• Špeciálne vydanie:

    30. výročie

    Nežnej revolúcie

17. 11. 2019 07:00 | BRATISLAVA/Zuzana Gálisová

Takto som prežila Nežnú revolúciu: Po 30 rokoch by som do toho išla znovu

Aj mňa novembrové udalosti poznamenali na celý život.

Demonštrácia na Námestí SNP v Bratislave, kde ma zachytil fotograf.
Demonštrácia na Námestí SNP v Bratislave, kde ma zachytil fotograf. Foto: súkromný archív

Príbeh, ktorý som zažila pred 30 rokmi zažili mnohí ľudia v bývalom Československu. Ani sa mi veriť nechce, že už tri desaťročia máme slobodu, môžeme si povedať, čo chceme a nemusíme sa báť, že keď poviete vtip o tzv. „zlatú mrežu", vás niekto bude prenasledovať.

Som štyridsiatnička a aj po 30 rokoch mi vždy pri spomienke na 17. november 1989 behá mráz po chrbte. Tesne pred prahom dospelosti som zažila niečo podobné, ako mama vysokoškoláčka v roku 1968. Aj mňa novembrové udalosti poznamenali na celý život. Aj ten novinársky, ktorý dnes žijem.

Keby som mala po rokoch zhodnotiť, či Nežná revolúcia bola dobrá pre našu krajinu, bez váhania poviem opäť áno. A to nielen pre to, že môžeme slobodne cestovať, verejne sa hlásiť k vierovyznaniu alebo už napríklad pre banány, vajíčka alebo kubánske pomaranče nemusíme stáť v dlhých radoch. A to najskôr mama, potom otec a potom deti, aby ste napr. mohli napiecť vianočné koláče alebo mali dostatok ovocia.

Najprv šumy, potom pravda

November ´89 ma zastihol v maturitnom ročníku na polygrafickej škole, kde som mala spolužiakov z celého Slovenska. Piatok 17. novembra sme všetci museli opustiť internát na Račianskej ulici a odísť k rodičom. Medzi deckami sa to volalo odchodovka.

Pamätám si, ako ma mamuša doma, keď som otvorila dvere, privítala vetou: „Čo sa deje v Bratislave?" Moja odpoveď bola negatívna, pretože nič som nevedela. Dodnes neviem, ako sa to dozvedela, ale iste mi dáte za pravdu, že maminky vedia všetko oveľa skôr.

Informácie o tom, že sa niečo deje sa šuškali, ale z oficiálnych zdrojov sme sa to vôbec nedozvedeli, resp. neskôr. Ako inak, skreslene. Vtedy som ešte netušila, že demonštrácia v Prahe a deň predtým v Bratislave zásadne ovplyvní dejiny vtedajšieho Československa.

Cez víkend v televízii informovali o udalostiach len stroho, v rámci socialistickej propagandy. Študentov nazvali živlami, ktoré protestovali proti socialistickému zriadeniu. Šírili sa reči, že jeden zo študentov zomrel. Dnes sa už vie, že to bola lož a za všetkým bola obávaná Štátna bezpečnosť.

Samozrejme, do školy som sa musela po víkende vrátiť, hoci sme nevedeli, čo sa deje. Učitelia o udalostiach vôbec nerozprávali a novinky sa vôbec nešírili rýchlo. Veď nebol internet a fungovala iba jedna televízia a rozhlas. Mnohí sa o udalostiach dozvedeli z vysielania Slobodnej Európy.

Najlepšie veci sa diali v divadlách po celom Československu. Tí, ktorí mali dopredu kúpené lístky, namiesto predstavení zažili debaty s hercami o zmene režimu a zrušení čl. 4 v socialistickej ústave - o vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa. Práve oni sa snažili ľuďom povedať, čo sa v skutočnosti dialo.

O pár dní - 20. novembra však začali mať veci rýchly spád. Uskutočnilo sa pri Univerzite Komenského zhromaždenie študentov, ktorí žiadali prešetrenie pražských udalostí z piatka 17. novembra.

O deň neskôr vstúpili na scénu Ján Budaj a Milan Kňažko a uskutočnil sa prvý míting na bratislavskom Námestí SNP. A potom už každý deň, vrátane generálneho štrajku 27. novembra.

Osudná fotografia, ruština a Havel

Aj my, stredoškoláci, sme tam chceli chodiť. Niektorým sa nám podarilo zdrhnúť z "intráku" a nehľadeli sme na dôsledky. Profesori nás síce strašili, že nás nepustia k maturite, ale nedali sme sa. Aj nás „vymákli" a poslali späť zo zástavky na internát. Nie každý však poslúchol. Tu som bola trošku rebelka a hlavne zvedavá, neuvedomujúc si, čo by mohlo nasledovať.

Keďže som stredoškolským vzdelaním polygrafka, som bola sama z vlastnej iniciatívy na Jiráskovej ulici, dnešnej Ventúrskej, v Bratislave, kde mala centrálu Verejnosť proti násiliu. Jej predstaviteľom ponúkala, len tak sama od seba, že v našej škole si môžu dať zadarmo vyrobiť plagáty. Hoci som nepochodila, stretla som tam muža v zelenej bunde. Vtedy som nevedela, kto to je. Až po pár minútach na námestí som už vedela, že to bol Václav Havel. Veď nebol internet, nemohli ste si ho vygoogliť, aby ste poznali jeho podobizeň. A hlavne bol disident, pred ktorým režim chránil ľudí.

Václav Havel a Milan Kňažko na archívnej snímke v SND. (29. novembra 1989 )
Václav Havel a Milan Kňažko na archívnej snímke v SND. (29. novembra 1989 ) Foto: TASR
 

Mítingov som na Námestí SNP absolvovala niekoľko, no v živej pamäti mi ostáva najmä jeden. Už si nepamätám, ktorého to bolo novembra, ale zachytil ma ako sedím na pleci spolužiakovi istý fotograf. Vôbec som netušila, že sa to stalo. Až po čase, myslím si, že v januári, vystavili v niektorej z bratislavských galérií fotografie z mítingov na Námestí SNP. Zbadal ma na fotografii profesor, ktorý mi to aj s negatívnym tónom počas hodiny oznámil. Nebolo ani v januári jasné, či sa niečo nezmení a budem vôbec môcť maturovať.

Našťastie, všetko sa na dobré obrátilo. Pre fotografiu som nemala žiadne problémy a zmaturovala som. Pre môj ročník bolo výhrou aj to, že nám zrušili povinné písomné maturity z ruského jazyka. A to sme si všetci poriadne vydýchli.

Komentáre ( 0)