09. 06. 2021 06:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Začínajúca lekárka: Starší kolegovia sú vyčerpaní. Nebudem sa čudovať, ak dajú výpoveď

Končiaci medici museli robiť kompromis medzi učením sa na štátnice a pomáhaním v nemocniciach.

Mária Žembery.
Mária Žembery. Foto: TVNOVINY.sk/ Martin Lachkovič

Mária Žembery absolvovala medicínu v roku 2020 a nastúpila na Národný ústav srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, kde si robí atestáciu v odbore kardiochirurgia. Vstúpiť do remesla počas pandémie nebolo ľahké, ale ani na chvíľu nepochybovala o svojom rozhodnutí. Hovorí, že nastupujúca generácia lekárov sa musela rozhodnúť, kedy začína ich práca lekára a či majú odložiť učenie na štátnice alebo ísť pomáhať s testovaním a na covidové oddelenia.

„Keď sme boli na skúške, nikto sa nepozeral na to, že sme deň pred tým robili dobrovoľníkov v nemocnici. Bol to vnútorný boj,“ hovorí v rozhovore.

Spolu s ďalšími kolegami založila projekt Sme pripravení, ktorý prideľoval voľných zdravotníkov do nemocníc, ktoré sa trápili s nedostatkom personálu. V rozhovore hovorí, ako sa občas snaží rozprávať s pacientmi o očkovaní a čo sa naučila v zahraničí.

V rozhovore sa dozviete aj:
Aký bol posledný ročník medicíny počas pandémie
Či je proces atestácie v nemocniciach
obmedzený pre pandémiu
Či bola svedkom odkladu operácie pre pandémiu
Ako sa pacienti stavajú k očkovaniu
Prečo veľa ľudí odmieta očkovanie
Čo dala pandémia slovenskému zdravotníctvu
Čo sa o zdravotníctve naučila v zahraničí

Minulý rok ste skončili medicínu. Kam smerovali vaše kroky po štátniciach?

Po skončení školy som nastúpila do práce a začala som atestačnú prípravu na kardiochirurgii, čo bude trvať 72 mesiacov. V praxi sa to môže aj natiahnuť. Treba splniť určitý počet úkonov, odslúžiť na rôznych oddeleniach, kým sa dostanem k atestačnej skúške.

Boli ste pre pandémiu v niečom obmedzovaná?

Ja osobne ani veľmi nie. Kardiochirurgia je totiž vysoko špecializovaný odbor, preto si myslím, že sa autority snažili zachovať v čo najväčšej miere jeho bežný chod. Na Slovensku sú len tri ústavy, ktoré majú kardiochirurgické oddelenie alebo kliniku a to v Košiciach, Banskej Bystrici a Bratislave, kde pracujem ja. Pre porovnanie, napríklad interné oddelenie je v takmer každom meste. Mnoho takýchto nemocníc a oddelení bolo reprofilizovaných na COVID pracoviská. Niektorí moji kamaráti a kolegovia však mali problém s pozastavením atestačnej prípravy, prípadne hrozilo, že sa im práca na týchto novovytvorených oddeleniach nebude do tejto prípravy zarátavať.

Nemuseli ste na vašej klinike odkladať operácie alebo zákroky?

Áno, museli sme aj my. Isté obmedzenia nastali a bolo to z viacerých dôvodov. Prišli sme o ventilované lôžka. Obsluhovať ventilátor si vyžaduje vyškolený personál. Aj my sme prijali covidových pacientov, a teda logicky sa znížil počet lôžok pre našich „štandardných“ pacientov.

Boli ste sama svedkom situácie, keď ste museli pacientovi oznámiť, že pre nedostatok lôžok alebo personálu musíte odložiť jeho operáciu?

Áno. Snažíme sa to vždy, samozrejme, riešiť najlepšie, ako vieme. Vždy však máme voľné lôžko pre prípad akútnej a život ohrozujúcej operácie. V poslednom období bojujeme aj s nedostatkom krvi. Ja sama chodím darovať krv. Je to bezpečné, viete si vybrať konkrétny termín a skutočne to zachraňuje životy. Momentálne nám chýbajú všetky krvné skupiny. Budeme veľmi vďační za každého nášho pacienta, ktorému takto pomôže verejnosť.

Stalo sa aj to, že ste museli odložiť operáciu pre nedostatok krvi?

Plánovanie operačného programu majú na starosti najskúsenejší lekári a vedenie kliniky. Neviem to teda priamo potvrdiť ani vyvrátiť. Pacienti sa odkladali kvôli pandemickej situácii, ale niekedy aj z toho dôvodu, že samotní pacienti mali strach. Báli sa ísť do nemocnice, či sa tam nenakazia. Od starších kolegov počúvam, že operatíva za bežných okolností prebieha vo zvýšenom počte.

Aké je to stať sa lekárkou počas pandémie?

Úprimne, bolo to náročné. Posledné naše štátnice boli online. Medici sa veľmi tešia na posledný ročník, keď väčšinu času trávia v nemocnici a skutočne „pričuchnú“ k remeslu, ktoré ich čaká. Dnes sú už možno fakulty lepšie technologicky pripravené na súčasnú situáciu. Keď sme končili my, riešilo sa to za pochodu. Všetka česť našim profesorom, ktorí nám umožnili chodiť do nemocníc a poskytli online výučbu. Bolo to náročné aj z hľadiska hľadania kompromisov. Chceli sme pomáhať v nemocniciach či pri testovaniach, zároveň sme sa potrebovali učiť. Často sme si kládli otázku, či sa naše remeslo lekára začína už dnes alebo až od zajtra. Keď sme boli na skúške, nikto sa nepozeral na to, že sme deň pred tým robili dobrovoľníkov v nemocnici. Bol to vnútorný boj.

Slovenské zdravotníctvo nie je ideálne ani za bežných okolností. Vy spolu s rovesníkmi ste doň vstúpili v čase pandémie. Neboli momenty, keď ste to ľutovali?

Myslím si, že nie. Pevne verím, že väčšina ľudí ide na medicínu z altruistických dôvodov, aby pomáhali druhým. Bolo to náročnejšie v tom, že veľa mojich kolegov nezačalo prax v odboroch, ktoré si vybrali, ale išli rovno na covidové oddelenia. Trištvrte roka neboli v kontakte s odborom, ktorému sa chcú venovať, lebo pomáhali tam, kde bolo treba. Minule som sa zamýšľala nad tým, či ma kolegovia spoznajú bez rúška. Nastupovala som do nemocnice počas pandémie, keď sme už nosili rúška a nosíme ich dodnes. Integrácia do kolektívu je v týchto časoch zvláštna. Teším sa, keď sa raz dočkáme pokojnejšej atmosféry a utužíme naše vzťahy.

Ako to prežívali starší kolegovia? Vidíte na nich únavu?

Určite z toho boli všetci nepokojní. Najmä preto, že dodnes si nikto nedovolí odhadnúť, ako pandémia ovplyvní medicínu. Štúdie ukazujú, že postcovidové choroby veľmi výrazne ovplyvnia zdravotnú starostlivosť. Odkladané zákroky a preventívne prehliadky majú tiež svoje vplyvy. Pacienti chodia k lekárom v horšom stave. Každý si kládol otázky, ako to zvládnuť. Ešte horšie to mal personál na jednotkách intenzívnej starostlivosti. Zdravotníci musia vložiť celú svoju energiu do starostlivosti o pacienta, ktorý sa raz zlepšuje, raz zhoršuje, chtiac-nechtiac si k nim vytvoríte vzťah a potom je ťažké vidieť ich trápiť sa a nedokázať im pomôcť. Neviete dať ani záruku ich rodine.

Mária Žembery.
Mária Žembery. Foto: TVNOVINY.sk/ Martin Lachkovič
 

Myslíte, že obava, že veľa zdravotníkov dá po pandémii výpoveď, je reálna?

Áno. Personál je veľmi vyčerpaný. Rola zdravotníka je v našej spoločnosti veľmi zvláštna. Minulý rok vo februári ešte pred vypuknutím epidémie na Slovensku chceli sankciovať lekárov, ktorí odídu pracovať do zahraničia. Návrh bol, aby títo lekári spätne zaplatili za svoje štúdium štátu. O tri mesiace neskôr nám už tlieskali z balkónov a boli sme hrdinovia. Takéto sú nálady v spoločnosti. Nehovorím, že to robíme preto, aby sme sa niekomu zavďačili. Práca sestier je v mnohých aspektoch nenahraditeľná a dôležitá a sú často neúmerne preťažované. Hranica nášho vlastného zdravia nemôže byť prekročená na úkor práce. Preto sa nebudem čudovať, ak niektorí dajú výpoveď.

A čo postoj širokej verejnosti? Aj oni už stratili rešpekt voči zdravotníkom, ktorý mali počas prvej vlny?

Niekedy je to ťažké aj s pacientmi. Minule som testovala pacientku, voľne sme konverzovali a povedala som jej, že už to dlho nepotrvá a bude sa môcť dať zaočkovať aj ona. Povedala mi, že si do seba nebude dávať chémiu a pritom bola po kardiochirurgickej operácii, ktorá vyžaduje „veľmi veľa chémie“. Toto mi príde ako príklad, keď si spoločnosť neváži zdravotníkov a vedu. Ľahko sa ľudia oháňajú v plnom zdraví, ale keď je zle, keď má problémy, zdravotnú pomoc vždy vyhľadá a zdravotníci mu pomôžu. Nikomu sa neobrátia chrbtom. Neodmietneme pacienta, ktorý si nedával pozor, popieral pandémiu, neumýval si ruky, alebo nenosil rúško. Na konci dňa je vždy hodnota ľudského života nevyčísliteľná.

Snažíte sa s pacientmi rozprávať o očkovaní a presviedčať ich o výhodách očkovania?

Ja sa snažím, hoci to nie je moja úloha. Nie som tam od toho, aby som tlačila na ľudí a vyvolávala v nich ďalší stres. Ale keďže mám možnosť testovať ľudí, tak sa ich zvyknem spýtať, či už sú zaočkovaní, prípadne aký majú k tomu postoj. V praxi som si všimla, že ľudí, ktorí sú nalomení k očkovaniu, sa dá prehovoriť. Väčšinou im stačí vysvetliť veci, ktoré sú im nejasné. Ja sama mnohým veciam nerozumiem, ale verím odborníkom a ich interpretácii. Ak počas rozhovoru narazíme na niečo, čomu ani jeden z nás nerozumie, poznačím si to, naštudujem a neskôr sa k rozhovoru vrátim. Keď je však niekto pevne rozhodnutý, že sa očkovať nedá, je to boj s veterným mlynom. Nevyčítam im, že sa nechcú zaočkovať. Niekedy je to chyba aj zdravotníkov. Ak nenájdu odpovede u odbornej verejnosti, tak hľadajú skratky na internete. Ľudia veria tomu, čomu rozumejú. Preto, keď mám priestor, snažím sa s pacientmi rozprávať o očkovaní, či už proti COVID-u, chrípke, alebo iným chorobám.

Prečo sa k ľuďom nedostávajú relevantné a zrozumiteľné informácie? Je to chyba očkovacej kampane?

Neviem, možno je len tých ľudí veľmi veľa a každý má iné obavy. Ľudia nemajú rovnaké intelektové schopnosti a niektorí možno nerozumejú informáciám, ktoré sa k nim cez kampaň dostali. Pochybujem, že široká verejnosť rozumie zloženiu Ibalginu a aké má vedľajšie účinky. Keď si prečítate príbalový leták, zistíte, že môžu byť rôzne a aj hrozné. No aj tak tento liek nikto nespochybňuje, pretože ľudia veria, že prešiel štúdiami, bol overený príslušnými orgánmi a EMA a ŠÚKL ho schválili. Možno stačí len prinavrátenie dôvery k inštitúciám, ktoré stoja za garanciou.

Ilustračná snímka.
Ilustračná snímka. Foto: TASR
 

Počas štúdia ste absolvovali stáže aj v zahraničí. V čom vidíte hlavný rozdiel oproti slovenskému zdravotníctvu?

Paradoxne, veľmi ma prekvapilo, že slovenské zdravotníctvo na tom nie je tak zle, ako si ľudia myslia. Najmä čo sa týka kvality odborníkov. Máme naozaj výborných lekárov, sestry a celý zdravotnícky personál. Na to, v akých podmienkach musíme niekedy pracovať, sú tie výkony excelentné. Bola som aj na Taiwane a keď som im povedala, že som zo Slovenska, boli milo potešení a povedali, že zo Slovenska mali vždy veľmi precíznych kolegov. Veľmi ma tešilo, že vo svete máme dobré meno.

Všimli ste si aj nejaké rozdiely?

Áno, najmä v školstve. Vo Francúzsku je systém, že študenti medicíny na všetkých fakultách v krajine majú uniformnú skúšku. Potom sú zaradení do rebríčka a môžu si vybrať mesto a miesto ďalšieho pôsobenia. Na Slovensku v istej miere funguje korupcia a nemám na mysli len peňažnú. Stále máme v hlave, že tam mám známeho, on sa za mňa zaručí, on mi vybaví miesto a potom absolventi nemajú rovnaké príležitosti. Ak sa niekto šesť rokov snažil a mal dobré výsledky, nemalo by mu nič stáť v ceste stať sa lekárom, akým chce byť. My máme štyri lekárske fakulty a štyri kurikulá, teda štyri rozdielne spôsoby štúdia. Vo veľkom Francúzsku majú jeden druh kníh a vedomosti študentov sa dajú porovnávať naprieč krajinou. Na Slovensku si po skončení školy vytlačíte životopis a chodíte po nemocniciach. Je to neštandardné. V zahraničí chodia medici na stáže do nemocníc od tretieho ročníka a sú súčasťou nemocnice, dokážu odľahčiť byrokratickú záťaž lekárov. Lepšie pochopia, ako funguje operačný systém v nemocnici, ako sa píšu nálezy, lekárske správy a zároveň sa dostanú do priameho kontaktu s diagnózami a musia sa naučiť premýšľať medicínsky. Dva mesiace stáže v zahraničí mi dali veľmi veľa a vedela som ich zužitkovať aj tu. Vedela som, čo sa odo mňa očakáva a ako to funguje. Tu sú medici často na obtiaž. Nie je to vina lekárov. Často nemajú vytvorené správne miesto v nemocnici.

Pacienti často vidia ako veľké problémy zdravotníctva zlý stav budov a niekedy až katastrofálne prostredie štátnych nemocníc a nepríjemnú komunikáciu zdravotníkov. Čo si o tom myslíte?

Áno, aj ja som sa stretla s tým, že sa mi nepáčilo, ako niekto v nemocnici komunikoval, ale neviem, čo sa deje v hlave lekára, ktorý má odpracovaných 25 rokov, pričom ja tam pracujem polroka aj s cestou. Jeho skúsenosti so mnou sú neporovnateľné. Ale je to niečo podobné ako s očkovaním. Treba si nájsť časť na vysvetlenie vecí ľudskou rečou, vysvetliť im, čo sa s nimi bude diať, aby si zachovali úctu, ktorú si každý zaslúži. Začať môžeme tým, že pred vstupom na izbu zaklopeme. Aj pacienti v nemocnici majú dôstojnosť. Pokiaľ mám na starosti nejakých medikov, tak sa im snažím vysvetliť, že toto je malý, ale dôležitý krok k vytvoreniu dobrého terapeutického vzťahu s pacientom. Často spomínam na dobré rady, ktoré som dostala ja sama a snažím sa ich takto posunúť ďalej.

Založili si projekt Sme pripravení. Čo vás k tomu viedlo?

V tom čase sme viacerí začali organizovať pomoc do nemocníc. Nakoniec sme z toho spravili veľký projekt a pomocou tímu programátorov, technikov, marketérov sa nám podarilo bez veľkej námahy spojiť zdravotníka s konkrétnou nemocnicou, ktorá potrebovala pomoc. Videli sme, že zdravotníctvo je v zlej situácii a chýba im personál na vstupoch či na novovzniknutých oddeleniach. V nemocniciach je štandardne málo personálu a keď príde nečakaná epidémia, ešte viac sa prehĺbia nedostatky. Chceli sme pomôcť a získali sme čas. Poslali nás z internátov domov a zrazu sme zostali doma so zdravotníckymi vedomosťami, ktoré sme chceli využiť.

Keď sa spúšťalo prvé veľké celoplošné testovanie, boli obavy, či sa to podarí, pretože do poslednej chvíle nebolo prihlásených dostatok zdravotníkov. Nakoniec sa to podarilo. Prekvapila vás miera ochoty pomôcť?

Úprimne, mňa to neprekvapilo. Mala som skúsenosť už z prvej vlny, keď sme zháňali študentov. Verím, že ľudia sú dobrí a chcú pomáhať. Vedela som, že urobia všetko preto, aby pomohli zlepšiť situáciu.

Testovanie v košickom v Kulturparku.
Testovanie v košickom v Kulturparku. Foto: TASR
 

Je niečo dobré, čo pandémia dala nášmu zdravotníctvu?

Možno aj áno. Veľká miera zodpovednosti za vlastné zdravie sa presunula na ľudí a ukázalo sa to ako efektívny spôsob chrániť sa. Zdravotná starostlivosť sa presunula z kauzálnej na preventívu. Z každej strany sme počúvali, že si treba umývať ruky, nosiť rúška, treba sa chrániť a keď sa ľudia obmedzili a starali sa o svoje zdravie, znížil sa počet hospitalizácií. Takto by to malo fungovať v bežnom živote. Mali by sme viac dbať o prevenciu a tým predídeme problémom. Keby aj v iných aspektoch ľudia nazerali takto na svoje zdravie, určite by to odľahčilo zdravotníctvo. Môžem hovoriť konkrétne o srdcovo-cievnych chorobách. Keby ľudia viac športovali, prestali fajčiť, obmedzili alkohol a dávali si pozor na stravu, verím, že by sa znížilo percento hospitalizácií a možno by sa predišlo aj niektorým operáciám. Napríklad, operácia bypassu je až posledný krok v riešení predchádzajúcich zmien v organizme, ktorým sa dá predísť zmenou životného štýlu. Možno toto je dobrý príklad pre spoločnosť, že keď vezmeme zdravie do svojich rúk, tak sa vyhneme mnohým závažným ochoreniam. Taktiež sme si preverili, že najdôležitejšie sú naše medziľudské vzťahy, to aké je náročné fungovať, keď nemôžete byť so svojimi blízkymi a verím, že si túto skúsenosť prenesieme aj do života po korone.

Komentáre ( 0)