30. 01. 2020 10:35 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak

Keby si vtedy povedali, že som sprostý nácek, serte naňho, tak som dnes sprostý nácek a seriem ja na vás

Toto je príbeh Andreja a Michala, ktorých v mladosti zlákali Slovenskí branci.

Michal počas cvičenia Slovenských brancov
Michal počas cvičenia Slovenských brancov Foto: Archív Michal

Slovenskí branci sú polovojenská organizácia, ktorá sa v lesoch pripravuje na rôzne konfliktné situácie. Oficiálne ide o apolitickú organizáciu, združujú sa v nej ľudia, ktorí sa hlásia k Prvému slovenskému štátu a k Jozefovi Tisovi, pohŕdajú naším prozápadným smerovaním a majú blízko k východným autoritám.

V jej štruktúrach zväčša pôsobia mladí muži, ktorým na začiatok netreba veľa. Stačí mať v sebe trochu rebélie, lásku k prírode a radosť z pohybu presne tak ako v príbehu Andreja a Michala. Ich rozprávanie ukazuje, ako sa z nevinnej zábavky môže stať fanatizmus, kedy už neprijímate iné názory.

„K Slovenským brancom ma pozval ich zakladateľ Peter Švrček. Spoznali sme sa v roku 2011 v rekreačnom stredisku pre rodiny príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Obaja sme vtedy boli tínedžeri, prváci na stredných školách. Po dlhších debatách vytiahol tému rodiacej sa domobrany," spomína si Andrej na svoj prvý kontakt s brancami.

„Petrovi Švrčkovi som bol vtedy pravdepodobne natoľko sympatický, že ma chcel angažovať do vzniku košického oddielu tejto novej „domobrannej jednotky", doplnil Andrej, ktorý sa na jej vzniku napokon nepodieľal, ale pôsobil v nej.

Michal sa dostal k brancom cez svojho dlhoročného kamaráta. Ten mu povedal, že si v lese potrénujú sebaobranu.

„Pridal sa aj jeden jeho známy, ktorý robí karate. Išlo vlastne o prvý neoficiálny tréning 2. oddielu Východniar," hovorí zasa o svojich začiatkoch Michal.

„Po prvom tréningu ma to však vôbec nechytilo. Opäť som prišiel až vtedy, keď oddiel fungoval a prakticky som tam mal polovicu kamarátov aktívne zapojených do výcvikov. Vtedy sme už začali trénovať okrem sebaobrany aj vojenskú taktiku, presuny, zdravovedu, topografiu a to ma chytilo," spresnil.

Všade bol prítomný antieurópsky, antiglobalistický a proruský duch

Samozrejme, neostalo len pri cvičeniach. Veľmi rýchlo sa k výcviku pridružila aj ideológia.

„Spoločensko-politický kontext navonok neexistoval, tvárili sme sa ako apolitická organizácia s cieľmi akurát tak vzdelávať sa a pripraviť sa na rôzne situácie. Na jednej strane na vojnu, na druhej zas na rôzne prírodné katastrofy. Politiku sme však vo vnútri riešili veľmi intenzívne. Veľa z nás malo silne proslovanské cítenie a s tým takmer hraničiacu rusofíliu. Spomínali sme aj na dobrého doktora Tisa, chválili Prvý slovenský štát a podobne," opísal Michal pomery v organizácii.

„Hlavnými argumentmi prirodzene bolo, že slovenská armáda je slabá a nekompetentná brániť štát v prípade konfliktu, že NATO vlastne nie je spojenec, ale nepriateľ a okupant a že zrušenie povinného vojenského výcviku malo za cieľ oslabiť nás. Preto je potrebné, aby to ľudia prevzali do vlastných rúk a naučili sa brániť sami," pridal sa Andrej a zároveň dodal.

„Navyše bol všadeprítomný antieurópsky, antiglobalistický a proruský duch, avšak oficiálne sa spoločensko-politický kontext neriešil. Počas môjho členstva som nemal pocit, že by z nás vznikala nejaká ideologická armáda. Riešili sme to však osobne medzi sebou a naše názorové pozadie bolo veruže pestré."

Slovenskí branci mali mať blízko aj k niektorým politickým zoskupeniam. Zo začiatku k SNS, potom k Slovenskému hnutiu obrody. Neskôr sa postupne od všetkých dištancovali a založili si vlastné „politické" občianske združenie.

„Čo sa však dá s určitosťou povedať, je, že si vždy dávali veľký pozor, aby neboli spájaní s ĽSNS a zároveň ani ĽSNS nejaví žiaden verejný záujem o kontakt s brancami. Sú to izolované zoskupenia, aj keď veľmi očividne k sebe majú názorovo blízko. Viacero členov či bývalých členov Slovenských brancov sa však v súkromí hlásilo k voličskej základni ĽSNS," ozrejmil Andrej.

Slovenskí branci
Slovenskí branci Foto: Archív Michal
 

Keď som si kúpil samopal, mama so mnou ani neprehovorila

Vojenské cvičenia v lese podfarbené nebezpečnou ideológiou, ktorá pracuje s dezinformáciami a šíri nenávisť, už nevyzerá ako neškodná zábava mladých chlapcov. Ako preto tieto aktivity vnímali ich rodina a blízki? Mohli im hovoriť, čo chceli. Od svojho videnia sveta neustúpili.

„Mama ma, samozrejme, odhovárala a môžem povedať, že bola dosť nešťastná. Vyvrcholilo to tým, že keď som v roku 2013 obsadil 3. miesto v literárnej súťaži ministerstva obrany, tak prvé, čo som s finančnou výhrou 400 eur spravil, bolo, že som si kúpil expanznú zbraň, konkrétne samopal vz. 58. Vtedy so mnou ani neprehovorila. Ostatná rodina sa k týmto aktivitám stavala pomerne vlažne, lebo akákoľvek diskusia so mnou nemala význam, tak sme nediskutovali," priznal sa Michal.

„Rodičia pochopiteľne neboli nadšení, ale nejako zásadne ma neobmedzovali. Dosť som ich ubezpečoval, že nerobíme nič zlé a že sa pripravujeme na situácie, kedy budeme pomáhať ľuďom. O tom, že som v lese rozoberal expanzný samopal vzor 58, nevedeli. Kamaráti si zo mňa robili srandu, že sa hrám na vojačika, párkrát som sa na to urazil. Bolo pár situácií, keď sa nejaké debaty vyhrotili a povedali mi, že si môžem rovno vyholiť hlavu a začať hajlovať," povedal Andrej.

Aj keď rodina a kamaráti nemali na ich názory žiaden dosah, predsa len sa našli ľudia, ktorí sa im dostali pod kožu. Nebolo to však len o jednom rozhovore, samotný prerod bol u Michala, ale aj Andreja dlhodobý proces.

Michalovi pomohlo štúdium na vysokej škole, kedy odišiel z Košíc do Zvolena a svoj svetonázor musel konfrontovať so spolužiakmi. Niektorí z nich mu trpezlivo vyvracali všetky chybné informácie, pokiaľ neuznal, že nemá pravdu. Pomohla mu však aj iná vec.

„Na druhej strane mi veľmi veľa dala hudba. Možno to znie neuveriteľne, ale väčšina svetových metalových kapiel má texty, ktoré šíria myšlienky zastavenia vojen, niektoré nabádajú k rešpektu a podobne. Nad tým všetkým je aj slovenský metalista Rudi Rus a jeho Headbanger_FM. Okrem toho, že tam odkazoval na veľa dobrých kapiel, mal aj veľa rečí proti náckom. Najprv ma vyslovene štvali, ale už keď som bol na výške a preč od toho zlého vplyvu, začal som sa aj o ne viac zaujímať a dávali zmysel," vysvetlil Michal a pokračoval.

„Aby som uzavrel tento druhý pohľad, tak musím spomenúť, že kompletný „prerod" majú na svedomí slovenské kapely Catastrofy , Čad a Rozpor so silne protiextrémistickým prejavom a textami. Totálne posledný pomyselný klinec do rakvy a koniec všetkým pochybnostiam mi však dal až seminár Slovenskej debatnej asociácie v septembri minulého roka, ktorý mi ukázali, ako kriticky myslieť."

Michal počas cvičenia Slovenských brancov
Michal počas cvičenia Slovenských brancov Foto: Archív Michal
 

Myslenie sa nedá zmeniť lúsknutím prstov, dôležitá je komunikácia

Zatiaľ čo pri Michalovi zohral veľkú úlohu odchod na vysokú školu a hudba, tak Andrejovi pomohol otvoriť oči jeho triedny učiteľ.

„Pamätám sa, keď som mu prvýkrát povedal, že som členom jednej takej domobrannej organizácie. Nadvihol obočie až po strop, ale vôbec nijako negatívne sa ku tomu najprv nevyjadril. Začal so mnou postupne diskutovať najmä o mojich chybných informáciách a predstavách o histórii, na ktorých stála väčšina mojich ďalších radikálnych názorov. Keď ma dostal do argumentačných slepých uličiek, tak mi vysvetľoval, prečo tadiaľ cesta nevedie, dal mi aj veľa dobrého čítania a tak ďalej," popisuje svoj prerod Andrej.

„Takýmto spôsobom, teda keď som sa musel svojich názorov zastať reálnym zamyslením a nielen vybliaknutím opakovaných fráz, som si postupne uvedomil, že vlastne všetky do jedného stoja na vode. A začal som si budovať nové, overenejšie a solídnejšie, čo vlastne úplne zmenilo môj spôsob zmýšľania," doplnil.

Aj z príbehu Andreja a Michala, ktorí sa mimochodom spoznali práve u brancov, je zrejmé, že zmeniť myslenie sa nedá len tak lúsknutím prstov. Hovoria však, že nie sú jediní, ktorým sa takýto prerod podaril.

„Košický oddiel bol veľmi malý, čiže vznik kamarátskych vzťahov bol prirodzený. Miša som napríklad spoznal práve tam a s troma ďalšími bývalými členmi som tiež v občasnom kontakte. Dvaja z nich svoje názory tiež zásadne prehodnotili, jeden ostal na takom národno-kresťanskom pomedzí, za radikála by som ho však určite neoznačil," povedal Andrej.

Preto je podľa neho potrebná komunikácia, hlavne s ľuďmi, ktorých osobne poznáme.

„Keby si vtedy totiž všetci v mojom okolí povedali „je to sprostý nácek, serte naňho", tak som dnes viete čo? Sprostý nácek a seriem ja na vás. Toto sa snažím uvedomiť si vždy, keď jednám so sympatizantom extrému," uzavrel Andrej.

Komentáre ( 0)