• Špeciálne vydanie:

    30. výročie

    Nežnej revolúcie

17. 11. 2019 07:00 | BRATISLAVA/Robert Ďurkáč

R. Ducký: Príbeh úspešného futbalistu, ktorý si počas komunizmu splnil najväčší sen

Niekdajšia opora Interu či Slovana zdôvodnila, ktorá legenda bola pre neho modlou.

Rudolf Ducký.
Rudolf Ducký. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Všetko sa to začalo v Topoľčanoch. V tom čase sa tam hral dobrý futbal, kvalitných odchovancov, ktorí sa predali do veľkého futbalu, pribúdalo.

Futbal ma sprevádzal všade, žral som ho, ako sa len dalo. Obetoval som mu všetko úsilie, čas a veril som, že sa raz dočkám slávy.

Finále malo oproti povinnostiam navrch

Keď som mal 21, odišiel som na vojnu do Banskej Bystrice, odtiaľ do Brezna. Počas vojenčiny sa v roku 1978 konal svetový šampionát v Argentíne.

Domáci sa dostali až do finále, kde čelili Holandsku. Príliš veľké lákadlo, ktoré sme sa s kolegom rozhodli sledovať u kamaráta.

Po príchode do kasární nás zaskočila tma. Šípili sme, že niečo nie je v poriadku. V tom prišiel veliteľ. Zotrel nás, že kde sme boli, keď je poplach.

Napokon nás poslal na izbu s tým, aby sme čušali. Bol som mladé ucho, nešiel som do konfliktu. Hrial ma pocit, že som si práve pozrel stretnutie v pravom futbalovom kotle.

Prechod do Interu predzvesťou explózie

Stačil jediný zápas v Košiciach a bol som k nemu bližšie. „Tréner Michal Vičan ťa videl hrať a chce ťa v Interi," hovoria mi breznianski funkcionári.

Výhodou bolo, že okrem mien ako Laco Petráš, Jozef Bajza, Miro Kovařík či Marián Novotný hrali za Inter aj chalani ako Laco Hudec, Karol Brezík či Laco Jurkemik, ktorých som už poznal. Čo meno, to pojem.

Rudolf Ducký.
Rudolf Ducký. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

V žltočiernom drese sa mi darilo, tréneri ma využívali na viacerých ofenzívnych postoch. Hrali sme ako z partesu, fanúšikovia ma pochvalne pristavovali, že som hral dobre, dal krásnu prihrávku, nekompromisne skóroval.

Futbal mi chutil a prial, a tak som v kútiku duše dúfal v niečo väčšie. Ak moja forma bola ako tornádo, to, čo raz nastalo pred tréningom po príchode do šatne, bolo doslova explóziou. Prezeral som si noviny, odrazu som zmeravel. Chalani nerozumeli.

Hľadím na nomináciu reprezentácie na prípravný zápas v Argentíne a vidím tam svoje meno. Sen, o ktorom som vždy sníval, sa zmenil na realitu.

Nevedel som pochopiť, že ma pán tréner Vengloš povolal. „Čo sa čuduješ? Darí sa ti, si ľavák," vlievali mi spoluhráči optimizmus do žíl. Veľmi som si to vážil, berúc do úvahy enormnú konkurenciu naprieč celým spoločným štátom.

Najkrajší zápas môjho života

Trvalo mi, kým som si to uvedomil. Napätie vo mne gradovalo, až to prišlo. Zraz nominovaných, let na druhý koniec zemegule, príchod do iného sveta, odrazu som zacítil ozajstnú slobodu.

Nastal 11. november 1981. Štadión v hlavnom meste Buenos Aires, na ktorom sa tiesnilo 60-tisíc divákov. Myseľ koncentrovaná, určite čosi vzala z končatín. Tie ani za svet upokojiť.

Pomohol mi až tréner. Oznámil mi, že budem na lavičke. Adrenalín vo mne prebudil fanúšika. Horlivo som podporoval spoluhráčov na trávniku a kochal sa štadiónom, načúval hlučnému kotlu domácich. Elektrizujúca atmosféra ma strhla a nemohol som sa jej nabažiť.

Lenže! Už keď som tu, chcel by som si to vyskúšať, aspoň na minútku. „Rudo, bež sa rozcvičiť," prebral ma z letargie tréner Vengloš a telo si zase robilo, čo chcelo.

Moja chvíľa prišla síce až päť minút pred koncom, ale nevymenil by som ju za nič na svete. To, na čo som sa tri roky predtým ako vojak díval z televízora, som mal teraz ako na zlatej tácke. Pichlo ma pri srdci, keď som si uvedomil, že tento moment si zrejme už nezopakujem.

Rudolf Ducký.
Rudolf Ducký. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Jastrabi rozprestreli moje krídla naplno

Jeden z mojich dávnych snov sa mi splnil. Aké budú ďalšie? Prišiel rok 1985 a mňa chceli uloviť jastrabi zo Slovana.

„Nám už nemáš čo ponúknuť, pokojne choď," povedalo mi vedenie Interu. Fanúšikovia žltočiernych sa mi krídla nijako nesnažili pristrihnúť. Nie ako dnes...

S klubovou zmenou a pribúdajúcim vekom prišla aj zmena rolí. Stal som sa konštruktívnym hráčom, viac som zúročoval skúsenosti ako fyzické schopnosti, držal ochrannú ruku nad mladými, tešil sa, že výkonnostne rastú.

Zažil som aj veľa driny, najmä u trénera Jána Zachara, ale mne to nevadilo. Bol som v najlepšom veku, stále som na sebe tvrdo pracoval.

 

Práca v inom svete prevýšila radosť detí

Plne som si však uvedomoval, že lietať vysoko nie je dobré, a tak som myslel na všetko. Moja športová cesta sa nezadržateľne blížila ku koncu. V lete 1989 som sa rozhodol odísť z tohto zvieraného sveta a začal som si zarábať na chlebík šilingami.

„Nechoď, pomôž ešte Slovanu, tu ťa majú radi," hovorili mi viacerí. Mal som 32, prišla ponuka z tretej rakúskej ligy. Nemal som už veľké ambície, ale chcel som sa ešte živiť futbalom a vyskúšať si nové prostredie, niečo, čo som doma nenachádzal.

Ako športovec som mal možnosť vidieť časť sveta, oproti pracujúcej vrstve som bol v miernej výhode. Nepotreboval som doložky a kadejaké potvrdenia.

Neraz sa mi sťažovali kamaráti, ako mi závidia, že ja môžem ísť a oni nie. Ľudia, ktorí tu dreli, sa nemohli postaviť len tak a povedať si, že idem tam alebo hentam.

Ja ako futbalista som síce nejakú slobodu mal, keďže vedeli, že futbal je moje živobytie a ja si ním v cudzine zarábam, ale nikdy som nebol úplne vo svojej koži. Stále som sa kdesi v podvedomí cítil limitovaný, nie úplne slobodný.

Modla, ktorú som uznával, no nenasledoval ju

Bol som súčasťou veľkých tímov, mal som tú česť hrať pod legendárnymi trénermi, byť spoluhráčom výnimočných futbalistov.

Laco Jurkemik či Laco Petráš, to boli kapitoly samy osebe. Petráš bol pre mňa modlou, vzhliadal som k nemu ako k Bohu, hráč par excellence. Hrať s niekým ako on, to sa nedá zabudnúť. Sálala z neho vysoká profesionalita, rešpekt . Zároveň je veľmi ľudský.

Rudolf Ducký počas pôsobenia v Slovane.
Rudolf Ducký počas pôsobenia v Slovane. Foto: futbalsfz.sk
 

Obaja Lacovia pri veľkom futbale zostali ako tréneri. Nič pre mňa, jednoducho ma to nelákalo. Viac som inklinoval k výchove najmenších.

Vrátil som sa do Slovana, aby som odovzdával svoje skúsenosti prípravkarom. Učiť ich základné pohyby, ťahy, vidieť, ako sa zlepšujú. To ma napĺňalo šťastím, tešil som sa z víťazstva tak veľmi, ako oni.

Časy sa menia, sny zostávajú

Keď mi v roku 1996 zavolali z Markízy s možnosťou práce v športovej redakcii, začalo nekonečné rozhodovanie sa.

Na jednej strane moji zverenci, na druhej nová výzva. Čo ak som premárnil šancu vychovať nového reprezentanta? Napokon som sa rozhodol pre zmenu. Tak, ako sedem rokov predtým tento národ.

Nemáme už kasárne, doložky, limity. Nahradili ich (takmer) nekonečné možnosti, demokracia. Sny však pretrvávajú, nech žijeme kdekoľvek.

Tak, ako sa môj reprezentačný sen stal realitou, prajem každému z vás, nech zažije to, čo ja v Argentíne.

Rudolf Ducký (1957) je niekdajší československý reprezentant vo futbale. Najväčšiu časť kariéry odohral v bratislavských kluboch Inter a Slovan. So Slovanom má na konte víťazstvo v Slovenskom pohári z roku 1989. V spoločnej čs. lige odohral 242 zápasov a strelil 21 gólov.

Komentáre ( 0)