• Špeciálne vydanie:

    30. výročie

    Nežnej revolúcie

11. 11. 2019 06:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Filmárka Zuzana Mistríková: Aj v 89. o nás hovorili, že sme financovaní zo Západu

Režisérka hovorí, že v novembri 89 vedeli, čo nechcú. Dnes to už také jednoznačné nie je.

Vladimír Ondruš, Milan Kňažko, Zuzana Mistríková, Ján Budaj a Miroslav Kusý
Vladimír Ondruš, Milan Kňažko, Zuzana Mistríková, Ján Budaj a Miroslav Kusý Foto: TASR

Počas Nežnej revolúcie mala Zuzana Mistríková 22 rokov a študovala na Vysokej škole múzických umení. V dobe bez internetu a smartfónov dokázala s ďalšími študentmi vyhlásiť štrajk a zosietiť disidentov a umelcov. Veľká študentská iniciatíva nakoniec viedla k pádu totalitného režimu a študenti sa ocitli aj na kandidačných listinách v prvých demokratických voľbách v Československu.

Má Nežná revolúcia niečo spoločné s protestami Za slušné Slovensko? Boli vtedajší mladí odvážnejší a angažovanejší? V čom je dnes ťažšie organizovať masové protesty? Režisérka Zuzana Mistríková hovorí, že dnes nestačí nesúhlasiť, dnes oponenta rovno nenávidíte.

V rozhovore sa dočítate aj:
Ako organizovali študenti prvé protesty v novembri 1989
Ako reagoval rektor VŠMU, keď mu oznámili, že štrajkujú
Či sa nebáli násilností na námestiach
Prečo je dnes ťažšie zmobilizovať mladých
Aká je spoločnosť 30 rokov po Nežnej revolúcii

V novembri 1989 ste boli vysokoškolskou študentkou. Pamätáte si na moment, keď ste si povedali, že musíte niečo urobiť, zorganizovať protest?

Nebol to nejaký konkrétny moment. Prirodzene to vyplynulo z udalostí, ktoré sa valili jedna za druhou v priebehu tých prvých troch dní. Vo chvíľach, kedy sa študentská manifestácia v Prahe zmenila v masaker, sme my na Vysokej škole múzických umení v Bratislave obnovovali po dlhých rokoch krst prvákov. Pripravovali sme to veľmi dlho. Súčasťou mal byť alegorický sprievod po meste, akýsi sviatok pouličného divadla. Napokon nám však povolenie na sprievod po meste zrušili. Režim tušil, že sa 17. novembra bude niečo diať.

Bolo 50. výročie zatvorenia vysokých škôl v Protektoráte nacistickým režimom, vraždy Jana Opletala a ďalších študentov a odvlečenia mnohých do koncetračných táborov. Táto udalosť dala podnet k vzniku Medzinárodného dňa študentstva. Okrúhle výročie dávalo dôvod vzdať hold študentom, ktorí bojovali za slobodu. Štandardným nástrojom režimu, ako zamedziť zhromažďovaniu študentov bolo, že vyhlásili rektorské voľno. Ich cieľom bolo, aby odišli z univerzitných centier domov a užili si voľný deň. Nahrávala tomu aj skutočnosť, že 17. november pripadol na piatok. My sme krst urobili aj tak. Sprievod sme spravili na nádvorí Istropolitany. V čase, keď sme my mali oslavu študentsva a divadla, režim v Prahe tvrdo zasiahol voči študentom. Dozvedeli sme sa to až ráno a udalosti nabrali rýchly spád.

Protestujúci študenti.
Protestujúci študenti. Foto: Peter Pochylý
 

Ako ste sa dozvedeli, čo sa stalo v Prahe?

V tom čase boli v Československu iba tri divadelné fakulty - v Prahe, v Brne a v Bratislave. A všetci sme sa vzájomne poznali. Prvú informáciu o udalostiach v Prahe som sa dozvedela od Zuzky Slavíkovej, herečky z brnenskej JAMU. Študenti v Prahe už rokovali o štrajku a podporu im začali vyjadrovať prvé osobnosti. V sobotu večer odmietli na protest odohrať predstavenie prvé pražské divadlá. My sme sa stretli so spolužiakom Jurajom Vaculíkom a debatovali sme, čo ďalej. V nedeľu ráno bolo stretnutie u Martina Hubu, podvečer bolo zvolané stretnutie v Umeleckej besede, kde bola založená Verejnosť proti násiliu. A večer dve divadlá - Astorka (vtedy súčasť Novej scény) a Malá scéna SND odmietli odohrať predstavenie.

V Astorke sme s Jurajom boli. Dodnes si pamätám tie zimomriavky, keď stáli na pódiu páni Lasica, Labuda či Porubjak a Marián Labuda s trasúcimi rukami čítal vyhlásenie, že na protest proti policajnému zásahu voči študentom nebudú hrať. A že sa ľuďom poskladajú na vstupné, ak ho chcú vrátiť. Chvíľu bolo ticho a potom sa publikum postavilo a tlieskalo. Asi pätnásť minút. Na tom javisku stáli ľudia, kvôli ktorým sme na divadelnej fakulte študovali. Ktorí boli pre nás autoritami. Naša reakcia bola jediná možná. Prišli sme ráno do školy a vyhlásili štrajk.

Zuzana Mistríková.
Zuzana Mistríková. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Čo nasledovalo v pondelok v škole?

Prišli sme s podpisovými hárkami a vyhlásili štrajk. Začali sme ale tým, že sme vyhľadali rektora a o našom zámere sme ho informovali. Aby to mal z prvej ruky. Asi treba povedať, že divadelná fakulta je predsa len trochu odlišná od fakúlt veľkých vysokých škôl a univerzít. Vo všetkých ročníkoch spolu nás bolo niečo cez sto študentov. Všetci sme sa dobre poznali a poznali aj všetkých pedagógov.

Ako ste vtedy komunikovali?

Je to neuveriteľné, ale ľudia spolu komunikovali aj pred existenciou mobilných telefónov. (smiech) Zavolali sme si na pevnú linku alebo sme sa dohodli osobne. Keď sa človek dohodol na termíne a mieste stretnutia, tak tam musel prísť. Iná možnosť nebola. Ľudia mali doma pevnú linku, takže aj keď ste nezastihli koho ste potrebovali, tak aspoň niekoho z rodiny. A už vtedy existovali odkazovače.

Späť k pondelkovému ránu. Čo sa dialo, keď ste prišli do školy s rozhodnutím štrajkovať?

Ráno sme už mali pripravené podpisové hárky, že chceme vstúpiť do štrajku a tým podporiť požiadavky, ktoré sa sformulovali v Prahe. Hlavnou požiadavkou bolo, aby sa vyšetril zásah voči študentom na Národnej triede. Rektorom VŠMU bol vtedy Miloš Jurkovič. Keď sme mu oznámili, že štrajkujeme, nerozumel. Bol totiž od piatka na chalupe a o ničom nevedel. Na VHS kazete sme mu ukázali správy z rakúskej a ruskej televízie. Boli tam zábery zo zásahu policajtov v Prahe. Povedal, že tomu rozumie, a že si máme dávať pozor.

V utorok sa minister kultúry rozhodol zavrieť divadlá, lebo tušil, že by sa stali miestom verejných debát. Na protest sme na našej škole vyhlásili okupačný štrajk. Išli sme za kvestorom, ktorý bol v škole a oznámili sme mu naše rozhodnutie. Ten zavolal rektorovi a ten nám opäť vyšiel v ústrety - povedal, že nám majú odovzdať kľúče od školy. A tak sa naša škola stala TÝM miestom. V najbližších dňoch bola centrom diania. Tu sa stretával kooordinačný výbor vysokých škôl i Verejnosť proti násiliu. Tu sa pripravovali demonštrácie, prepisovali vyhlásenia, zbierali kontaty na ľudí ochotných pomôcť. A zároveň tu zo dňa na deň vzniklo kompletné zázemie pre existenciu ľudí, ktorí v škole žili a pracovali až do Nového roka.

Protestujúci študenti.
Protestujúci študenti. Foto: Peter Pochylý
 

Ako prebiehala organizácia samotných zhromaždení?

Prvá veľká demonštrácia na Námestí SNP bola v stredu 22. novembra. V stredu na poludnie sme sa my, študenti a pedagógovia VŠMU stretli v Redute. Dnes menšia sála Slovenskej filharmónie bola vtedy divadelným štúdiom VŠMU. Pamätám si, že keď sme odtiaľ odchádzali, Štefan Kvietik nám so slzami v očiach hovoril, aby sme si dávali pozor. A že ak by došlo počas demonštrácie k zásahu, aby sme sa skúsili rozptýliť do uličiek. Najtvrdší zásah 17. novembra v Prahe sa totiž odohral na Národnej triede tak, že policajti obrnenými vozidlami zavreli študentov do akéhosi mlynčeka, z ktorého sa dalo ujsť jedinou úzkou cestičkou. No a každého, kto ňou prechádzal, policajti zmlátili. Bolo to emocionálne silné. Ešte stále sme netušili, či moc zasiahne, alebo nie.

Vyžadovala si účasť väčšiu odvahu ako účasť na súčasných protestoch?

Ťažko povedať. Určite väčšiu odvahu v zmysle, že v prvých dňoch nebolo jasné, či to nedopadne tak ako na Národnej triede. Na druhej strane by som to neporovnávala. Z nejakého hľadiska sme to v 89-tom mali jednoduchšie. Síce bol na začiatku strach zo zásahu, ale na druhej strane bolo pre nás jednoduchšie definovať, čo chceme a čo nechceme. Bolo to čierno-biele. Keď si predstavíte tú dnešnú chobotnicou prerastenú spoločnosť, je o mnoho komplikovanejšie definovať, čo treba zmeniť. Od novembra 1989 máme demokraciu, slobodné voľby, občianske práva a slobody.

Dnes nebojujeme za zmenu systému, ale proti jeho zneužívaniu. Po všetkých vyplavených informáciách sme zistili, že tu fungovali a ešte fungujú malé gubernie. Ľudia, čo sú pri moci ovládajú mestečká, podniky, štátne firmy. Je to ďaleko odpornejšie v tom, že tento systém vyrástol vnútri demokratickej spoločnosti. My ako študenti sme vedeli, že hlavná požiadavka je demokratizácia. Ona aj nastala. A teraz nám z toho vyrástlo niečo iné a s tým sa bojuje ďaleko ťažšie. Možno niektorí ľudia stoja pred rovnakými sociálno-profesijnými dilemami, pred akými stáli v 89-tom. A to je strašné, lebo to nemôžeme pripísať režimu, ale tomu, že demokratické inštitúcie zlyhali a boli zneužité. Nechcem znieť negatívne, východisko určite existuje.

Čo je východiskom?

Obdivovala som ľudí, ktorí organizovali demonštrácie Za slušné Slovensko. Za každou požiadavkou bolo vidieť hlbokú expertízu, poctivé rozmýšľanie, zvažovaie následkov, veľkú zodpovednosť. Formulovať, čo ľudia zhrození vraždou dvoch mladých ľudí chcú zmeniť, nebolo vôbec jednoduché.

Aj tak mi príde odvážnejšie protestovať v totalitnej krajine ako v demokratickej.

Na druhej strane, dnes sa akonáhle vyjadríte, nie ste síce stíhaný režimom, ale spustí sa na vás vlna nenávisti. Žijeme veľmi zvláštnu dobu. Dnes nestačí nesúhlasiť, dnes musíte oponenta okamžite nenávidieť. Čo s tým? Spoločnosť tvoria ľudia rôznych názorov. Ako môže fungovať, keď sa medzi sebou nenávidia?

Milan Šimečka v relácii Fair Play povedal, že dnes musíme prekonať lenivosť a ľahostajnosť, aby sme sa zúčastnili protestov. Súhlasíte?

Áno a doplnila by som to. V novom miléniu sa spoločnosť rýchlo informatizovala. Začali sme akceptovať umelú komunikáciu ako komunikáciu. Už nejde len o lenivosť, ale skôr o to, že si myslíme, že stačí niečo lajknúť a tak vyjadríme názor. Je fajn, že sa niekde vyjadrím, ale dôležité je niekam prísť. Potrebujeme návrat ku komunikácii formou stretávania sa. Námestia na jar minulého roka ukázali, ako je dôležité fyzicky sa stretnúť. Je dôležité mať možnosť reálne zažiť, že nie ste jediný, kto nechce akceptovať súčasný stav spoločnosti. Že slušných ľudí je veľa a v neposlednom rade - plné námestie je reálny politický nástroj.

Stále nerozumiem, prečo je pre našu generáciu také ťažké ísť masovo do ulíc, keď sme sa už narodili do slobodnej krajiny. A vy, ktorí ste mladosť strávili v komunizme, kde nebolo možné protestovať, ste sa vedeli zhromaždiť v takom počte.

Je to kombináciou vecí. Ja si nemyslím, že mladí dnes nie sú angažovaní v problémoch, ktoré považujú za dôležité. Lenže, tých problémov je veľa. My sme v 89-tom mohli mať tiež viac problémov, ale ten základný, ktorý sme ako prvý museli vyriešiť bol režim. Dnes tu máme veľa problémov a veľa ľudí, ktorí sa im venujú. Možno je angažovaných ľudí ešte viac ako vtedy. Len už nepotrebujú riešiť ten jeden spoločný problém, ktorí sme my vtedy museli vyriešiť. V tom čase sa na námestí stretli ľudia, ktorí tiež chceli rôzne veci- slobodné vysoké školy, slobodnú justíciu, lepšiu ochranu životného prostredia. Ale prvotná bariéra, nedemokratický režim, bola ich spoločná. Preto sa ich nazbieralo tak veľa.

Ja si nemyslím, že sme boli vtedy angažovanejší ako dnes. Vždy je nejaké percento ľudí, ktorí majú potrebu riešiť problémy aktívne. A v uzavretej spoločnosti, s médiami, ktoré boli hlásnymi trúbami režimu, bez mobilov a internetu, boli námestia jediným miestom, kde bolo možné vyjadriť spoločný názor.

Protestujúci študenti (hore Z. Mistríková).
Protestujúci študenti (hore Z. Mistríková). Foto: Peter Pochylý
 

Aby sme boli fér treba povedať, že na Národnom pochode za život bolo v roku 2013 80-tisíc ľudí. Čo je viac ako na najväčšom proteste Za slušné Slovensko.

Najstrašnejšie je, keď vedome zneužijete citlivú tému. Právo na život je prirodzenou súčasťou humanity. Každý normálny človek sa za právo na život postaví. Katolícka cirkev trvá na absolútnom a dogmatickom chápaní tohto práva bez ohľadu na prípadný zásah do iných práv. Za cenu rozdúchavania nenávisti, za cenu spájania sa s kýmkoľvek. Keď to zvulgarizujem: nevadí, že si vrah, ale stojíš na našej strane. No a potom sa na to celé ešte nabalia politické hnutia, ktoré sa rozhodnú celú tú tému zneužiť na svoju odpornú manipuláciu. Ochranou života zakryť ideológiu, ktorá v zásade popiera právo na život konkrétnym komunitám.

Ja si myslím, že sa toho pochodu zúčastnili ľudia, ktorí by boli veľmi prekvapení, keby zistili, s kým ďalším tam ešte boli a keby zistili, aká motivácia bola rôznych skupín, ktoré sa pochodu zúčastnili. Právo na život bolo len nálepkou. Dokopy to vytvorilo čudný konglomerát ľudí, ktorý vyzeral inak, ako si niekto na začiatku myslel.

Dôležitou súčasťou spoločnosti sú aj médiá. Organizátori Za slušné Slovensko dostávali v médiách priestor. Mohli vysvetľovať svoje požiadavky, motivácie, názory. Pamätáte si vy na to, ako o vás médiá informovali v novembri 1989?

Nepamätám si, ako o nás písali. Žili sme v matrixe a nemali sme čas všetko sledovať. V tom čase existovala iba štátna televízia a štátny rozhlas. Všetky printové médiá sídlili v jednej budove, ktorá sa volala Press centrum a podliehali cenzúre a kontrole strany. Dobrým príkladom, ako vtedy fungovala spoločnosť je film Učiteľka. Máte školu, ktorá má riaditeľku, ale to je jedno, lebo vnútri je ešte jedna štruktúra a to je bunka komunistickej strany. A to, čo si myslí šéfka tej bunky je dôležitejšie, ako čokoľvek iné. Rovnako aj médiá informovali len o tom, o čom rozhodol režim.

Na južnom Slovensku sa dali chytiť aj maďarské a rakúske televízie, na západe Čiech nemecké. Ale v zásade ešte týždeň po zásahu v Prahe informovali všetky médiá úplne inak o tom, čo sa stalo a o tom, čo študenti a divadelníci vlastne chcú. Hlavná propaganda hovorila, že študenti boli zneužití disidentmi a tými, ktorí chcú ublížiť socialistickému režimu a sú financovaní zo Západu, aby rozoštvali túto spoločnosť.

Zuzana Mistríková.
Zuzana Mistríková. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

To sme počúvali aj o iniciatíve Za slušné Slovensko.

Áno, je to dobrá paralela so súčasnosťou. Vždy, keď počujem túto vetu - že niekoho, kto sa verejne vyjadril, financuje ktosi zo Západu - už viem, že sa niečo deje, že treba spozornieť. Potom sme dostali priestor v televíznej debate Štúdio Dialóg v Slovenskej televízii. Bola som tam s Jánom Budajom, Milanom Kňažkom, Mirom Kusým a Vladom Ondrušom. Bolo to v deň, keď nás zavolali z rakúskej ambasády a ponúkli nám, aby sme prišli do politickej diskusie Rakúskej televízie vysvetliť, čo sa u nás deje. Mal tam ísť Peter Zajac a ja. Rozhodovala samozrejme najmä znalosť nemčiny. Od rakúskej ambasády sme asi do dvoch hodín dostali víza. A keď sme sa tam už chystali, ozvala sa Slovenská televízia, že poskytne v priamom prenose VPN a študentom možnosť v diskusii vysvetliť svoje postoje.

Tak sme nakoniec do Rakúska nešli. Ale logicky som do debaty za študentov išla ja. No a potom som bola ja tá, čo komunikovala s médiami, možno preto som známejšia ako iní ľudia, ktorí boli ale rovnako dôležití. Chodili do fabrík, cestovali po Slovensku, organizovali všetko potrebné. Potom nám už médiá dávali stále väčší a väčší priestor. Bolo jasné, že už musíme hovoriť nahlas a naše požiadavky začali byť precíznejšie a jasnejšie. Stále sme trvali na slobodných voľbách. Milan Kňažko v televizii ako prvý v Československu povedal nahlas, že žiadame zrušenie článku 4 Ústavy, podľa ktorého bola Komunistická strana vedúcou silou v spoločnosti. Pomaličky sa režim začal rúcať a začal vyjednávať.

Mali komunisti väčšiu mieru sebareflexie ako súčasní politici, ktorí sa silou-mocou držia svojich funkcii?

Nemali vôbec žiadnu mieru sebareflexie. A hlavne sa im nestalo, že by museli z funkcií odísť. To bol skostnatený režim. Pohreby sovietskych predstaviteľov sa prenášali v televízii a boli celonárodnými udalosťami. Brežnev bol na čele krajiny osemnásť rokov a doslova "do posledného dychu". Ani nie rok a pol po jeho smrti umrel Andropov (topánky na jednu sezónu získali v tom čase prezývku "andropovky"). Jeho nástupca Černenko umrel už po trinástich mesiacoch vo funkcii.

Keď niekto odniekadiaľ odišiel, tak to bolo preto, lebo sa komunisti medzi sebou dohodli, že to tak urobia. Nebolo to o sebareflexii. V normálnych demokratických stranách dochádza k reflexiám, keď strana neuspeje, alebo sa niečo stane. Keď sa bavíme o ponovembrových politikoch z demokraticky riadených strán, tak asi prvý, kto nezvládol odísť, keď mal, bol Mikuláš Dzurinda. V dejinách moderného Slovenska bol jediný, kto to dokázal urobiť, Ján Čarnogurský. Odstúpil z vedenia strany vtedy, keď bolo treba.

Zuzana Mistríková.
Zuzana Mistríková. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

A čo bývalá premiérka Iveta Radičová?

Ale nebola predsedníčkou strany. Bavme sa o tom, že sebareflexia musí začať vo vedení strany. Strana musí mať v DNA, že to nie je o jednej osobe, ktorá stranu založila. Strana má mať hodnoty a program. A tie sú dôležitejšie ako osoby a obsadenie.

Organizátori Za slušné Slovensko si dali záležať, aby sa na pódiách neobjavovali aktívni politici. Pre vás bolo samozrejmé, že po revolúcii vstúpite do politiky?

Nebolo to samozrejmé. Ale ocitli sme sa v situácii, keď sme povedali, že takto to nechceme a teraz sme museli povedať, že čo ďalej. Keď zaznelo, že nechceme vo vláde komunistov, zároveň bolo potrebné nájsť ľudí, ktorí ich môžu nahradiť. Ľudia, ktorí neboli členmi Komunistickej strany, nemali mať odkiaľ skúsenosti s funkciami, s mechanizmami moci, so štruktúrami riadenia. Bolo to pre tých, ktorí sa na to podujali, veľmi náročné. No a blížili sa prvé slobodné voľby. Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu veľmi zodpovedne pripravovali kandidátky a program.

Študentské hnutie prešlo po zvolení Václava Havla za prezidenta do štrajkovej pohotovosti. Boli sme pripravení vrátiť sa na tribúny, ak by sa ktokoľvek pokúsil zvrátiť vývoj. Zároveň študenti vyjadrovali svoju podporu Občianskemu fóru a Verejnosti proti násiliu. Študentskí lídri sa objavili na ich volebných kandidátkach. Neplánovala som ísť do parlamentu, ale voliči ma z nezvoliteľného miesta prekrúžkovali, a tak sa stalo, že som do politiky vstúpila.

V parlamente ste boli len jedno volebné obdobie. Nechceli ste ešte pokračovať?

Ďalšie voľby sme prehrali. Voliči sa rozhodli podporiť Vladimíra Mečiara. Vyhral voľby úplne fatálne. Prezentoval sa ako martýr, ktorému bolo ublížené (v roku 1991 sme ho odvolali z funkcie premiéra, keď vyplávali na povrch skutočnosti o jeho politických metódach) a Milan Kňažko a Jano Budaj mu svojou podporou dali punc skutočného pokračovateľa Novembra 89. Asi by som neodišla, keby sa to nebolo stalo. Neodchádzala by som od "rozrobenej roboty". Štátna televízia a rozhlas sa menili na verejnoprávne, vytvárali sa podmienky na vznik súkromných médií, hľadali sa cesty ako zabezpečiť, aby majetok Socialistického zväzu mládeže slúžil mladým a deťom i po jeho zrušení.

Mnoho ďalších vecí sa v oblasti kultúry a médií dialo a mala som ich na starosti v parlamente i na vláde. Keď potom v 1994 zostavoval Ján Langoš kandidátku Demokratickej strany, ponúkol mi miesto, ale slušne som odmietla. Robiť politiku znamená, že vás to pohltí celého. Keď to chcete robiť, tak ako sa má, keď chcete niečo dosiahnuť, musíte to robiť 24/7. A ja som dospela k názoru, že chcem veci verejné ovplyvňovať z inej pozície ako pozície političky. Možno keby sme voľby v 1992 neprehrali, môj život by sa vyvíjal inak. Možno by sa vývíjal inak i osud Slovenska (či Československa?).

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie pripravila Televízia Markíza špeciálny dokument. Sledujte Nežná 30: Cesta k slobode v nedeľu 17. novembra o 20.30 h.

Komentáre ( 0)