23. 04. 2020 06:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Karanténa v praxi: Násilníci si užívajú izoláciu svojich obetí, majú ich úplne pod kontrolou

Mariana Kováčová v rozhovore vysvetľuje, čo môžu urobiť obete domáceho násilia v čase koronakrízy.

Domáce násilie
Domáce násilie Foto: Shutterstock.com

Svetové výskumy ukazujú, že život v dlhodobej karanténe výrazne vplýva na výskyt domáceho násilia. Násilníci sú frustrovaní a obete nemajú kam ujsť ani ako požiadať o pomoc. Domov sa tak stáva pre niektorých priestorom tyranie a strachu. Zakladateľ internetovej poradne IPčko Marek Madro hovorí, že ich poradňu v marci kontaktovalo 3038 ľudí, ktorí potrebovali psychologickú pomoc. Oproti minulému roku je to trikrát viac.

V týždni po vyhlásení prvých opatrení bol počet kontaktov na IPčku s témou domáceho násilia vyšší až päťnásobne. Poradňa IPčko zverejnila aj jednu zo správ, ktorá prišla mailom do poradne:

"Ja ani neviem, kde začať. Nikdy to u nás doma nebolo ľahké. Otec často pije, potom po nás kričí a niekoľkokrát mňa aj mamu udrel. Ale teraz to je všetko len horšie! Zavreli mi školu, takže som len doma. Otca z práce poslali domov, tak je doma tiež, pije viac ako zvyčajne. Čo viac, je naliaty stále, budí sa ožratý a len si dopĺňa hladinu! Bojím sa ho, je ako také hovädo rozvalené na gauči, čo sa potáca a nezrozumiteľne kričí! Včera strašne mamu zbil. Nedokázala som ju ochrániť, schovala som sa radšej ako taký hnusný slaboch. Hocikedy to môžem schytať aj ja, hocikedy nás môže zabiť!"

Téme domáceho násilia sa dlhé roky venuje aj Mariana Kováčová, riaditeľka organizácie Centrum Slniečko. Hovorí, že prípadov, aké spomína internetová poradňa, je v súčasnej situácii naozaj veľa a štát robí málo.

Podľa svetových štatistík stúpa domáce násilie počas povinnej karantény. Očakávate túto tendenciu aj na Slovensku?

Áno. Nielenže ju očakávame, ale postupne sa táto tendencia ukazuje ako reálna. Dokazuje to aj zvýšený záujem o pomoc v poradenských centrách a hľadanie bezpečného miesta. V posledných dvoch týždňoch sa zvyšujú kontakty žien zažívajúcich násilie a obetí domáceho násilia. Myslím si však, že mnoho obetí domáceho násilia zažívajúcich násilie má obmedzené šance, ako sa dovolať pomoci. Dôvodom je „povinná izolácia" s násilnou osobou v jednej domácnosti, ktorá kontroluje, obmedzuje, ponižuje, vyhráža sa, bije. Obeť domáceho násilia je permanentne kontrolovaná a nemá priestor na to, aby niekomu zavolala, aby sa s niekým poradila, aby doslova ušla. Jednoducho nemá kam.

Je to preto, lebo agresori si uvedomujú, že obete nemajú teraz kam ujsť, alebo je to tým, že sú aj oni sami viac frustrovaní?

Nie je to len o tom, že nemajú obete kam ujsť, ale aj o tom, že násilné osoby ani na chvíľu neodchádzajú z domu. Pred koronakrízou chodili aspoň občas von, do práce, medzi známych a obeť mala počas dňa „čas na regeneráciu". Dodržiavaním nariadení spojených s pandémiou koronavírusu COVID-19 si násilné osoby užívajú „izoláciu svojich obetí". Majú ich úplne pod kontrolou. Nemusia sa vlastne ani veľmi snažiť obmedzovať ich. Obete musia zostať doma a zažívať nevyspytateľnosť či krutosť násilnej osoby.

TIP: Pociťujete v týchto dňoch stres alebo obavy? Psychologička radí, ako sa s nimi vyrovnať.

Ako sú na tom bezpečné domy pre ženy? Musia byť zavreté a nemôžu nikoho nového prijať?

Nemusia byť zatvorené, ale vziať do zariadenia v súčasnosti obeť domáceho násilia, ktorá nie je pretestovaná na COVID 19, je obrovské riziko. Od úplného počiatku upozorňujeme na potrebu pretestovania nových klientok aj s deťmi, aby sme predišli problémom, s ktorými sa v súčasnosti boria mnohé zariadenia sociálnych služieb. Aj keď sa postupne začína s pretestovaním, je dôležité si uvedomiť, že pri obetiach domáceho násilia je to trochu inak. Ak sa ocitne žena s deťmi na ulici pre vyššie uvedené obavy, nemôžete ju prijať, reálne sa nemá dať kde pretestovať. Karanténne miesta pre repatriantov sú jediné, kde by sme ju mohli odporučiť.

To je však otázka smerom na krízový štáb. Preto je dôležité, aby boli vyčlenené miesta, kde by obete mohli byť pretestované, a teda tieto miesta musia byť aj s ubytovaním. Je nemysliteľné, aby čakali doma na pretestovanie a až potom mohli ujsť do bezpečia. Ďalším problémom, pred ktorými stoja bezpečné ženské domy, je nedostatočná finančná podpora týchto zariadení, často postavená na „projektovom financovaní", čo je pri takej dôležitej, ale aj náročnej pomoci nezodpovedné a naozaj dehonestujúce.

Mnohé zariadenia stoja pred dilemou, ako udržať prevádzku, ako potom môžu myslieť na krízové plány, rozvoj a profesionalizáciu? A posledným problémom v oblasti bezpečných miest pre ženy zažívajúce násilie a obete domáceho násilia je, že ich na Slovensku máme málo. Koronavírus odkryl problémy, s ktorými sa stretávajú tieto zariadenia dlhé roky.

Ak ste obeťou domáce násilia, vyhľadajte pomoc:
Bezplatná non-stop linka pre ženy zažívajúce násilie: 0800 212 212

www.bezmodrin.sk
www. centrumslniecko.sk

Čo sa dá poradiť žene, ktorá je týraná a nemá kam ísť?

V súčasnosti ju môžeme povzbudiť, podporiť, aby sa obrátila na políciu. Informujeme ju, že polícia môže násilníka zobrať do väzby, prípadne využiť inštitút vykázania, kedy vykáže násilníka z obydlia na 10 dní. Počas týchto 10 dní je dôležité, aby sa obeť obrátila na jedno z poradenských centier, ktoré jej môžu pomôcť s podaním neodkladného opatrenia, čím sa môže doba vykázania násilnej osoby predĺžiť až do právoplatného rozhodnutia súdu. V Nitre v rámci dlhodobej spolupráce sme s políciou uzatvorili zmluvu o spolupráci, v rámci ktorej nám polícia pri vykázaní v nitrianskom okrese so súhlasom ženy zažívajúcej násilie na ňu posiela kontakt.

Našou povinnosťou je do 72 hodín obeť kontaktovať a ponúknuť jej pomoc a podporu. Takto by to mohlo fungovať v súčasnom období na celom území Slovenska. Je však potrebné vytvoriť sieť takýchto poradenských centier, finančne ich zastabilizovať a spolupracovať s políciou. Veľkú úlohu majú aj policajti, aby dokázali identifikovať násilie a zasiahnuť, jednoducho, aby situáciu v domácnosti nepodcenili. Otázkou v súčasnosti je: „Kam pôjdu násilné osoby, ak nefungujú ubytovacie zariadenia?" Ak by mnohí odchádzali k svojim rodičom, je dôležité myslieť na to, že ich môžu tiež ohrozovať. Takže aj pre násilné osoby by bolo vhodné mať osobitný priestor, za ktorý by si, samozrejme, hradili všetky náklady.

Sú prípady, keď práve teraz nemôžu ženy volať o pomoc, pretože agresori sú stále doma a nemajú ani chvíľu súkromie?

Áno, viaceré ženy zažívajúce násilie nevolajú, lebo nemôžu. Mali sme aj telefonáty, kde len rýchlo oznámili, že sú v poriadku, ale že chcú situáciu riešiť. Išlo hlavne o tie ženy, ktoré sú našimi klientkami, ktoré dávali násilnej osobe šancu na to, aby sa zmenila. Následkom situácie, ktorá prišla s koronavírusom, pochopili, že „násilie" sa len tak samo nevyrieši.

Marek Madro z internetovej porade IPčko hovorí, že kontakty s témou domáceho násilia na ich psychologických poradniach stúpli až na 32,5 percenta za marec, pritom v týždni po vyhlásení prvých opatrení bol počet kontaktov s témou domáceho násilia vyšší až päťnásobne. Pán Madro si tiež myslí, že to môže ukazovať aj to, že ľudia v ohrození potrebujú teraz bezpečnejšie formy volania o pomoc, teda najmä chat a internet. Chýbajú nám tu internetové poradne pre obete násilia?

Chýbajú nám viaceré služby a podpora pre obete domáceho násilia. Patria medzi ne aj internetové poradne, špecializované poradenské centrá tzv. Intervenčné centrá, ktoré by boli napojené na políciu prostredníctvom inštitútu vykázania, absentujú špecializované poradenské centrá pre sexuálne zneužívané deti, ktoré by pracovali s deťmi tak, aby nedochádzalo k druhotnej viktimizácii (aby dieťa nemuselo byť niekoľkokrát vypočúvané, neodborne vyšetrované, byť pri vypočúvaní v miestnosti s viacerými účastníkmi, pred ktorými musí hovoriť o detailoch sexuálneho zneužívania, pozn. red.). Chýbajú nám špecializované centrá pre obete znásilnenia, a takto by sa dalo pokračovať ďalej.

Čítajte tiež: Deti, ktoré sú sexuálne zneužívané doháňa náš systém na hranicu života a smrti.

Ako sú na tom deti? Sú aj oni častejšie obeťou násilia v týchto dňoch?

Je ťažké odpovedať na túto otázku. Je viac ako pravdepodobné, že tým, že sú zatvorené spolu s násilnou osobou, je táto situácia pre ne náročnejšia. Deti sú dlhodobo v napätí, strachu, keďže nemajú priestor na „vydýchnutie", nabratie síl. Táto situácia pôsobí na dieťa traumatizujúco. Nemôže ísť von, nechodí do školy, nemá emočnú podporu. Obrovskú úlohu v súčasnosti môžu zohrávať práve susedia, známi, kamaráti dieťaťa, ktorí by dokázali upozorniť na situáciu takéhoto dieťaťa a dúfať, že všetky sociálne pracovníčky nie sú doma na OČR a systém dokáže preveriť nahlásenie a pomôcť dieťaťu.

Môžu sa vôbec nejako brániť?

Dieťa, najmä ak žije dlhodobo v násilí, tak má vytvorené svoje vlastné stratégie (jedným uchom dnu a druhým von) či obranné mechanizmy, ktoré mu pomáhajú doslova „prežiť". Patria medzi ne napríklad vytesnenie, únik či disociácia (odlúčenie od reality). To však neznamená, že by na nich násilie nezanechávalo žiadne stopy, alebo že si dokážu poradiť. Práve naopak. Následky sú často dlhodobé a prenášajú si ich nevedomky až do dospelosti. Čím neskôr prichádza pomoc, tým môžu byť následky týrania a sexuálneho zneužívania fatálnejšie.

Fyzicky sa dieťa vo väčšine prípadov nebráni, keďže ide o násilníka, často silnejšieho, ako je ono samotné. Za svoju prax si pamätám jeden prípad, kedy sa dieťa bránilo fyzickým útokom. Keď ho otec pod vplyvom alkoholu bil a neskôr naháňal s úmyslom mu ublížiť, tak vtedy 10-ročný chlapec zobral nôž a jednou ranou otca zabil. Je dôležité povedať, že tento chlapec zažíval násilie zo strany otca od svojho narodenia. Deti si samy nedokážu pomôcť. Je na nás dospelých, aby sme boli citlivejší na prejavy násilia páchaného na deťoch, na ich plač a modriny. Je veľmi dôležité poskytnúť im bezpečný priestor, aby mohli hovoriť o svojich boliestkach. K tomu však potrebujú bezpečie a bezpečného dospelého.

Odráža sa na psychike detí aj to, že nechodia do školy a menej sa stretávajú s kamarátmi?

Ja si myslím, že áno. Rastie podráždenosť, napätie, depresia, ak si deti nemajú kde „vybiť" prirodzenú energiu počas dňa, ak nie sú v kontakte s rovesníkmi. To „vybitie" mám na mysli prostredníctvom športu či iných činností, ktoré uvoľnia napätie a upokoja myseľ. Každý človek a teda aj dieťa potrebuje patriť resp. byť súčasťou rôznych sociálnych skupín. Práve to, že patrí do určitej skupiny, mu môže pomôcť prekonať rôzne životné krízy.

Čítajte tiež: Manžel ju roky týral: Desí ma, koľko žien sa mi ozvalo. Potrebujú pomoc, no ja už nevládzem.

Ako sa k celej tejto problematike stavia štát?

V téme domáceho násilia, násilia páchaného na ženách, týraných a sexuálne zneužívaných detí sa pohybujem takmer 30 rokov bez prestávky a môžem jednoznačne povedať, že sa jej nevenuje dostatočná pozornosť. Táto téma je odsúvaná, nie je prioritná a zväčša sa kozmeticky niečo upraví, keď sa niečo závažné stane, napríklad smrť utýranej Lucky z Bratislavy, alebo násilník vystrieľa rodinu, zabije ženu, ktorú predtým dlhodobo týral a ubližoval jej. Ďalším krokom štátu je aj to, že transponuje smernicu EÚ, na ktorú sme sa nepripravili. Zámer výborný, ale v našej legislatíve neuplatniteľný. A takto to ide roky.

Čo by sa teda malo zmeniť?

Predovšetkým by sa témou násilia mali zaoberať odborníci všetkých zainteresovaných rezortov, keďže je to nadrezortná téma a patrí ako do zdravotníctva, tak do sociálnych vecí, vnútra, ale aj spravodlivosti. Možno práve toto je dôvod a rezorty si ju pohadzujú ako horúci zemiak. V praktickom výkone dominujú v téme násilia páchaného na ženách, deťoch, obetiach domáceho násilia neziskové organizácie a naozaj to majú veľmi ťažké. Vytvorili mnohé poradenské centrá, bezpečné ženské domy, pracujú v prevencii, vzdelávajú, ale finančne sú poddimenzované. Poskytovanie služieb a podpory obetiam totiž stojí prevažne na projektovom financovaní, čo nie je udržateľné. Následkom je fluktuácia, absencia odborníčok a odborníkov v tejto téme, nízky počet poradenských kapacít a bezpečných ženských domovov.

TIP: Dochádzajú vám nápady, ako doma zabaviť deti? Prečítajte si, čo odporúča tréner animatárov.

Čo nám ešte chýba?

Zákon o obetiach domáceho násilia. Z tohto dôvodu vo väčšine prípadov končí násilie priestupkom alebo konštatovaním „Skutok sa nestal". Inštitút vykázania nie je prepojený s poskytovaním sociálnych služieb, ochrany a podpory obetiam. Nestačí, ak násilníka vykáže polícia, je dôležité, aby tento inštitút bol prepojený so službami napríklad ako u našich susedov v Česku a Rakúsku. Policajti by vykázali, vykázanie a údaje o obeti nahlásili Intervenčnému centru a to by do 48 hodín ďalej mohlo pracovať s obeťou, poskytnúť jej právnu, sociálnu a psychologickú podporu.

V zmysle súčasného zákona o obetiach trestných činov má každá obeť nárok na bezplatnú pomoc. Zákon hovorí, ale prax je iná. V súčasnosti je iba 11 akreditovaných subjektov v kontexte tohto zákona, ktorý je však zameraný oveľa širšie, a to na všetky obete trestných činov.

Chýba nám aj premyslený, komplexný systém prevencie, intervencie a ochrany obetí domáceho násilia vytvorený odborníkmi zo všetkých zainteresovaných rezortov a odborníkov z praxe.

Komentáre ( 0)