za mnohé útrapy si ale mohol sám. K cti mu slúži, že v čase, kedy mu neverila ani vlastná matka, túlal sa po ulici a spával na kartónoch, sa dokázal pozviechať. Nečakajte však šťastný koniec. Niekedy vás totiž, aj keď si myslíte, že sa už nič nemôže stať, dobehne vlastná minulosť.

S Gabrielom som sa stretol v jeho byte minulý štvrtok. Trošku som mal obavy, ale kde sa lepšie človek otvorí ako v domácom prostredí. Posadili sme sa v obývačke, na stolík som si položil pripravené otázky a Šamorínčan Gabriel začal rozprávať.

„Môj otec pil. Vždy, keď bola výplata, tak sa opil a všetko rozbíjal. Ja som si to ale neuvedomoval, lebo brat so sestrou ma vždy zobrali do vedľajšej izby a hrali sa so mnou. Pamätám sa na jedny Vianoce. Všetci sme si dávali darčeky, ale otec od nikoho žiaden nedostal. Len odo mňa. Keď som mu ho podal, kľakol si a rozplakal sa. Čudoval som sa, prečo sa to deje a prečo ho vlastne všetci neznášajú. Vtedy som začal vnímať, že niečo nie je v poriadku," spomína si na svoje detstvo. Vtedy začal nenávidieť otca, ale aj alkohol.

„Môj vzťah k alkoholu sa však zmenil, keď ma súrodenci začali brávať na diskotéky. Mal som asi 14, 15 rokov. Zo začiatku som si bral zo stolov nedopité poháre a začal sa mi páčiť ten stav uvoľnenia. Neskôr som sa opíjal do nemoty. Vždy, ako som pocítil tú alkoholovú eufóriu, nevedel som prestať a už som sa prebudil len niekde v parku. Veľakrát aj došťaný, šiel som až do takého extrému.

V jeden fakt zlý deň som povedal kamarátom, aby mi niečo priniesli do ihly

Takto to s ním išlo niekoľko rokov, aj v čase, keď bol na vojne. Každú jednu vychádzku využil na opíjanie sa. Neskôr prišli na rad drogy, zatiaľ len ľahšie ako marihuana.

„Keď som došiel z vojny, tak som sa zamestnal. No a po práci som mal dve partie. Jedna z nich bola pouličná, ktorá skúšala všetko možné. Ako som chodil z domu zo Šamorína do práce, tak práve kamaráti z tejto partie ma stále prosíkali, aby som ich odviezol pre drogy do Bratislavy. V jeden fakt zlý deň som im povedal, aby aj mne niečo priniesli do ihly. A odvtedy sa to začalo."

Najprv si pichal heroín len cez víkendy, neskôr ho potreboval každý deň. Po mesiaci do toho úplne spadol. Vyhodili ho z práce, rodina si začala všímať, že niečo nie je v poriadku. Navyše mal frajerku, s ktorou čakal dieťa.

„Rodina bola z toho šokovaná a dala mi na výber. Buď odídem bývať k svojej frajerke alebo pôjdem na liečenie. Chcel som odísť k frajerke, ale tej o mojom probléme povedali. Takže som si pre moje veľké ego hodil veci do mecha a odišiel som. Vtedy som bol prvýkrát na ulici, ale vydržalo mi to len dva dni. Potom som došiel domov so slovami, že idem na liečenie."

Gabriel mal v tom čase 24 rokov a pred sebou 15 rokov trápenia, aj keď to spočiatku vôbec tak nevyzeralo. Po prvej „odvykačke" sa presťahoval s frajerkou do Dunajskej Stredy, aby zmenil prostredie a na všetko zabudol.

„Akurát sa mi narodil prvý syn, všetko bolo v poriadku. Zamestnal som sa, ale cez víkend som si stále dal nejaký alkohol a občas som sa aj nahúlil. Ľahším drogám som sa vôbec nevyhýbal," priznáva s tým, že takto fungoval ďalšie tri roky.

Mal som luxusné auto z požičovne a drogy, začal som si namýšľať, že som mafián

Potom v ňom však opäť zvíťazila túžba po tvrdých drogách.

„Jedného dňa som z roboty nešiel domov a rovno som si išiel kúpiť do Bratislavy heroín. Prvou dávkou sa spustila lavína, ktorá sa nedala zastaviť, lebo na ten dobrý pocit sa už nedalo zabudnúť."

Gabriel opäť prišiel o robotu, ale rýchlo si našiel inú. Avšak takú, ktorú by si do „cévéčka" nikto nezapísal.

„Dunajská Streda je bájna podvodníkmi a mafiánmi. Pred luxusným autom stáli traja muži, tak som prišiel k nim, či nemajú pre mňa nejakú robotu. Mali. Večer som mal ísť do požičovne pre auto a ísť ním do Talianska a späť. Pomyslel som si super, veď len „niečo" vyzdvihnem a vrátim sa. V ten deň sa tak aj stalo."

„Vôbec som neriešil, čo je v tých zásielkach. Potreboval som peniaze na drogy, tak ma to nezaujímalo. Za jednu akciu mi zaplatili 8-tisíc korún a predtým som mesačne zarábal 7300. Toto sa mi zapáčilo. Za dva dni som išiel opäť."

„Po treťom raze som sa začal meniť a hrať sa na mafiána. Drogy a luxusné autá, ktoré boli len z požičovne zo mňa mali spraviť mafiána. A takto som žil osem mesiacov. Pre mňa to bola strašne dlhá doba a veľmi som si to užíval," spomína.

Keď som nevedel nájsť kľúče od auta, tak som po žene a synovi kričal, že ich zabijem

Pýtate sa, kde bola jeho žena so synom? Boli pri tom všetkom.

„Síce som sa hral s dieťaťom a nosil som domov peniaze, žene to prišlo veľmi čudné. Popravde, mňa ani nezaujímalo, či mám nejaké decko. Mňa zaujímalo len to, aby som si mohol užívať život a drogy."

„Spomínam si, že syn mi raz skryl kľúče do radiátora. Asi sa s nimi hral a tam mu zapadli. Byt som prevrátil hore nohami, nikde som ich nevedel nájsť. Tak som začal kričať, ženu som začal ťahať po byte a potom som držal syna a silno som ním triasol. Na oboch som kričal, že ich zabijem, keď mi tie kľúče nedajú," pokračuje už veľmi tichým hlasom. Na túto spomienku hrdý rozhodne nebol.

Hra na mafiána sa však čoskoro skončila.

„Všetko sa zmenilo, keď ma chytili v Taliansku a na tri dni zavreli. Vrátil som sa domov, ako keby sa nič nestalo, ale už som bol taký rozfetovaný, že mi dobre nefungovala hlava. Znova som išiel na výjazd a opäť ma v Taliansku chytili. Hrozilo mi až osem rokov, ale pustili ma už po polroku."

„Keď som sa vrátil, tak som si povedal, že so všetkým prestanem. V Bratislave som sa dokonca zamestnal ako inštalatér. No ale, ako som prechádzal okolo stanice, tak som každý deň stretával dílera, od ktorého som kupoval heroín. A zas som do toho spadol."

Stále sa tak točil v jednom kruhu, z ktorého nevedel vystúpiť.

Skončil som úplne sám. V telefóne som mal len číslo na mamu a dílera

Gabriel po čase urobil ešte jednu cestu do Maďarska. Policajti ho chytili a dostal tri roky. Odsedel si ich v Trnave.

„Za tieto tri roky sa mi narodil druhý syn, no žena sa so mnou rozviedla. Celý čas som sa dušoval, že sa toto feťácke obdobie už musí skončiť."

Gabriel sa opäť mýlil. Po návrate z basy ho mama s otcom privítali doma, vytvorili mu ideálne podmienky, ale netrvalo dlho a heroín si ho opäť našiel. Rodina na neho zanevrela a roky striedal väzenie s ulicou. Ukradol by hocičo, aby mal na dávku.

„Raz som bol zapletený do ozbrojenej lúpeže a viazal som jednu pani páskou. Tak na ten pohľad nikdy nezabudnem. Ani na ten krik detí," takto Gabriel odpovedá na otázku, čo najhoršie urobil, aby získal peniaze na drogy. Je na ňom vidieť, že sa za to poriadne hanbí.

Písal sa rok 2014. 22. decembra Gabriel opäť opúšťa basu.

„Dva týždne pred odchodom mi kamarát z basy povedal, že ma počká vonku. Neveril som mu, lebo ľudia v base nasľubujú hocičo. Vyšiel som teda von a tam už stálo auto. Celých 19 mesiacov som si hovoril, že si už nič nedám. Hneď ako som nastúpil do auta, sfetoval som sa. Bez výčitiek."

„23. decembra som prišiel domov, mama mi otvorila dvere a pri nej bola červená športová taška. Chcel som vstúpiť dovnútra, ale mama mi to nedovolila. Ja som jej aj oponoval, že sú predsa Vianoce a rodina má byť pokope. Mama mi vtedy povedala, že už do rodiny nepatrím."

„Pre každý prípad mi dala mobil a sto eur. Hneď som išiel k prvému dilérovi, ale dávka mi už vôbec nespôsobila to, čo predtým. Odišiel som do Bratislavy na ubytovňu a pred ňou som sa zastavil a začal som sa pozerať do okien naokolo. Všetci mali zasvietené stromčeky. Hovoril som si, že aj ja som takto mohol žiť, keby som sa nikdy nechytil drog. Bol to hnusný pocit."

„Pozeral som aj do toho telefónu a nebolo tam nič, len číslo na mamu a jedného dílera. Nič viac. Žiadni kamaráti."

Na ulici som si zvykol, sralo ma len to, že sa nemôžem osprchovať

Gabrielovi po čase došli peniaze a opäť skončil na ulici, kde spával na kartónoch a paletách.

„Už som bol zvyknutý. Sralo ma len to, že som sa nikde nevedel osprchovať."

Teraz sa trošku vrátime do minulosti. Na jednom z liečení asi v roku 2011 Gabriel spoznal dievča, s ktorým chvíľu chodil, jeho ale potom opäť stiahol fet. Vždy mu hovorila, aby sa zapojil do programu pre narkomanov, keďže ona sa tejto problematike venovala. On to kategoricky odmietal. Teraz ale nastal zlom.

„Motal som sa po Bratislave a zrazu som išiel okolo jej kancelárie. Na plagáte mala zverejnený mail, kde sa bolo potrebné ozvať, ak sa chcem prihlásiť do spoločenstva anonymných narkomanov. Nikto si to asi neuvedomí, ale keďže som bol na ulici, tak poslať mail bol pre mňa obrovský problém. Štyri dni mi trvalo, kým som ho poslal. Napokon ma pozvala, aby som prišiel do ich spoločenstva. Ponuku som prijal."

„Išiel som deň po dni. Postupom času som si našiel zamestnanie. Prešiel polrok a nedal som si žiadnu drogu, prešiel rok a stále som bol čistý. V spoločenstve mi normálne spravili oslavu."

Gabrielovi sa začali naprávať aj vzťahy v rodine. Tým, že sa menil on, menilo sa aj okolie.

„Postupne som začal chodiť aj domov, ale mama ma pustila len do kuchyne, aby som sa najedol. Po roku a pol sa zrazu otvorili dvere od obývačky, ktoré boli inak vždy zatvorené. Z izby vyšiel otec a spýtal sa ma, ako sa mám. Úplne som onemel."

„Tento život sa mi začal páčiť, lebo som sa normálne rozprával s rodičmi. Začali ma navštevovať aj moje deti, ktoré som skoro vôbec nepoznal. Začal som byť naozaj šťastný."

Mrzí ma, že som mame nestihol povedať „prepáč"

Po troch rokoch abstinencie prišla tvrdá rana.

„Mama ťažko ochorela na rakovinu. Začala hovoriť, že chce byť iba so mnou. Tak som pri nej aj spával, držal som jej ruku a každý deň som jej hovoril, že ju ľúbim. A keď som jej to nepovedal, tak mi to hneď pripomenula, že „dnes si mi to ešte nepovedal."

„Mama neskôr umrela. Bola to obrovská bolesť. Mal som dilemu, či sa ísť nafetovať alebo zavolať ľuďom, ktorí sú čistí. Obvolal som radšej tých druhých," dodáva v tichosti Gabriel a pokračuje v rozprávaní.

„Mama mi vždy pomáhala, tak som si povedal, že teraz je rad na mne. Keďže ona už bola mŕtva, začal som pomáhať otcovi. On mal problémy s črevami. Každý deň som za ním chodil, ale bolo mu čoraz horšie a horšie. Prešli dva mesiace a zobrali ho do nemocnice. Lekár mi povedal, že ak do rána prežije, bude mať šancu ďalej žiť. Sedel som doma na balkóne a zrazu mi zazvonil mobil. Oznámili mi, že otec umrel."

„Vtedy som sa pýtal, prečo sa mi toto deje? Som čistý, robím rodine aj okoliu radosť a predsa sa mi toto deje. Ale nenafetoval som sa."

Ľudia si v takýchto chvíľach veľa vyčítajú, najmä to, že nepožiadali rodičov o odpustenie.

„Trápi ma, že som mame nepovedal, „prepáč"."

A čo bývalá žena a deti?

„To ma ešte čaká. Podľa toho programu, podľa ktorého idem, je v jednom z krokov aj odpustenie. Viem, že ten čas príde, keď si raz sadnem a požiadam ju aj svoje deti o odpustenie."

Doniesol som všetky možné dokumenty, sudkyňa sa do nich ani nepozrela

V tomto roku prišla nateraz posledná facka od života. Gabriela dobehla temná minulosť.

„Keď som bral drogy, tak som za veľa vecí neplatil. A v decembri v roku 2018 mi prišiel list, že treba za ostatné roky vyplatiť výživné. Bolo to 11-tisíc eur."

To za Gabriela platil štát, teraz si ale úrady začali pýtať náhradu späť.

„Po mame som zdedil nejaké peniaze a rozmýšľal som, či splatím alebo nesplatím to výživné. Rozhodol som sa, že zaplatím len časť z dlhu, normálne začnem platiť výživné a dostanem len podmienku. Veľmi som sa mýlil, lebo po čase mi prišiel ďalší papier a tam bolo napísané, že som dostal dvadsať mesiacov natvrdo," dodáva.

„Spísal som odvolanie a pred dvomi mesiacmi prebehol odvolací súd. Doniesol som všetky možné dokumenty, že už nie som žiadny feťák, že riadne pracujem, starám sa o deti. Sudkyňa sa do papierov ani nepozrela, dala mi z dvadsiatich mesiacov dole tri a od pondelka nastupujem."

Komentáre ( 0)