• Špeciálne vydanie:

    30. výročie

    Nežnej revolúcie

12. 11. 2019 06:00 | BRATISLAVA/zg

Do Nagya sa baby zbláznili, pretože bol rebel. Habera vyvalil zas iné dvere

Juraj Čurný o hudbe aj o rebélii.

Hudobný redaktor, moderátor a producent Juraj Čurný.
Hudobný redaktor, moderátor a producent Juraj Čurný. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Hudba sa tiahne dejinami ľudstva. Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie sme sa o hudbe za socializmu a jej vplyve na spoločnosť porozprávali s hudobným redaktorom, moderátorom a producentom Jurajom Čurným.

Čo sa v rozhovore dočítate
Aký bol rozdiel medzi slovenskou a českou populárnou hudbou
Čo ovplyvňovalo slovenskú hudobnú tvorbu
Ako sa odzrkadlilo organizovanie Bratislavskej lýry na tvorbe pesničiek
Prečo boli Meky Žbirka a Peter Nagy fenomén a davy po nich šaleli

Hudba stále ovplyvňuje ľudí. Platilo to aj za socializmu v Československu. Čo bolo pre ňu najcharakteristickejšie?

Je tam niekoľko etáp. Tým, že populárna hudba bola najviditeľnejšia, bola ideologicky najviac strážená. Dobové predpisy určovali, ako majú interpreti vyzerať, aká má byť hudba a texty. Najhoršie to bolo v 50. rokoch minulého storočia, kedy pojem populárna hudba vôbec neexistoval. Musela to byť estrádna hudba, pretože estrády boli v Sovietskom zväze. Postupom času, najmä vďaka 60. rokom, sa to pomaly začínalo zbližovať a v 80. rokoch bolo jasné, že sa blížime tam, kde bola Západná Európa.

Boli sme jedna krajina, napriek tomu bola populárna hudba rozdielna v Česku a na Slovensku. Nebol rozdiel v tom, že v Česku prevládali jednotlivci a na Slovensku boli výrazné skupiny?

V českých krajinách, najmä v 60. rokoch, začalo kariéru veľmi veľa silných interpretov, ktorí fungujú v podstate dodnes - Karel Gott, Waldemar Matuška, Helena Vondráčková, Eva Pilarová, Hana Zagorová, Marie Rottrová, Václav Neckář. Títo interpreti si v 70.a 80. rokoch vybudovali silnú pozíciu. Kapely, najmä rockové resp. pop-rockové, to mali o to ťažšie. Pri nich bola cenzúra najprísnejšia. Rock je primárne o rebélii a rebélia bola všetko iné, len nie v záujme socialistickej kultúrnej politiky.

Helena Vondráčková
Helena Vondráčková Foto: archív Zuzky G.
 

Na Slovensku sme boli trošku posunutí. Pomohla nám Bratislavská lýra, pretože slovenská populárna hudba a jej scéna sa dostala do priamej konfrontácie s tými najlepšími v tomto priestore - s českou hudbou. Vďaka Bratislavskej lýre na sebe začali interpreti pracovať.

Na Slovensku bola podobná situácia do polovice 70. rokov. Hlavnými interpretmi boli sólisti - Eva Kostolányiová, Karol Duchoň, Jana Kocianová, Marcela Laiferová a ďalší. Ale s nástupom skupiny Modus sa začal presadzovať model, ktorý bol v Česku skôr výnimkou a u nás pravidlom. Prvé pravidlo bolo - vlastná tvorba. Kým v Čechách, aj tí najväčší interpreti, nemali problém preberať aktuálne svetové hity a dávať im české texty, ktoré nikto neautorizoval, tak naši interpreti si zakladali na tom, že hrajú vlastné pesničky. Prebrať zahraničné hity bolo tabu. V podstate to považovali za niečo tzv. menejcenné. Dôležitý bol postoj, že sa chceli presadiť vlastnou tvorbou. Po Moduse prišiel Elán, Peter Nagy, Banket, Richard Müller, Tublatanka, Team, Robo Grigorov. To sú najsilnejšie mená, ktoré koncom 70. a v 80. rokoch slovenská populárna hudba vygenerovala.

V Česku zotrvačnosťou išli silné mená, ktoré zdedili zo 60. rokov a v 70. rokoch. Žiadne iné silné mená neprišli, ak si odmyslím Petru Janů, ktorá začala ako rockerka a skončila ako speváčka stredného prúdu a taktiež aj Lenka Filipová. Jediný nádejnejší interpret bol Jiří Schelinger, ktorý tragicky zahynul v Bratislave. No a v 80. rokoch prišla vlna len popovo orientovaných spevákov, z ktorých jediný ´prežil´ a mal nárok prežiť bol a je Michal David, neskôr Iveta Bartošová. Oni však boli už zaradení do veľkých produkčných tímov interpretov, ktorí mali vybudované stále zázemie. A v tom sa to odlišovalo. Preto u nás bol model, že kapely boli veľmi silné a aj interpreti si zakladali na tom, že ich meno bolo súčasťou názvu spoločne s kapelou - Miro Žbirka a skupina Limit, Peter Nagy a skupina Indigo, čo je zaujímavé z dnešného pohľadu. Ale kapelový prvok bol vždy veľmi silný a stále fungoval.

Miro Žbirka a Laco Lučenič v skupine Limit.
Miro Žbirka a Laco Lučenič v skupine Limit. Foto: archív Zuzky G.
 

Ako to bolo práve s presadzovaním mladých hviezd? Spomínali ste Ivetu Bartošovú, kapelník František Janeček vytiahol, dnešného sudcu českého Najvyššieho súdu, Pavla Horňáka. Čím to bolo, že mladé hviezdy sa ťažko presadzovali a museli spievať s niekým. Napr. Bartošová bola dlho s Gottom v orchestri Ladislava Štaidla.

Bolo to tým, ako bola organizovaná populárna hudba. Neexistovalo to, čo dnes. Úlohu producentov zohrávali práve kapelníci sprievodných kapiel najväčších hviezd. Štaidl si postupne k sebe stiahol Darinu Rolincovú, potom Bartošovú; Janeček mal zas viacero takýchto menších hviezdičiek, no najväčšia bol jednoznačne David; Karel Vágner vytiahol duo Stanislava Hložeka a Petra Kotvalda. Mali to uľahčené, pretože vedeli ako chodiť v spletitých zákulisných záležitostiach súvisiacich s fungovaním populárnej hudby. Na Slovensku vzniklo hudobné vydavateľstvo až v roku 1971, takže tu nebola nijaká kontinuita a neboli tu zabehnuté koľaje. Aj nástup nových interpretov bol svojim spôsobom uľahčený.

Spomínali ste, že českí interpreti prespievali v češtine hity zo západu. Ako sa darilo dostať populárnu hudbu do Československa?

Bolo to veľmi rôzne, ale vo výhode boli tí, ktorí boli v dosahu „západnej" televízie. V Bratislave sa celkom prirodzene pozerala viedenská televízia. A určite jedným z najväčších miest pre predaj štvrtkového čísla komunistického denníka Volksstimme s TV programom ORF na týždeň bola Bratislava, konkrétne Leningradská, dnešná Laurinská ulica. Aj hudobníci z Bratislavy sa pozerali na kvalitu, ktorá fungovala v západnom svete a boli s ňou konfrontovaní. A to nielen oni, ale aj ich fanúšikovia. Bolo v prirodzenom záujme našich interpretov, aby sa aspoň pokúsili priblížiť tomu, čo ľudia videli vo viedenskej televízii. Ja som mal šťastie, že do roku 1984, kedy som odišiel na vysokú školu do Bratislavy, som mohol v Poprade denne počúvať poľské rádio, čo bolo pre mňa pozoruhodné z dnešného pohľadu. Hoci v Poľsku bol výnimočný stav, ale mali veľmi slobodné rádio, hlavne čo sa týka hudobného vysielania. Hrali tam čo chceli, platne západných interpretov v deň, keď vyšli. Bol to možno asi malý ústupok vtedajšieho poľského režimu. Vďaka tomu som poznal takmer okamžite aktuálnu svetovú hudobnú produkciu, v Bratislave bol presah na Viedeň.

LP platne Petra Nagya.
LP platne Petra Nagya. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Ľudia, ktorí neboli veľkí fanúšikovia, sa museli uspokojiť s tým, že sa vydávali licenčné platne v Supraphone alebo Opuse. Spočiatku ich bolo málo a oproti originálu vychádzali s veľkým oneskorením. Čím viac sme sa blížili k roku 1989, zväčšoval sa počet a skracovalo sa medziobdobie medzi pôvodným vydaním originálu a licenčným vydaním u nás.

A samozrejme existovali burzy a ľudia, ktorí mali možnosť vycestovať na Západ a doviezť si odtiaľ platne, tak ich potom predávali alebo nahrávali na kazety za nejaký „poplatok". Na vysokoškolských internátoch si na tom urobilo veľa ľudí slušný biznis.

V 80. rokoch sa mladí delili na dve hlavné skupiny - depešákov a metalistov. Prečo?

Boli tam aj punckeri, ale to už boli menšie subkultúry. U nás nebola folková scéna taká, ako v Česku alebo na Morave. Ukazujú sa dva základné princípy populárnej hudby. Tradičný rockový - gitara, bicie hrmot, dobrý rytmus, dobrý rockový gríf, dlhé vlasy a riflové bundy ako symbol rebélie. Depeche Mode predstavuje, aj keď vo veľmi veľkých uvodzovkách, intelektuálny prístup k danej veci. Záleží nielen na výzore, ale musí byť iný, ako majú metalisti. Ale záleží na tom, čo je v textoch.

Je veľmi paradoxné, hoci tu už narastala nespokojnosť s ľavicovo sa tváriacim režimom, že skupina Depeche Mode bola veľmi ľavicovo orientovaná. Keď si pozrieme texty, ktoré mali na albumoch, sú vyslovene ľavicové. Oni nenávideli Margaret Thatcherovú, ako väčšina interpretov britskej hudobnej scény v 80. rokoch. Pre našinca to bolo niečo nové, pretože prichádzali s úplne novou zvukovou podobou pesničiek, využitie syntetizátorov, samplingu a v neposlednej rade hypnotický hlas Dave Gahana. A v spojení s tým, že začala éra MTV s videoklipmi, tak ste túto kapelu vedeli ihneď identifikovať aj podľa obrazovej stránky. Myslím si, že k tomu prispelo aj to, že Depeche Mode bola vôbec jedna z prvých kapiel, ktorá prišla v roku 1985 do Budapešti. Potom tam už chodili najväčšie svetové kapely, vrcholom bol v roku 1986 jediný koncert skupiny Queen s Freddie Mercurym za Železnou oponou .

Veľa umelcov emigrovalo. Rok pred revolúciou do Francúzska Robo Grigorov. Jeho pieseň Pocta Majakovskému i Pravda víťazí od Tublatanky sa stali hymnami námestí v novembri 1989. Prečo práve ony? Čím boli výnimočné?

Trafili do určitej nálady, ktorá už bola v spoločnosti. Od nástupu Michaila Gorbačova (pozn. red. bývalý sovietsky komunistický proreformný politik) sa pohli ľady. Začalo sa hovoriť o veciach, o ktorých sa predtým nerozprávalo. Nastala väčšia výmena medzi Východom a Západom. Bolo jasné, že dovtedajší model usporiadania spoločnosti, predovšetkým po ekonomickej stránke, pomaly kolabuje a odchádza.

Narastala prirodzená nespokojnosť s tým, že vládnuci politici, ktorí boli takmer 20 rokov pri moci, sa tvárili, že prichádzajú s novými myšlienkami, hoci v reále sa urputne bránili akýmkoľvek zmenám. Ľudia vycítili, že to nie je úprimné a začali byť nespokojní. Aj keď si zarobili, nemali peniaze kde minúť, resp. výber v obchodoch bol diametrálne odlišný oproti dnešku. Súviselo to s tým, že ľudia začali byť odvážnejší pokiaľ ide aj o verejnú prezentáciu. Keď videli, že v Rusku otvorene kritizujú Lenina, tak to prešlo aj k nám. To sa prejavilo aj v textoch a nálade. Pocta Majakovskému je pesnička primárne o rebélii. Robo Grigorov je rebel, nielen vzhľadom, ale aj založením. Bude rebelovať vždy, za akýchkoľvek okolností. A to, že odišiel a potom sa vrátil, tak to zapasovalo do nálady v spoločnosti. Platí to aj o pesničke Pravda víťazí. Martin Sarvaš tam opísal znechutenie z vtedajších politikov. Presne sa to trafilo do nálady na námestiach počas novembrových dní.

Paradoxne, pre mňa je to potvrdením toho, že už niečo viselo vo vzduchu. Jedným z hesiel novembra 1989 bolo, že niekto prevracia kabáty. V rokoch 1988-89 vznikli dve pesničky, ktoré hovoria o tom istom. Od Tublatanky Môj starý dobrý kabát a skupina Team v poslednej skladbe albumu Prichytení pri živote má song Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár. Znamená to, že mám svoju tvár a nemusel som ho prevracať. Aj v textoch sa prejavil všeobecný pocit. Zrazu ľudia , ktorí 20 rokov riadili spoločnosť, chceli prevrátiť kabát, poprieť to, čo robili predchádzajúce roky a tváriť sa, že oni sú tí, ktorí nám prinášajú niečo, čo by nám malo život zlepšiť.

A preto si myslím, že sa trafili do nálady spoločnosti. Hoci si nemyslím, že primárne robili revolučnú pesničku pre námestia alebo davy. V textároch a hudobníkoch bolo veľa energie, niečoho, čo chceli nejakým spôsobom dostať von a ešte stále, aj keď sa to uvoľňovalo tam boli nezmyselné bariéry.

 

Povedali ste "uvoľňovalo". Čo cenzúra? Ku koncu už všetci tušili, že to padne.

Špeciálne v rokoch 1988-89 sa cenzúra nesnažila za ničím ísť. Začal vychádzať Literárny týždenník, v ktorom sa otvárali témy, ktoré by boli pred tromi rokmi nepredstaviteľné. Tým, že niečo sa dialo v Maďarsku, Poľsku i Sovietskom zväze, to všetko ovplyvňovalo celkovú situáciu. Režim sa v podstate vyčerpal a jedným zo znakov vyčerpanosti je to, že už nie je schopný mocenských zásahov, ktorých bol schopný ešte pred piatimi rokmi.

Spomínali sme zahraničie. Miro Žbirka sa dočkal prespievania svojej pesničky v cudzom jazyku. V čom bol iný a uznávaný?

Pamätám si prespievanie jeho pesničky Láska na inzerát v taliančine. Myslím si, že vtedy to bolo tak ako dnes. Primárne to nie je o texte, ale hudbe. Niekomu v zahraničí sa zapáči hudobný motív. A text? Netvrdím, že je úplne nepodstatný, ale nie je ten najdôležitejší, či chcem skladbu z iného teritória dostať sem.

Nemyslím si, že naši interpreti, ktorí preberali zahraničné pesničky skúmali, čím je ich text zaujímavý. Ale zaujímal ich v prvom rade hudobný motív. Keď sa im to po hudobnej stránke páčilo, tak im bolo jedno aký bude nový a aký bol pôvodný text. Nádherný príklad je pesnička skupiny Chicago - Hard To Say I'm Sorry/Get away, ktorá sa do češtiny pretextoval ako Do zahrady vlétl černý páv (pozn. prespievala Hana Zagorová). S pôvodným textom to nemalo nič spoločné. Preto si myslím, že to nie je o textoch. Text je záležitosť len toho územia, kde ľudia hovoria tým jazykom.

Preberali sa aj iní speváci?

Myslím si, že k tomu nedošlo. Mohli to byť tzv. lokálne veci, ale aby niečo zafungovalo veľkým spôsobom, tak to nie. Jediný veľký hit, ktorý vzišiel z nášho teritória za účasti interpreta sú Zvonky štěstí v nemčine Fang das Licht. Vtedy ani nebol dôvod, pretože Západ mal dosť vlastnej produkcie a snažil sa ju exportovať na Východ. My sme nemali žiadne páky a ekonomické možnosti už vôbec, ako našu produkciu dostať smerom na Západ.


Ako sa stal fenomén z Petra Nagya? Pre mňa bol rebel, zaviedol módu, chlapci si začali robiť trvalú, nosili šaty, break dance. Bol iný, ako českí speváci a bol populárny a obľúbený.

Veľmi jednoducho. Zoberte si, že priemerný vek úspešného interpreta v Československu v tom čase bol viac ako 30 rokov. Keď Meky Žbirka nahral prvú platňu mal 28 rokov. A mladé dievčatá predsa len osloví niekto, kto je im generačne bližší, oblieka sa inak ako „uhladení" interpreti stredného prúdu. Je pochopiteľné, že si tínedžerka objavujúca populárnu hudbu i sexualitu, v ňom našla hlavný generačný idol. Nie Karel Gott. Ten samozrejme príde, o pár rokov sa dostane aj k nemu, ale pre ňu to bolo niečo nové. Je pochopiteľné, že keď sa toto stalo, baby v celom Československu sa, v dobrom slova zmysle, zbláznili do Petra Nagya. Až do tej miery, že na prvej autogramiáde v Prahe si dorezali ruky. Bolo to niečo, ako keď prišli Beatles. Prišiel mladý chalan s kučerami, obliekal sa inak, dobre vyzeral, spieval, vedel sa hýbať, mal chytľavé texty, zaujímavé veci. Pokiaľ ide o hudbu, tak mal otvorené dvere. A využil to naplno.

Druhý muž je Paľo Habera, ktorý nebol od začiatku v skupine Team. Stal sa obľúbeným, ale trošku inak ako Nagy. Prečo?

On už prišiel do pripraveného prostredia, ktoré urobil práve Peter Nagy, či Maťo Ďurinda z Tublatanky, aj keď v inom žánri. Dá sa povedať, že prišiel a vyvalil určité dvere a išlo sa mu ľahšie. Populárna hudba potrebuje každý rok, dva, nový objav, niečo čerstvé, čo tu niečo pomieša a prinesie novú energiu. A toto priniesol Habera. Nadviazal na model Elánu s výrazným sólistom. Jožo Ráž je trošku iný typ. V čase, keď nastúpil Paľo Habera, mal Jožo cez tridsiatku, hoci on je iba o niečo mladší. Priniesol niečo nové - bol inak stavaný a mal vynikajúce autorské zázemie v Teame. V kapele boli traja výborní skladatelia, plus Julo Kinček, neskôr Dano Hevier, Peter Uličný a ďalší skvelí textári.

Peter Nagy
Peter Nagy Foto: archív Zuzky G.
 

Fanúšikovia neboli ortodoxní - fandím iba Nagyovi, alebo len Haberovi. Tam vznikla veľmi silná generácia, ak by som to mal povedať moderným jazykom, ktorá si podľa mňa zdieľala fanúšikov. Tí, ktorí šli na Elán, prišli aj na Team. Bola to určitá generácia interprétov, ktorá paradoxne, aj keď to nikto neorganizoval, pôsobila jednotne.

Nedá mi ešte nespomenúť fenomén, dnes už nebohého, pána Gotta a Žbirku. Práve on bol prvý slovenský spevák, ktorý dokázal v roku 1982 poraziť maestra a získal Zlatého slávika. Prečo sa to podľa vás stalo? Gott to svojsky okomentoval.

Áno... ja mám doma slavíků celou žbirku," to boli jeho slová. Karel rád vítal konkurenciu. Keď ešte Modus stúpal a bol v zostave s Mekym a Marikou Gombitovou, tak ich pozval na jeden z koncertov do pražskej Lucerny.

A v roku 1982 sa stalo niekoľko vecí. Bolo dôležité, že spoluvyhlasovateľom súťaže bola Smena na nedeľu a Mladý svět, a československá asymetria sa vyrovnala, aj keď náklad českého časopisu bol väčší ako Smeny. To bol jeden predpoklad. Druhý bol ten, že v roku 1982 Meky zažiaril na Bratislavskej lýre s dvomi pesničkami, ktoré boli rôzne, ale obe boli silné a zarezonovali. Biely kvet je prototyp okamžitého hitu a potom to bola Atlantída - jeho dlhodobý večný hit. Aj české publikum, samozrejme aj české dievčatá, potrebovali impulz. Zrazu prišiel chalan, ktorý ich nevydesil, bol slušne oblečený, mal okuliare. Bol za slušáka a myslím si, že v českých krajinách si na to potrpia, aby bol popový spevák pekne urobený. A Mekymu sa to zadarilo, presne sa trafil, využil okamih a narušil suverenitu Gotta. A pomohlo to obom.

Nespomínali sme vôbec ženské speváčky. Stálicou je Marika Gombitová, po nej prišli iné. Nemali ženy v československej hudbe, okrem stálic, na ružiach ustlané?

V Čechách bola generácia zo 60. rokov - Vondráčková, Marta Kubišová, ktorá po roku 1969 skončila, Zagorová, Naďa Urbánková, Zagorová, Pilarová a tak ďalej. Začiatkom 70. rokov bola na Slovensku silná generácia speváčok, ktoré ešte mali možnosť fungovať v starom modely spevák + tanečný orchester. Takto fungovali Eva Kostolányiová, Eva Máziková, Laiferová a predovšetkým Jana Kocianová, ale ony boli interpretky.

Marika Gombitová zrazu prišla ako speváčka, ale aj ako autorka. A vďaka Bratislavskej lýre objavilo Československo jej talent, a to nie len interpretačný, aj autorský. Súťažila s pesničkami Janka Lehotského, či Paľa Hammela. Jej osud dodal jej životu zvláštny rozmer, keď dokázala prekonať zranenie, ktoré veľmi ovplyvnilo jej život, napriek tomu nahrala v 80. rokoch niekoľko skvelých platní s Jankom Lehotským, Lacom Lučenicom, Petrom Breinerom, pri posledných platniach s Vašom Patejdlom, či Andrejom Šebanom. Vedela k sebe dostať skvelých ľudí, ktorí pre ňu urobili všetko. No a v závese Beata Dubasová i Júlia Hečková. Im sa nepodarilo tak preraziť ako Marike, ktorá bola svojim spôsobom výnimočná.

Pripomíname si 30 rokov od zmeny režimu. Nespomínali sme spevákov, ktorí dodnes žnú úspechy - Elán, Richard Müller, Team vystupuje. Ako by ste zhodnotili populárnu hudbu 30 rokov od Nežnej revolúcie?

Populárna hudba je niečo, čo je nezávislé od politického režimu. Ľudia si chcú spievať. Chcú mať nejaké príjemné pesničky. Môže byť najkrutejší režim, ale pesničky budú vznikať a ľudia si budú spievať. Pesnička je základ. To sa tiahne celými dejinami aj bývalého režimu, aj súčasného usporiadania.

Ale úplne dramaticky sa zmenili podmienky. Kým do roku 1989 to bolo zošnurované, limitované - bola jedna agentúra, jedno vydavateľstvo, jeden rozhlas, jedna televízia. Dnes akýkoľvek interpret ma možnosť osloviť kedykoľvek celý svet. Len je tu nevýhoda, že sa zároveň dostáva do konkurencie s celým svetom Predtým bola konkurencia z celého sveta výraznejšie obmedzená. Počúvam už niekoľko desiatok rokov, že populárna hudba ide úplne niekam do nekvality. Nie je to tak. Každá generácia potrebuje vlastnú populárnu hudbu, interpretov ktorých objaví a stotožní sa s nimi generačne a bude s nimi postupne starnúť.

LP platne a gramofón, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou minulého režimu.
LP platne a gramofón, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou minulého režimu. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Najúspešnejší sú tí, ktorí vedia osloviť nové a nové generácie. Preto dodnes funguje Elán, Tublatanka i Rišo Müller a postupne sa tam dostávajú aj interpreti, ktorí začínali v 90. rokoch - Hex, IMT Smile a ďalší. Stále prichádzajú noví a noví interpreti, ktorí si týmto budú musieť prejsť. A rozvrství sa to. Budú interpreti, ktorí budú oslovovať nové a nové generácie, ktoré budú objavovať ich hudbu. Budú aj tí, ktorí zažiaria iba krátkodobo a ostanú po nich tri alebo štyri pesničky. Aj to je už viac ako dosť, keď si zoberiete, že konkurencia na trhu je obrovská. Ak po niekom ostane pesnička, ktorú si ľudia pripomínajú 30 alebo 40 rokov, tak zanechal dôležitú stopu. Aj keď len v oblasti populárnej hudby.

Je rebélia v dnešnej populárnej hudbe iná ako v roku 1989?

Základ rebélie je vždy rovnaký. Je to rebélia voči nejakému konkrétnemu stavu, konkrétnej situácii. Základné nastavenie je, že niekto vyjadruje nesúhlas s niečím, čo mu vadí. Samozrejme, sú tu už iné podmienky. Úplne inak je „zabezpečené", ako sa to dostane na verejnosť. Kedysi sa rebélia šírila na konkrétnom koncerte a potom sa to tzv. šepkandou hovorilo, čo sa na ňom stalo, kto povedal aké veci, na koho, čo za to dostal, aký mal trest. Dnes môžete rebelovať v reálnom čase. Otázka je, či má rebelstvo zmysel a nie je to len póza. Či je to naozaj vyjadrenie nejakého názoru, ktorý má aj širší dosah a kontext. Princíp rebélie je večný. Vždy musí prísť generácia, ktorá bude rebelovať proti tej predchádzajúcej. Tak to bolo a tak to aj bude.

 

Za poskytnutie priestorov na rozhovor ďakujeme kaviarni Škodovka v Bratislave.

Komentáre ( 0)