03. 09. 2019 14:24 | NUNAVUT/kc

Unikátne zábery vraku HMS Terror: V kapitánovej kajute čakalo na potápačov prekvapenie

Prácu v najstiesnenejších miestach im uľahčoval podmorský dron

Potápač skúma vrak lode HMS Terror.
Potápač skúma vrak lode HMS Terror. Foto: reprofoto: YouTube/Parks Canada

Tajomstvá stratenej Franklinovej expedície, ktorá sa stala námetom pre množstvo kníh aj filmov, budú zrejme čoskoro rozlúštené. Vrak legendárnej lode objavili v roku 2016, podrobnejšie ho však preskúmali iba nedávno.

Vrak lode britského námorníctva HMS Terror, ktorá zmizla v roku 1845 pri prieskume Arktídy, ležal na dne zálivu Terror bay 170 rokov.

Kanadských potápačov, ktorí skúmali vrak, prekvapilo, v akom dobrom stave je interiér potopeného plavidla. Podarilo sa im dostať asi do dvadsiatich kajút a ďalších priestorov. V ľadovej vode všetko zaznamenávali na kamery a fotoaparát. Prácu v najstiesnenejších miestach im uľahčoval podmorský dron. Našli veľké množstvo predmetov, napríklad dva teplomery a krabice s navigačnou a vedeckou výbavou.

„Stav, v ktorom sme našli kajutu kapitána Croziera, prekonal naše očakávania. Na mieste sme objavili nábytok so zamknutými zásuvkami. Môžu tam byť veľmi dobre zachované predmety či dokumenty. Každá zo zásuviek sa môže v budúcnosti pre vedcov stať pokladnicou znalostí o Franklinovej expedícii," uviedol Marc-André Bernier, manažér výskumného tímu.


Prekliata výprava hľadal severozápadnú cestu

Franklinova výprava, pozostávajúca z lodí Jej Veličenstva HMS Erebus a HMS Terror a zo 134 členov posádky, ktorá vyplávala 19. mája 1845 z prístavu Greenhithe v juhovýchodnom Anglicku, mala hľadať tzv. Severozápadnú cestu.

Táto pomyselná spojnica medzi Atlantikom a Pacifikom, vedúca pomedzi labyrint ostrovov a ľadu severne od kanadského pobrežia, mohla totiž výrazne zjednodušiť cestovanie a dopravu medzi oboma oceánmi a ušetriť lodiam dlhú a náročnú plavbu okolo južného cípu Južnej Ameriky, búrlivého mysu Horn.

Veliteľ expedície, 59-ročný sir John Franklin, jeho zástupca a kapitán Terroru, 49-ročný Francis Crozier, ale i mladý, avšak nádejný a ambiciózny kapitán vlajkového Erebusu, len 32-ročný James Fitzjames, boli skúsení dôstojníci a prví dvaja aj polárnici. Expedícia bola teda nielen výborne vybavená, ale aj zásobená na plánovanú trojročnú cestu.

Lode Franklinovej expedície naposledy videli európski veľrybári koncom júla 1845 v Baffinovom zálive (časť severného Atlantiku západne od Grónska), kde čakali na dobré podmienky pre vstup do arktického labyrintu Lancasterovým prielivom.

Severozápadná cesta sa pre nich stala ľadovou pascou, z ktorej nebolo úniku. Na základe neskorších objavov a správ vieme ich osudy aspoň čiastočne rekonštruovať.

Lode uviazli v ľade a niektorým námorníkom sa podarilo prežiť až tri roky. Potom lode opustili a pokúsili sa dostať do bezpečia po pevnine a ľade. Nikomu z nich sa to však nepodarilo. Z expedícia sa stala najhoršia tragédia v dejinách britského prieskumu Arktídy.

Po zmiznutých lodiach neúspešne patrálo viacero ďalších expedícií. V roku 1859 sa podarilo na Ostrove kráľa Williama nájsť odkaz napísaný jedným z členov Franklinovej výpravy, ktorá priblížila osud oboch lodí. Prielom v pátraní prišiel až v roku 2016, keď objavili vraky.