04. 12. 2019 11:30 | BRATISLAVA/Martin Lachkovič

Znevýhodným deťom by mali školy vytvárať vhodné prostredie na vzdelávanie (rozhovor)

Tvrdí uznávaný odborník na začleňovanie detí znevýhodnených skupín do spoločnosti.

Tony Booth.
Tony Booth. Foto: TV Markíza

Anglický profesor Tony Booth sa téme inklúzie znevýhodnených detí vo vzdelávaní venuje viac ako 30 rokov. Je autorom príručky Index inklúzie, ktorá má školám pomôcť vytvoriť také prostredie, aby sa v ňom cítil každý dobre. Index vyšiel už v desiatkach jazykov a iba prednedávnom vyšiel aj v slovenčine. Na jeho uvedenie prišiel aj samotný autor, ktorý nám poskytol exkluzívny rozhovor.

Ste autorom Indexu inklúzie. Čo pojem inklúzia pre vás znamená?

Inklúzia je o všetkých. Je to cesta myslenia o našej spoločnosti. Ponúka odpoveď na otázku, ako by sme mali všetci spolu žiť v našej spoločnosti, komunitách aj v školách.

Kde vidíte hranicu, kedy by dieťa malo chodiť do normálnej školy a kedy do špeciálnej?

Pre mňa osobne ide o záležitosť práv. Keď sa dieťa narodí v určitej komunite a má školu na konci ulice, tá škola je jeho. Ak má dieťa poruchu, malo by mať právo navštevovať tú školu. V niektorých prípadoch toto právo ale musí ustúpiť, pretože podmienky na jeho vzdelanie by neboli vyhovujúce, a tak ide do špeciálnej školy. Ale mali by sme sa usilovať dožadovať sa tohto práva pre naše deti a zabezpečiť, že keď pôjdu do normálnej školy, budú mať podporu, príjemné vzdelávanie a stanú sa súčasťou školského prostredia.

Ako by malo vyzerať školské prostredie, aby deti s hendikepom nemali problém zapadnúť a bez problémov sa vzdelávať?

Ak sa rozprávame o fyzickom hendikepe, ide približne iba o jedno percento populácie, takže v skupine 100 detí by ste mali iba jedno takéto dieťa, čo nie veľký počet detí. Ale keď ich vidíte všetky pokope v špeciálnej škole, poviete si, že ich je strašne veľa. Tu na Slovensku, keď sa povie znevýhodnené dieťa, často ľudia nemyslia deti s hendikepom, ale predstavia si dieťa z menšiny, rómske deti. Učitelia by už od začiatku mali myslieť na to, že každé dieťa môže niečo dosiahnuť a je cenné. Veľmi často viníme deti za veci, ktoré by sme mohli vo vzdelávaní napraviť, napríklad forma učenia či prístup k vzdelávaniu. Škola môže toho veľa urobiť, aby im zlepšila ich životy a skúsenosti v škole.

A čo ostatní spolužiaci? Majú tendenciu im pomáhať alebo skôr ich šikanovať?

Za to sú zodpovední dospelí, ktorí by mali ísť vzorom. Nájdete školy, v ktorých učitelia príliš nespolupracujú a nesnažia sa vytvoriť kultúru, kde by deti mohli vidieť, že by si mali starať a pomáhať svojim spolužiakom. Ak by škola mala takúto kultúru vytvorenú, kultúru pomoci, podpory a rešpektu, kultúru váženia si ostatných, tak by to žiaci pochopili a pomáhali by si navzájom.

Učitelia sú však často demotivovaní. V rebríčku OECD je Slovensko treťou najhoršou krajinou čo sa týka výplat učiteľov. Myslíte si, že keby boli lepšie ohodnotení, mali by väčšiu chuť vytvárať v škole takúto atmosféru?

Ľudia sa radi cítia rešpektovaní. V našej spoločnosti je výška výplaty úmerná s pocitom rešpektu. Myslím si, že najdôležitejšia vec je, aby sme si učiteľov vážili, ale, samozrejme, mali by byť aj lepšie platení. Keď sa ľudia cítia hodnotní, tak majú väčšiu chuť ceniť si ostatných. Toto je však problém, ktorý treba vyriešiť nielen na Slovensku, ale aj inde.

Akú úlohu by mali mať rodičia v celom procese vytvárania takéhoto spoločenstva? Mali by sa s deťmi rozprávať o inakosti už od detstva?

Rodičia nechcú vychovávať deti takou cestou, aby v nich zasadili semienka násilia. V tomto čase relatívneho mieru sa zdá, že príliš nezáleží na tom, či sa k niektorým ľuďom z inej skupiny správate trochu horšie. Ale videli sme, čo sa stalo v Európe, keď ľudia inakosť premenili na systém vyhubenia. To ostáva ako pripomienka, prečo je dôležité vychovať deti aby porozumeli, že každé dieťa je rovnako hodnotné.

V ktorej krajine sú podľa vás v inkluzívnom prístupe najlepší?

Nerád porovnávam, pretože si nemyslím, že je to na niečo dobré. Väčšinou dávam iba jednoduchú odpoveď - situácia, akú máme teraz, musí byť tá najlepšia, pretože to dlžíme našim deťom. Musíme byť schopní povedať každému dieťaťu, že môže dostať úžasné vzdelanie. Môžem poukázať na pár krajín, ktoré sú viac úspešnejšie. V severnejších krajinách som strávil dlhšie obdobie. Nórsko, Švédsko, Fínsko dosiahli určitý úspech, ale aj oni majú niekoľko problémov.

Môžete vymenovať pár zlepšení, ktoré sa im podarili?

Inšpiroval ma progres v Nórsku počas osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Tam pre všetkých videli vývoj školstva ako cestu budovania národa. Škola tam mala slúžiť každému v spoločnosti. Nebolo to iba o presťahovaní detí zo špeciálnej školy do normálnych škôl. Bolo to skôr o tom, aby vytvorili silnú školskú komunitu, v ktorej sa každý cíti hodnotný. Tieto myšlienky sú základom indexu. Komunity rozvíjajú a budujú školy a, naopak, školy rozvíjajú a budujú komunity. Navzájom sa podporujú pri raste. V podstate ide o také symbiotické rozvíjanie škôl a komunít. To, čo som spravil v indexe, ukázalo, ako môžete tento nápad zaviezť do praxe iba sústredením sa na praktické miesta rozvíjania v každej časti školy.

 

Index inklúzie na Slovensku

"Keď sme v rokoch 2017 a 2018 spúšťali náš vzdelávaco-konzultačný program Kto chýba, tak sme pri jeho príprave už z indexu vychádzali. Bol voľne dostupný v anglickom jazyku a už vtedy sme si povedali, že by bolo dobré priblížiť ho aj slovenskej učiteľskej verejnosti, ktorá nie je až tak jazykovo zdatná. Považujeme ju za jednu z kľúčových publikácií, ktorá inklúziu približuje učiteľom a školám ako návod, kde krok po kroku sa nám môže nastaviť prostredie v školách oveľa inkluzívnejšie. Tlačených verzií nie je až tak veľa. Distribuujeme ich do škôl, s ktorými spolupracujeme, ale aj do škôl, kde prebiehajú rôzne iné projekty zamerané na inklúzivne vzdelávanie. Index je aj voľne dostupný v elektronickej podobe," hovorí riaditeľ Nadácie pre deti Slovenska Ondrej Gallo, ktorý stojí za vydaním publikácie na Slovensku.