22. 12. 2019 07:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Psychiater: Keď človek prestane o depresii hovoriť a vyzerá šťastne, je v najväčšom ohrození

Ján Ballx hovorí, že vo väčšine prípadov je depresia viditeľná na tvári.

Psychiater Ján Ballx.
Psychiater Ján Ballx. Foto: TVNOVINY.sk

Dni sú čoraz kratšie a noci dlhšie. V škandinávskych krajinách takmer pätina ľudí na sebe badá výkyvy nálady kvôli počasiu a ročnému obdobiu. Starším ľuďom v zime nepomáha ani to, keď majú Vianoce prežiť osamote.

Psychiater Ján Ballx v rozhovore hovorí, ako si všimneme, že má náš blízky problémy a prečo navonok úspešní a priateľskí ľudia premýšľajú nad samovraždou.

Máte v tomto období viac pacientov?

Záujem o terapie je približne rovnaký. Badám skôr v tomto období nárast ľudí, ktorí majú záujem o nejakú zmenu v živote.

Nevplýva jeseň a zima depresívne na ľudí?

Vplýva. Čím je rozdiel medzi dĺžkou dňa a dĺžkou noci väčší, výkyvy nálad sú častejšie. V škandinávskych krajinách takmer 20 percent ľudí hovorí, že majú poruchy kvôli kratším dňom.

Blížia sa Vianoce a hoci sa s nimi spája radosť, pokoj a rodina, sú ľudia, ktorí sú cez Vianoce osamelí. Stretávate sa s tým, že sú ľudia z Vianoc úzkostní?

Áno, stretávam sa s tým. Kedysi som mal psychiatrickú prax v nemocnici a prežil som pár Vianoc v službe. Je to špecifický deň. Pre osamelých pacientov to môže byť kritická záťaž. Môže vyvolať až také zhoršenie stavu, že ich to ohrozí na živote.

Často sa stretávame s tým, že by sme nemali počas Vianoc zabúdať najmä na starších ľudí. Nepribúdajú aj mladí osamelí?

Myslím si, že mladá generácia nevníma Vianoce už tak dôležito ako tí starší. Mladý človek, ktorý je niekde na škole v zahraničí a je na Vianoce sám sa môže cítiť horšie, ale už sviatkom nedáva takú dôležitosť. Ani my sami to tak hrozne nevnímame, keď je človek v produktívnom veku osamelý. Okolie reaguje citlivejšie na osamelosť starších.

Veľa ľudí, ktorí trpia depresiami a dokonca premýšľajú nad samovraždou nedávajú nič najavo. Často o nich okolie hovorí, že sú usmievaví a priateľskí. Prečo nedávajú najavo, že sa trápia?

Depresia má niekoľko štádií. Keď človek o depresii prestane hovoriť a navonok vyzerá v poriadku, zvyčajne je v najväčšom ohrození. Keď sa človek rozhodne, že sa zabije, nebude žiadať o pomoc. Samozrejme, neznamená to, že keď niekto žiada o pomoc, tak sa nezabije. Každý jeden signál alebo náznak, že človek premýšľa o samovražde treba brať vážne. Nemali by to zosmiešňovať ani bagatelizovať.

Veľa otázok vyvolala samovražda herečky Moniky Potokárovej. Ľudia z jej okolia hovorili, že na nej nebadali prejavy depresie. Možno ani ona sama nad samovraždou dlho neuvažovala. Možno to súviselo s tým, že hrala ťažké postavy, ktoré prežívali silné emócie a ako herečka sa do nich musela vžiť. Niekedy okolie naozaj nemá šancu to zaregistrovať a niečo si všimnúť. Obzvlášť pri úspešných ľuďoch si to okolie ťažšie všimne. Idealizujeme si ich a nemáme šancu vedieť, že sú na pokraji zúfalstva.

Predsa len, neexistujú nejaké signály, ktoré by sme si na blízkych mali všímať?

Myslím si, že často o tom ľudia v počiatočných štádiách hovoria. Depresia môže mať viacero podôb, ale tú najbežnejšiu človek skoro nikdy úplne neskryje. Som presvedčený, že vo väčšine prípadov vidíme na tvári človeka, že je depresívny. Niektorými príznakmi sú napríklad, že nevie používať mimiku, vraští čelo, je spomalený v chôdzi, nevie spať, má poruchy pamäti, má telesné ťažkosti. Okolie si väčšinou všimne, že človek sa trápi. Sú typy depresie, pri ktorých ľudia vyzerajú šťastne a pokojne. Medzi tieto prípady patria väčšinou vysokovýkonní ľudia. Pracujú na maximum a sú úspešní, ale akonáhle v niečom zlyhajú, je to pre nich fatálne, ale nedávajú to najavo. Keď takýto človek dosahuje priemerný výkon, okolie ho stále oceňuje, ale on to vníma ako svoje zlyhanie a prepad na úplné dno.

Existuje nejaké štádium, v ktorom už tú osobu musíme poslať k odborníkovi a poradiť mu, aby išiel k psychológovi a psychiatrovi? Pýtam sa aj preto, či to daný človek nebude brať tak, že sa ho len chceme zbaviť, lebo nás už unavuje počúvať o jeho trápeniach.

To, že niekoho posielame k odborníkovi vôbec neznamená, že ho opúšťame. Ja ako psychiater hovorím, že prognosticky pre pacienta je najlepšie, keď rodina a blízki pri ňom stoja a k ich podpore sa pridá odborník. Určite treba konať, keď vieme, že človek je v ohrození alebo svojím stavom ohrozuje niekoho iného. Bolo by naopak zlyhaním nekonať.

Ale musíme si priznať, že aj pre okolie je ťažké bojovať spolu s depresívnou osobou.

Samozrejme. Niekedy ale mám pocit, že osveta o duševnom zdraví vnáša falošný alibizmus. Žiadny odborník nikoho v reálnom živote nezmení. Nezmení ani jeho rodinu ani jeho prácu. Ja často hovorím, že na terapie chodia najčastejšie ľudia kvôli ľuďom zo svojho okolia, ktorí by na terapiu nikdy nešli.

Takže by sme im dokázali pomôcť my sami a nepotrebovali by v niektorých prípadoch odborníkov?

Áno. Depresia je často o vzťahoch. Psychické ochorenia sú spôsobené aj vzťahmi s inými ľuďmi. Samozrejme, že nechcem povedať, že ľudia sú na vine, že ich blízky má depresie. Musíme byť ale citlivejší voči vnímaniu druhých.

Rozprávali sme sa aj o depresiách vykonných a navonok úspešných ľudí. Zamestnávatelia asi nebudú chcieť od zamestnancov, aby spomalili. Berú tak aj oni zodpovednosť za psychické zdravie ľudí?

Iste. Sú názory, že depresia je, keď zlyháva kapitalizmus, ale nie je to len o zamestnávateľoch. Je to o všeobecných hodnotách nastavených v spoločnosti. Očakávame výkon, ale v zahraničí sa to už snažia zmeniť. V škandinávskych krajinách skrátili pracovný týždeň, pretože sa ukazuje, že vysoký výkon sa nevypláca. Náklady na liečbu depresií sú vyššie ako vysoký výkon.

Komentáre ( 0)