16. 05. 2017 15:20 | BRATISLAVA/ Reflex

Čecha väznili so sympatizantmi IS. Z jeho rozprávania o mučení mrazí

Peter dostal milosť na základe celosvetovej petície.

Čecha väznili so sympatizantmi Islamského štátu. Z jeho rozprávania o mučení mrazí
Čecha väznili so sympatizantmi Islamského štátu. Z jeho rozprávania o mučení mrazí Foto: Archív P.J.

Ako študentovi gymnázia v časoch hlbokej totality sa Petrovi Jašekovi dostala do rúk kniha rumunského kňaza Richarda Wombranda, ktorý strávil vo väzení viac ako 14 rokov a z toho tri a pol roka na samotke. „Knihu mi vtedy dal môj otec, evanjelický farár. Spolu s mamou organizovali stretnutia mládeže z rôznych cirkví. Pretože sa konali v našom dome, tak sa naša rodina dostala do hľadáčika ŠTB. Mojich rodičov zatkli a vyšetrovali ich. Potom, čo sa otec vrátil, dal mi do ruky túto knihu a povedal mi, aby som si ju prečítal. Po Biblii je to druhá najdôležitejšia kniha v mojom živote," začína svoje rozprávanie Jašek.

Knihu posunul kamarátovi na vysokej škole. Posilnila ich vieru a po roku 1989 pozvali zástupcov nemeckej pobočky, ktorej adresu našli na obale knihy. Jej zástupcovia prišli a pomohli im založiť organizáciu Pomoc prenasledovanej cirkvi, ktorá pomáha prenasledovaných kresťanom a informuje náš slobodný svet o zverstvách, ku ktorým dochádza pri prenasledovaní kresťanov po celom svete.

Zanechal kariéru riaditeľa nemocnice, aby pomáhal iným

Peter Jašek je teda spoluzakladateľom organizácie, dlhé roky pracoval ako dobrovoľník. Po 10 rokoch pracoval ako riaditeľ nemocnice. V zdravotníctve strávil viac ako 20 rokov. V tom čase mala americká organizácia problém s nemocnicou v Sudáne. Rozhodol sa nechať kariéru riaditeľa nemocnice a začal pracovať pre americkú pobočku ich organizácie. Sudán navštívil viac ako 10-krát. „Organizovali sme dodávky potravín, liekov a iných prostriedkov, ktoré potrebovali na úteku pred severosudánskou armádou, ktorá robila genocídu na kresťanskom obyvateľstve Južného Sudánu," vysvetlil Peter.

Osudným sa mu stal rok 2015. „V októbri som sa zúčastnil konferencie o Sudáne v Etiópii, kde som sa dozvedel o niektorých prípadoch prenasledovania kresťanov. Boli to demolácie kostolov, dozvedel som sa o popálenom študentovi, ktorý potreboval lekársku starostlivosť. Išiel som tam preto, aby som zdokumentoval jeho prípad. Cestu som si naplánoval na štyri dni a prišiel som s platným turistickým vízom. Cesta sa nakoniec pretiahla na 14,5 mesiaca," povedal Peter.

Na ceste domov pri pasovej kontrole ho niekto potľapkal po pleci. Boli to ľudia z tajnej služby, ktorých nepresvedčilo ani Petrovo vízum a ukázali mu fotografie jeho stretnutí. Chceli jeho telefón, hovoril na nich francúzsky, rusky, ale nedalo sa s nimi dohodnúť. „Pretože veľa cestujem, mám tri legálne držané české pasy. Vždy cestujem aspoň s dvomi, keby mi jeden ukradli, tak druhý mám ukrytý v tajnom vrecku. Keď mi našli ten druhý pas, tak to bola posledná kvapka a povedali si, že som asi naozaj špión," opísal.

 

Nedovolili mu odletieť a odviezli ho do centrály tajnej služby, kde ho nechali čakať a občas sa ho na niečo opýtali. Medzitým mu skontrolovali telefón a počítač. Fotografie a dôležité dokumenty mal uložené na bezpečnom úložisku, takže k nim sa nedostali. Na jednej pamäťovej karte však nepremazal fotografie cez špeciálny program a oni ich dokázali obnoviť. Tie použili proti nemu ako dôkaz. Našli potom aj ďalšie fotografie zo starších ciest do Sudánu, a to sa mu stalo osudným pri procese, ktorý trval šesť mesiacov.

„V prvom rozsudku ma odsúdili na doživotie, ktoré je v Sudáne ohraničené 20 rokmi. Nie je tu ako u nás. Prišili mi špionáž, vlastizradu, fotenie vojenských objektov, dokonca ho obvinili z dodávania munície sudánskej armáde, čo bol úplný nezmysel," hovorí Peter.

Previezli ho do väznice, relatívne modernej, ale neoznačenej budovy. Vo vnútri však bola zanedbaná, plesnivá, všade bol hmyz. Cela bola pre jedného človeka, Peter sa ale tlačil v cele so siedmimi ľuďmi. Nemal žiadnu deku, bol v krátkych rukávoch. V Sudáne býva v noci zima, takže si vypýtal deku, na čo mu odpovedali, že je z Československa, tak je na zimu zvyknutý. Týždeň spal len na holej zemi. „Až potom jeden zo spoluväzňov dostal od rodiny deku, tak mi dal svoju starú. To bolo milé," povedal Peter, ktorý za 14,5 mesiaca prešiel piatimi väznicami. Každý presun znamenal zhoršenie podmienok.

Peklo v cele

„Bol som na cele so sympatizantmi Islamského štátu. Pýtali sa ma odkiaľ som, prečo som vo väzení a čo je nové vo svete. Tak som im povedal o teroristických útokoch v Paríži, ktoré sa odohrali tri týždne pred mojím zadržaním. Oni potom niekoľko minút kričali Alahu Akbar, tak som okamžite vedel, s kým mám tú česť a potom som im už žiadne ďalšie informácie neposkytol," prezradil Peter.

Ako kresťana ho začali obmedzovať. Keď sa denne päťkrát modlili, musel stáť niekde za nimi, ale to im nestačilo, tak musel stávať pri záchode a pozerať sa do jamy. „Najhoršie obdobie nastalo tesne pred Vianocami, kedy sa do našej cely nechal preradiť človek, ktorého zatkli na líbyjsko-sudánskej hranici, pretože organizoval pašovanie zbraní pre Islamský štát v Európe a na začiatku sa chválil tým, ako to robil. Nechal sa k nám preveliť preto, lebo chcel zistiť, čo som zač. Organizoval niečo ako pseudovýsluch. Keď som im nechcel informácie prezradiť, fyzicky ma napádali. Hovorili mi, že som špinavá krysa, prasa. Začali fackami, bili ma päsťami do tváre, kopancami, ranami palicou od metly a bili ma po rukách, prstoch alebo ma pichali do brucha. Môžem ale povedať, že keď človek zažíva také fyzické mučenie, po psychickej stránke som vďaka viere prežíval pokoj. Vďaka svojej viere som čerpal silu, aby som to vôbec zvládol," opísal chvíle hrôzy Peter. Svojim spoluväzňom musel prať špinavú bielizeň, čistiť misky a vyčistiť záchod holými rukami.

Vieš čo je waterboarding?

To najhoršie malo ešte prísť. Opýtali sa ho, či vie, čo je waterboarding a oznámili mu, že ho zažije. Odôvodnili to tým, že Česko umožnilo pracovníkom CIA používať túto metódu na členoch Al Káidy. „Vôbec to nebola pravda, asi si to pomýlili s Poľskom, neviem," povedal Peter.

Raz ho previezli aj do policajnej cely, kde sa tlačilo asi 40 ľudí. Dostávali varenú fazuľu v plechových miskách ako pre psa, z ktorých jedli spoločne rukami. „Ja som za prvý mesiac schudol 15 kíl, dokopy schudol 25 kilogramov. Mal som určitú nadváhu, tak to nebolo zase také negatívne. Ale keď som v prvej väznici držal osemdennú hladovku, aby som sa domohol nejakého kontaktu s rodinou, ambasádou, tak ma odviezli do nemocnice a tam zistili, že som mal dosť výraznú anémiu. Tak som ju po ôsmich dňoch zo zdravotných dôvodov ukončil. Nechcel som riskovať, pretože keď mi ukázali moje výsledky v nemocnici, bol som v šoku. Keď máte nízku hladinu hemoglobínu, tak sa vám horšie okysličuje mozog, čo by presne vysvetľovalo moje stavy určitej skľúčenosti a človek v tej cele zápasil s tým, aby si zachoval zdravý rozum," dodal Jašek.

Ako sa dostal domov?

Doma a vo svete sa rozbehli aktivity na Petrovu záchranu. „My sme sa o tom najskôr dozvedeli iba z médií, ale máme priateľov, ktorí ho osobne poznajú a všetci mi písali, či by sme preňho nemohli niečo urobiť. Najskôr sme zorganizovali petíciu. Bola v slovenskom jazyku, ale veľmi rýchlo bola preložená do ďalších desiatich jazykov a spolu dosiahla 400-tisíc podpisov. Toto množstvo ľudí nám otváralo dvere, kde sa dalo," povedala Miriam Kuzárová, riaditeľka CitizenGo Slovensko.

Navštívili nielen komisára OSN, ale aj veľvyslanca Sudánu vo Viedni. Žiadali ho o milosť pre Petra Jaška. O 10 dní sa to stalo skutočnosťou.

 

Komentáre ( 0)