01. 08. 2018 06:00 , článok bol aktualizovaný 31. 07. 2018 16:41 | ISLAMABAD/kc

Smola, ale aj obyčajná hlúposť: Deň, keď si najťažšia osemtisícovka sveta vyžiadala 11 obetí

Pripomíname si 10. výročie tejto smutnej udalosti.

Pohľad na horu K2 z cesty k základnému táboru.
Pohľad na horu K2 z cesty k základnému táboru. Foto: shutterstock / K_Boonnitrod

Presne pred desiatimi rokmi sa odohrala jedna z najväčších tragédií v histórii horolezectva. Dňa 1. augusta 2008 došlo na druhej najvyššej hore sveta K2 (Čhogori) k sérii nešťastných udalostí, ktoré si vyžiadali až 11 životov.

Na rozdiel od Everestu, na ktorý každoročne útočí niekoľko komerčných expedícií, sa hora nazýva aj "Hora horolezcov". Výstup je oveľa strmší a technicky náročnejší. Na jej vrchole stálo doteraz 10-krát menej ľudí ako na Evereste. Na K2 si tak trúfnu iba skúsení horolezci.

Kde sa teda pred desiatimi rokmi stala chyba? Legendárny Reinhold Messner krátko po nešťastnej udalosti povedal, že za tým stála „ čistá hlúposť". "Ľudia si dnes môžu zakúpiť účasť na expedícii, ako keby išlo o all inclusive dovolenku v Bangkoku. Je to smutné, no kde je dopyt, tam je ponuka," dodal Messner.

Pozadie a okolnosti tragédie sú však zložitejšie a jednu z hlavných úloh zohrala aj obyčajná smola.

Letná sezóna 2008 bola v pohorí Karakoram poznamenaná nepriaznivým počasím. Niektoré skupiny preto museli čakať na vhodné okno až do prelomu júla a augusta. Útok na vrchol chystalo celkovo až 36 horolezcov z rôznych krajín sveta. Aby si 10 expedícií navzájom nezavadzalo, rozhodli sa spolupracovať a pod vedením šéfa holandského tímu Wilca Van Rooijena si rozdelili úlohy.

Holanďan Van Rooien nakrúcal prípravu na záverečný výstup

Osudové zdržanie a chýbajúce laná

Najzdatnejší jednotlivci mali vo vrcholovej časti natiahnuť fixné laná - v tomto tíme sa mal aj výškový nosič Shaheen Baig, ktorý ako jediný z nich v minulosti prešiel cez najnebezpečnejší úsek výstupu - Bottleneck (Hrdlo fľaše) a vedel teda, ako a kade viesť laná. Bottleneck je úsek so serakmi 200 metrov pod vrcholom K2.

Shaheen sa však nedostal ani do posledného, štvrtého tábora. Otočil sa chorý v druhom kempe. Tím, ktorý už bez neho zabezpečoval najexponovanejšie časti zistil, že nemajú dostatok lán, pretože pre slabú výkonnosť niektorých členov fixovali aj úseky, ktoré si to za bežných okolností nevyžadujú.

Zháňanie chýbajúcich lán zdržalo predsunutý tím - začala sa tak séria zdržaní a chýb, ktoré nakoniec spôsobili celú tragédiu.

Serak je blok alebo pilier ľadovcového ľadu. Na rozdiel od lavín sa jeho odtrhnutie ťažko predpovedá a môže spadnúť aj v noci. Nachádzajú sa v ľadopádoch a na spodných okrajoch ľadovcových previsov.

Postup celej skupiny sa pre absenciu lán zastavil a začali naberať nebezpečný časový sklz. Dlhodobý pobyt vo výške nad 6500 m. n. m. má pre ľudské telo zničujúce následky - postupne sa začne prejavovať výšková choroba, ktorá vo svojej ťažkej forme vedie k smrti. Postihnutí sa musia čo najrýchlejšie dopraviť do nižších výšok.

Najskúsenejší horolezci Španiel Alberto Zerain a Van Rooien sa zhodli, že je potrebné dostať laná z nižších partií pomocou ľudskej reťaze hore. Za normálnych okolností trvá vrcholový útok 10 až 12 hodín. Tentokrát sa to nikomu nepodarilo rýchlejšie ako za 16. Niektorí lezci si to uvedomili a otočili sa späť ešte ráno.

Pády, lavíny, seraky a tma

Prvá smrteľná nehoda sa stala čoskoro - Srb Dren Mandič sa odopnutý z fixného lana pošmykol, vrazil do Nórky Cecilie Skogovej a začal sa kotúľať desiatky metrov nadol. Lezci, ktorí sa už otočili sa snažili dostať k jeho telu, keď sa stala ďalšia nehoda. Pakistanec Jehan Baig, pracujúci pre Srbov, stratil rovnováhu a zrútil sa dole hlavou po prudkom svahu.

Členovia srbského družstva sa rozhodli zniesť telo svojho krajana do štvrtého tábora. Bol s nimi aj nosič Jehan Baig, ktorý už bol veľmi unavený. Počas cesty nadol spadol a zmizol v hlbine. Vraj sa ani nepokúšal zbrzdiť cepínom.

V tom čase prehováral Pemba Sherpa z holandského tímu ostatných, aby sa pre nedostatok času otočili. Všetci sa však rozhodli pokračovať.

Ako prvý dosiahol vrchol najrýchlejší muž na hore Španiel Zerain, ktorý vyrazil priamo z tretieho tábora, kam sa aj šťastne vrátil hneď po výstupe. Po ňom sa na vrchol postupne dostalo 17 lezcov, poslední až okolo pol ôsmej, teda tesne pred západom slnka.

Medzitým sa na zostupe stala ďalšia tragédia. Rolf Bae, Nór, ktorý sa pre výškovú chorobu rozhodol otočiť, zostupoval spolu so svojou manželkou Cecilie Skogovou a ich priateľom Larsom Naesseom (obaja už dosiahli vrchol). V mieste, ktoré sa volá "Traverse", zrazu začuli hlasné praskanie a na Rolfa sa zvalil obrovský kus ľadu.

Pre trénovaného a skúseného horolezca s príslušným vybavením sú úseky Bottleneck aj Traverse ľahko preleziteľné. Terén si však vyžaduje dva cepíny, no väčšina z ľudí, ktorí v tom čase zostupovali mala len jeden.

Najnebezpečnejší úsek so serakmi 200 metrov pod vrcholom (zábery z r. 2017)

S pribúdajúcou tmou prepukla medzi horolezcami panika. Nosič Karim Meherban sa v tme stratil a jeho telo sa nikdy nenašlo. Jeho francúzsky spoločník Hugues D'Aubared si chcel oddýchnuť, oddelil sa od ostatných. Holanďan Gus Van de Gevel neskôr povedal, že spozoroval v tme padať veľký predmet, zrejme to bol práve D'Aubared.

Lezenie po tme v ťažkých podmienkach s nedostatočným vybavením bolo takmer nemožné. Nad nebezpečným úsekom so serakmi tak uviazlo deväť horolezcov. Van Rooien napriek tomu, že trpel snežnou slepotou a zrazu zostal sám, pokračoval v zostupe. Po ceste stretol troch ťažko zranených Kórejčanov, ktorí sa po páde zamotali do lán a neboli schopní pokračovať. Nebol schopný im pomôcť.

Základný tábor pod horou K2.
Základný tábor pod horou K2. Foto: reprofoto: YouTube / Petr Jan Juračka
 

Ďalšími obeťami hory sa stali Ír Gerard McDonnel a spomínaní Kórejčania spolu s dvomi nosičmi. Strhli ich dve lavíny spôsobené odrhnutými serakmi. Talian Marco Confortola, ktorý zostupoval s McDonnelom mal obrovské šťastie, keď ho iba tesne minul obrovský kus ľadu.

Wilco van Rooijen bol nažive. Slnko už svietilo, ale oslepnutý netušil, kde sa nachádza. Napriek slepote sa mu cez satelitný telefón podarilo spojiť s manželkou Heleen, ktorá zavolala do základného tábora. Kým k nemu došla pomoc, opäť sa zotmelo a van Rooijen sa snažil prežiť svoju druhú noc na K2. Ráno sa mu podarilo dostať k najbližšiemu táboru.

Po návrate z hory boli Van Rooijen, Confortola a Van de Gevel eskortování vrtulníkom do nemocnice s vážnými omrzlinami. Horolezectvu sa venujú dodnes. 

"Na začiatku sme si mysleli, že keď je nás tak veľa, bude to jednoduchšie. Nazdávali sme sa, že, keď si rozdelíme úlohy ušetríme sily. Klamali sme samých seba. V skutočnosti to bola nevýhoda. Bolo to oveľa nebezpečnejšie a šanca, že sa niekomu niečo stane, bola o to väčšia," priznal Van de Gevel v nemocnici.

"Bol som veľmi nahnevaný. Mali sme si viac pomáhať. Viacerí ľudia sa zachovali sebecky: Moja voda, môj kyslík, moje lano. Mysleli len na seba a nepomáhali druhým," prezradil smutnú pravdu krátko po tragédii v rozhovore pre Reuters Van Rooijen.

Zoznam obetí:
Dren Mandić (Srbsko), Jehan Baig (Pakistan), Rolf Bae (Nórsko), Hugues D'Aubarede (Francúzsko), Karim Meherban (Pakistan), Gerard McDonnell (Írsko), Kjong-Hjo Park (Južná Kórea), Hjo-Gjong Kim (Južná Kórea), Dong-Džin Hwang (Južná Kórea), Džumik Bhote (Nepál), Pasang Bhote (Nepál)

 

Komentáre ( 0)